— Ale veď si povedal, že sme len čižmy, hrnce, mydlo. Okrem remesla nič. Iba ak kus tej škvarky obrobiť. Že my nemáme pre také veci zmysel. A potom, my by sme ani neimponovali. Inteligencia by sa mala k nám znížiť. My sa nemôžeme k nej povyšovať. Nebol by dobrý náš farár?
Landík sa celkom zobudil a ohnivo prehovoriclass="underline"
— Ten tiež okrem kostola nič, iba ak prejde do cintorína a najradšej desať ráz denne k Steinerovi na pivo. Jeho povolanie je i tak šíriť kresťanskú lásku a ľudskú rovnosť, ale myslí len na svoju širokú papuľu a veľké brucho. Napchávať sa. Jedenie, pitie, zárobok, groš — to je hlavné. Pre vyššie veci, ktoré nedonášajú na kuchyňu, je nemý, slepý a hluchý.
— Ako väčšina ľudí… Predsa by to mal byť inteligent, ktorý by viedol.
— Aká trúba, aký hrom by bol potrebný, — rozrečnil sa komisár Landík, — aby ste konečne pochopili, že ste vy páni a že od vás závisí všetko, nie od tých päťdesiatich „pánov inteligentov“, čo prišli sem, aby vám prisluhovali pravdu, administrovali vás, dane brali, liečili, učili, bránili pri súdoch a kázali o kresťanskej morálke. Štyritisíc vás je, a ich päťdesiat. Predsa vládnu. Vozia sa po nás ako po hradskej. A vy to necítite. Chcete byť naozaj nemou, chladnou, poslušnou hradskou? Len aby šliapali po vás, ťažké fúry vliekli, pľuli a smeti vyhadzovali… Vodou, prachom, blatom, kameňom, asfaltom chcete byť, len aby z vás, preboha, nejaká trávička, užitočná bylina nevyrástla… Taká rovnosť je potrebná pre vás, aby ste sa vzdelali, prišli k sebavedomiu, že ste vy sila a vláda… S farármi, náčelníkmi zakladať spolky rovnosti — práca daromná. Ako čo by si sad chcel založiť na skale.
Strmo hodil rukou a v myšlienkach sa tešil, ako pekne zarečnil. Premeral ostrým pohľadom staršieho, a keď ten nesadal, vstal tiež. Potiahol si bielu kvetovanú vestu, podupkal nohami, aby sa mu nohavice vyrovnali, vreckové uši pedantne vyhrnul, pred zrkadlom si položil klobúk na hlavu a napravil si bielu mašľu.
„Panák,“ myslel si Tolkoš, keď to videl, ale jeho odpor zmizol, keď Landík chlácholivo povedaclass="underline"
— Tak hybaj! Nemusíš sa hnevať.
Podišiel k východu, otvoril dvere a pustil staršieho napred.
Von bola tma ako v rohu. Dážď neprestával, ale bol riedky a tenký. Svetlo v hostinci zhaslo, len čo vykročili. Spočiatku nebolo rozoznať nič. Len ďaleko, skoro na samom konci dlhej, rovnej ulice, blikala plynová lampa. Zašli pod široké strechy malých domov, aby nemokli. Landík strhol svoj klobúk a šiel holohlavý. Rozhľadeli sa v tme a rozoznali kontúry stromov pri ceste, drevené ohrádky okolo nich, budovy a obloky na nich, čnejúce telegrafické stĺpy a komíny na strechách. Landík hovoril, uspokojujúc mäsiara, ako čo by bol chcel prosiť za odpustenie, že práve tých drobných ľudí porovnával s hradskou a kameňom.
— Nemusíš sa hnevať. I ja som na tej hradskej kameňom. Nemôžem sa zdvihnúť, poletieť a poprebíjať chladné čelá. Čakám, aby ma niekto zdvihol a hodil.
— Vidíš, a ty od nás žiadaš, aby sme sami leteli, ty, inteligent. Niet hýbadla, to je to. Byť hýbadla, pohýbali by sme sa všetci.
— Ale v nás dvoch je myšlienka. Stará myšlienka, stotisíc ráz vyslovená, krvou zaliata, víťaziaca a zasa odkopnutá ako stará papuča. Oživotvoríme ju.
— Myšlienka! — zasmial sa mäsiar.
— Čo sa smeješ? — spýtal sa Landík a zastal. — Myšlienka je počiatkom všetkého. Kôstka, zrno, semeno. To je ten zárodok, z ktorého vykukne decko, narastie geniálny človek. My kôstku vezmeme, zasadíme, a uvidíš, že narastie strom. My myšlienku znova vyslovíme. To je začiatok všetkého. To bude rozum, čo dostane ústa a natrafí na uši…
Landík chytil Tolkoša pod pazuchu a šli ďalej.
— Ak v nás každom, — pokračoval Landík, opájajúc sa svojimi slovami, — bude jedna tá istá, vrelá, oduševňujúca myšlienka, len myšlienka, teda podľa teba nič, všetci židáci budú mať správne slovenské firmy nad obchodmi a budú hovoriť po slovensky, to len ad illustrandum vravím, a i ostatní päťdesiati inteligenti sa nám poklonia, alebo pôjdu v čerty.
Nahnevane dokončil a zamĺkol. Mäsiar vzdychol a smutne dodaclass="underline"
— K myšlienke treba ducha i obucha, aby sa myšlienka realizovala, ale to je už ďalšia podmienka. Prvá požiadavka je, aby myšlienka jestvovala. Lenže jej niet. Aspoň nie je horúca a oduševňujúca. Ani v tebe jej niet. Preto som sa zasmial.
— Ako niet? Odpusť.
— Čoby bola. Ty si, ako každý inteligent, namyslený aristokrat. Len v teórii ste demokrati. V každodennom živote vám my smrdíme. To cítime a nemáme vo vás dôveru. Pravda je, že myšlienku treba vysloviť, ináč je nič, ale nielen vysloviť. Vysloviť sa dá všetko. Myšlienka musí mať korene v srdci. Keď je nie v srdci, nemá oheň. Nerozplamení nikoho. Nepresvedčí… Vidíš, i ty prídeš k nám, podlejším od seba, do namazaných krčiem. Podávaš ruku, vyslovuješ myšlienku, hovoríš, a my jednako cítime, že sa pretvaruješ, že nemôžeš premôcť pocit rozdielu medzi sebou a nami. Iste by si bol radšej v Centrálnej kaviarni a hľadel na dievku v kase alebo do ilustrovaných novín, cez oblok na ulicu z mäkkého fotela, ako sedel na tvrdej drevenej lavici v malej začmudenej krčme a díval sa na naše hrubé, vyrobené ruky, drsné dlane s mozoľmi, ošúchané kabáty, lacné čiapky, počúval naše naivné, sprosté reči, videl naše komisné maniere, ako chráčeme a pľujeme … Tebe je i toto, čo teraz vravím, pošlé a hlúpe … Tebe je s nami nepohodlne. Ty sa pretvaruješ. Veľkopanský sa spúšťaš medzi nás. My ti neveríme. Preto nás nevieš ani presvedčiť, strhnúť so sebou. Všetci inteligenti ste takí. My sme vo vašich očiach — pravdu si vravel — chamraď. Vaše myšlienky nevyrastajú zo srdca. Nemáte úprimné presvedčenie, nemôžete nikoho ani presvedčiť.
— Vy ste citlivý, aprehenzívny a namyslený národ, — prerušil Tolkoša Landík. — Kto ma núti, aby som chodil medzi vás? Chcem od vás niečo? Som ja poslanec, aby som potreboval vaše hlasy? Predávam účastiny, remeň, súkno, sadlo a či svine? Chcem byť azda direktorom vo vašej Ľudovej banke? Zbieram na niečo?… Aby sa s vami hneď objímal a bozkával! Ak nie, nafúkate sa. Mám také cigary fajčiť ako vy, musím mať rozdrapený lakeť na kabáte, musí mi zle prísť od riedkeho, jarmočného piva, musím pľuvať pod seba ako vy, aby som vás presvedčil a bol vaším priateľom?… Myšlienka ti nevyrastá zo srdca!
Pohrdlivo sa zasmial a zatiahol paličkou po spustenej plechovej roletni na dverách ktoréhosi kupca. Nepríjemný šramot sa rozľahol v tichej a tmavej ulici.
Priatelia Rovnosti došli pod plynovú lampu. Vo svetle bolo vidieť, že ešte mrholí. Starší vzdorovite zatíchol. Nechcel odpovedať na ponižujúce reči mladšieho. Landík čakal. Keď zbadal, že darmo čaká, podal mu ruku a spýtal sa ho posmešne:
— A čo Hana? Ty namyslený aristokrat. No?
— Daj pokoj, — povedal mäsiar ticho a ako čo by ho bolo striaslo.
— Veď si vravel, že sa ti páči a že by si si ju vzal i za ženu. Prečo sa jej nepribližuješ?
Mäsiar mlčal. Stál pod lampou a díval sa niekam do tmy ponad Landíkovu hlavu.
— No, — súril Landík, — povedz, veď sme priatelia a založili sme spolok Rovnosť, to znamená byt čestným, hovoriť si pravdu do očí a nevystatovať sa nad druhými… Hanu som videl. Je pekná a chodí v krajšom klobúku a lepšom kabáte ako hociktorá meštianska dcéra. Je čistotná, poriadna, možno, že si i niečo nagazdovala, ale ty jej peniaze nepotrebuješ, mäsiarstvo ti donáša a vždy bude donášať, lebo ľudia vždy budú mäsožrútmi. Máš okolo štyridsať rokov. Čo si ju nevypýtaš? Šla by za teba s radosťou.