— To je ťarcha, čo sa nedá vyplatiť a zotrieť, — vravieval Števko.
— Dostalo by sa nám po štyristo jutrách. Sme my len nešťastná rodina! Po nikom nemôžeme dediť… A to je tam zem, jutro aspoň po štyritisíc korunách… Janík by sotva gazdoval a Ďurkova náruživosť je obchod… Sestru by som vyplatil polovičnou hodnotou…
Vychádzalo mu v notese štyristokrát štyritisíc, tisíc dvestokrát štyritisíc, štyristokrát dvetisíc… Celkom slušný zárobok… Škoda, že je tam tá ťarcha.
„Či by nebolo možné,“ rozmýšľala stará pani, „dostať Janíka tak na jedno leto do kruhu Kornélie. Ukázať mu panstvo a lesk. Možno, že by prebleskla i nejaká slečna, ktorá by ho upútala a vybila lásku láskou, ako nevesta Milka radí… Kornélia sa nám síce odcudzila, ale azda nevymizla z nej sesterská láska. Treba sa pokúsiť…“
12. Letovanie
Tak sa dostal dr. Landík k tete Kornélii Miklovej na jej pekný breznický majetok, kde bývala cez letné a jesenné roboty. Tu mal stráviť svoje trojtýždňové vakácie, či ako sa hovorí úradne „dovolenku na zotavenie“. Tu mal zabudnúť na Hanu. Tu sa mala vybiť jeho láska novou láskou, ako klin klinom, tu sa mal napiť šampanského, aby zabudol na pálenku.
Majetok bol krásny. Rovina. Hospodárstvo, ako sa Landíkovi videlo vzorné, poriadne, čisté. Za svojho komisárstva, najmä v časoch štrajkov, keď vyšetroval príčiny nespokojnosti robotníkov, vídal panské majetky, dávané do árendy židom. Tam ho vždy zarážalo rozpadávanie. Ploty zlé, do polovice rozváľané múriky, zvyšky niekdajších brán, obrýpané múry stajní, trčiaca surová tehla, blatom zastriekané steny, deravé strechy, nečisté dvory, zlé, rozbahnené cesty, povytínané stromy, lenivo sa klátiaci ľudia, zafúľané deti, zamračené tváre. Tu videl popri dobrých a tvrdých cestách orechové aleje, zametené dvory, zabielené domčeky, stajne, sypárne, kuríny, tabačiarne, brány a ploty v poriadku, múriky všade celé. Ľudia úctiví, pozdravujúci sa. Malý biely kaštielik s verandou a s oblokmi na všetky štyri strany uprostred rovných polí. Obtáčal ho ešte mladý parčík so šťúplymi stromami, ružovými krami, s kolesami a hriadkami kvetov. Všade biele, okrúhle stolíky, stoličky a lavičky. Za kaštielikom sad s ovocnými stromami a zeleninovou záhradou, na konci ktorej stál včelín s úľmi zafarbenými na bielo.
Tabliská už boli zožaté. Na strniskách šibala nová lucerna. Tabak s veľkými, vážnymi listami sa ešte zelenal. Na repe a kukurici bol už žltý nádych jesene. Práve mlátili a skoro všetko bolo v poli. Rozoberali kríže snopov, vykladali na rebrovce, odvážali k mláťačkám, hádzali ich do otvorených tlám mašín, slama mohutnými vlnami tiekla hore po elevátoroch, kde rástli nové stohy a dolu vrecia sa plnili zrnom. Do tíšky poľa neprestajne tupo hučali stroje. Šikmý dym motorových komínov zavŕtal sa do sinavého povetria. Kedy-tedy zatiahol smrad uhlia, oleja a benzínu.
Tetka Kornélia ho prijala s radosťou.
Bola vysoká, chudá osoba, úzkej počernej tváre s tmavými škvrnami na lícach, malinko fúzatá, s mechúrikmi pod veľkými čiernymi očami, okolo kútikov úst polokruhy záhybov, na hrdle hlboké vrásky. Mohla mať zo šesťdesiat rokov, ale pohyby, reč, chôdza boli mladistvé a náruživé. Zhovorčivá a zvedavá na všetko. Rada filozofovala a ešte radšej sa ponosovala.
Netrvalo dlho, kým Landík zbadal, čo má rada. Bola to náruživosť pre čistotu a novotu. Čudná vec, ale jej robilo radosť, keď mohla v dome, na dvoroch, na stavaniach alebo v záhrade niečo opravovať. Tu parkety celkom dobré sa pokazili, tu balustráda pred hlavným vchodom do kaštielika bola obrýpaná, vakovka odpadúvala kdesi na stene, puklina sa ukázala na dlažbe okolo domu, chumáčik trávy vyrástol v piesku na chodníku v záhrade, biela farba stolíkov a lavičiek sa ošúchala, kolíky pri mladých štepoch sa rozknísali. Vždy sa našlo čosi, čo pomáhalo, aby robotníci nevymizli z izieb a dvorov. Pravda, hnevala sa a hromžila na pracovníkov, že sa stále potĺkajú po dome, ale to bolo len naoko. Keď sa už zdalo, že je všetko v poriadku, tetka chodila svojím bystrým krokom, prezerala kúty, plafóny, obrýpala schválne odškerenú vakovku, štuchala slnečníkom do asfaltu, sprobúvala dvere, či sa dobre zatvárajú, a obloky, či priliehajú k rámom, či git zo sklených tabiel nepoodpadúval, kým sa zasa nenašla diera, puklina, vyblednutá farba a nová potreba na nejakú záplatu, mazanie, pílenie, hobľovanie, farbenie, kopanie, zatĺkanie. Preto bolo všetko také čisté, dobré, biele, ako nové, a práve preto bol vždy v tom poriadku akýsi väčší-menší neporiadok.
Táto pedantéria prilepila sa jej vraj od muža, ktorý, ako sme už povedali, bol fabrikantom na škrob. Škrob je totižto vždy biely, teda i múry, múriky, steny, stoličky, lavice, úle museli byť vždy čisté a najmä biele. I šaty nosievala najradšej biele, i klobúky i rukavičky, a z ruží sa jej najväčšmi páčili Frau Carl Druschky, lebo to boli ruže biele.
Landík pochodil celý majetok so správcom Skalitým, už starším, ale ráznym, tučným pánom s ohúrenými lícami, v bielej čiapke a žltých plátenných šatách. Titulovali ho v dome „pán vrchný“. Ochotne bral pána doktora na bričku a vysvetľoval, čo sa na majetku najlepšie darí, čo treba siať za pšenicou, za repou, za makom, ľadníkom, kukuricou. Dovolil, aby poháňal. Naučil ho, ako má opraty držať, narábať nimi a bičom.
Po týždni mladý pán už sám chodil k mláťačkám. Presypával nabraté zrno z hrsti do hrsti, fúkal a ustaľoval, aké je. Spytoval sa, ako to „pán vrchný“ robieval, koľko sa už vymlátilo a ako sype. Zastavoval sa pri sypárňach, kde vrecia vážili, rozväzovali a vysýpali zrno na suchú bielu dlážku. Poprechádzal maštale. Maznal sa s koníčatami celé polhodinky, potľapkával šije koňom, núkal im cukor, šteklil kravy medzi rohami, škrabal býka po čele a nechával si lízať ruku jeho dlhým drapľavým jazykom. Obzrel si partie sviň od ležiacich matiek po plaché biele prasiatka, odháňal paličkou muchy z ich tučných bokov a kúpaval sa denne aspoň dva razy. Očervenel od slnka a v jeden pekný deň našiel sa pri knižke. To bol začiatok nudy. Začal sa potulovať po izbách. Rozmýšľal, čo je na majetku ešte zaujímavé, a zas sa našiel pred knižnicou. Vyťahoval viazané zväzky, listoval v nich, bral si ich pod stromy na lavičku, prečítal niekoľko strán a zasa sa vracal po iné, zaujímavejšie. Ale nič také nenachádzal a šiel zas do záhrady, k riečke, do maštalí, k žriebätám. Donášal zvesti tetke o neporiadkoch a nečistote. Filozofoval s ňou a počúval jej ponosy.
— Tam zasa ktosi povyvaľoval žabice z kvetných kolies.
— Kde, kde? — spytovala sa živo tetka a šla bystrým krokom pozrieť, čo sa stalo.
— Na stene hlavnej sýpky je zasa celá moderná literatúra, — hovoril iný raz.
Tetka sa zasmiala.
— Moderná?
— Mohol by ju použiť Celine pre svoju Cestu do hlbín noci.
— Čo je to?
— Moderný román alebo kopa hnoja.
— Rada voniam hnoj v maštaliach a teším sa, keď ho je čím viac, ale v knihách ho nemôžem vystáť. Hnoj je na zakopanie, a nie aby ti ho podávali v knižke k poobedňajšej čiernej káve.
— A predsa ho chcú najdôstojnejšie tvory na zemi.