— Chcela som povedať prasce, ale to by bola urážka prasiec. Tie síce idú i nohami do pomyjí a váľajú sa v mláke, ale nečisté nežerú, v chlieve má byť ako v salóne… Musíme zabieliť tú modernú literatúru.
Raz zas prišiel, že videl moderný obraz „Matka a dieťa“ od povestného maliara Bánovského na stene stajne pre ťažké voly. Jeden väčší a druhý menší nafúkaný mechúr. Krásne. Fresko. Dobre by bolo upozorniť Pamiatkový úrad, aby obraz konzervoval a nedovolil ho vápnom zatrieť.
— Nerada Bánovského, — smiala sa tetka. — Počuješ, Janík, vzal by si si ty za ženu dievča, aké maľuje Bánovský? S hlavou v šatke, bez očí, bez úst, dlhý driek, krátke nohy, krátky driek, dlhé nohy, ruky na ríf a krpce na dva.
— Umelci nekopírujú. To je práca pisárov a fotografov, — bránil sa Landík.
Neraz sa rozvinul medzi nimi debatný večierok. Aby sa pred tetkou nezahanbil, poprečitoval niečo v knihách, ktoré našiel v knižnici, naučil sa niektoré odseky naspamäť a chrlil výrazy, ktorým nerozumel, teda ani tetka nemohla rozumieť. To bolo na to dobré, aby sa v očiach tetky povzniesol a prekvapil ju svojimi vedomosťami.
Stal si na stranu „modernistov“. Chválil „nové cesty“ a „prínosy“. Hovoril o akomsi „vitalistickom naturalizme, fenomenologickom realizme, dadaizme, nadrealizme, štruktúrnom realizme, o páde individualizmu, bankrote iluzionizmu, kolektivizme“, ako to z ktorejsi knihy vyčítal, čudujúc sa v duchu, čo všetko musia vedieť poeti.
Tetka sa nedala. Odbila ho:
— To všetko vymýšľajú profesori. Sami umelci o tom nevedia, len keď prestanú byť umelcami a stanú sa sami profesormi, literárnymi kritikmi… Modernosť! To tiež oni vynašli. Básnici a my vieme o modernosti toľko, že čo je moderné, nie je trvanlivé. Moderný je to isté, čo módny, novodobý, terajší, časový, a taký môže byť účes, klobúk, šaty, šláger — všetko bez trvanlivosti, najdlhšie na jednu sezónu. Každý spisovateľ by si mal vyprosiť, keď ho nazvú moderným. To znamená, že nie je a nebude nikdy veľký a trvanlivý.
— Tetuška, to je len triedenie na klasikov, romantikov, realistov, modernistov.
— Daj pokoj! Iní povedali, nie ja, že umenie je jedno, ale módne nesmie byť. Vlastne, poviem to tak, že umenie je večne moderné, ako národný kroj, čo žije stá rokov, a moderné umenie je módna toaleta, čo už na rok musím dať prešívať, aby som si ju mohla obliecť.
Sňala fotografiu zo steny.
— Pozri, tu sme fotografované pred dvadsiatimi rokmi. Niektoré v módnych šatách a klobúkoch, iné v kroji. Aké krásne sú kroje, lebo je v nich umenie; aké smiešne tieto chlebové pecne na hlavách, lebo to bola móda. Tak pominú i terajšie „komprdy“, čo dnes nosia. Tak zájde vaša modernosť a zostane iba umenie… Keď tak pozerám alebo počúvam tú modernosť, vidí sa mi, že tie „nové cesty“ vedú do detstva. Moderná hudba je búchanie decka do klaviatúry. Moderná maľba je čmárame chlapčiska na kus papiera, keď mu dajú prvý raz ceruzku do ruky. Moderná báseň je vykrikovanie zo sna, táranie chorého v horúčke, nesúvislé bľabotanie. Moderné sochárstvo: lepenie nezmyselných, fantastických figúr, nemožných skrúcanín. Všade akási detská neznalosť, neskúsenosť, chlapčenská maličkosť, učňovská počiatočnosť… No, ak to všetko má byť moderným umením, tak je to lož, faloš, klam, to je zakrývanie nahoty modernizmom. Plešina sa zakrýva klobúkom. Ľudia zabudli alebo nechcú vedieť, čo tu bolo už a je ešte obrovské a dokonalé. Sú moria, mohutné jazerá, ohromné rieky. Čo chcú tie drobné jarčeky? Prešumieť ich? Vŕšky chcú hľadieť zvysoka na nebotyčné štíty?… Nebuď moderný v náhľadoch, Janíčko, — poúčala ho, — to je malosť. Hľaď na moria a štíty.
Pri takýchto traktátoch si Landík neraz myslel, že tetka všetko nové haní, lebo je už sama stará. Príznak staroby je, keď sa človek na každú novotu hnevá. Starému je každá mladá veselosť odporná.
Ale v tom sa mýlil.
Raz sa zasa pustila do našej malosti.
— U nás je všetko malé. Stavajú malé byty, malé obloky, malé kuchyne, malé komory. Poschodia sa scvrkli. Dnes je štvrté poschodie bývalé prvé. Miniatúrne náradie. Najmenšie svetelné hrušky. Málo šiat. Malé klobúky. Malé autá. Malé platy. Malé splátky. Malá istota. Všetko je malé.
— A ten krásny majetok dookola, čo má tetuška, — upozornil Janík, — ten je nie malý.
— Janík môj drahý! Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Majetok by bol pekný. Zem, chudera, dá, čo môže, ako dobrá žena, ale toľkí otŕčajú ruky, že ti ledva zostane niečo… všetko je malé, len ťarchy sú veľké… To ti je tu samý eskamotér. Dáš mu zlatku medzi prsty, luskne ňou, a fuk! Už mu je v rukáve, aby si dával druhú, tretiu, a všetky miznú v rukáve. Vezme si zlatku z nosa, z uší, z vesty, kde sa ťa dotkne, zlatky sa sypú… Len si rátaj! Pozemková daň, lebo máš zem. Domová daň, lebo máš dom. Obratová daň, lebo predávaš, čo sa ti urodí. Dôchodková daň, lebo máš z predaja dôchodok. Zárobková daň lebo máš z toho zárobok. Potravná daň, lebo si odnesieš kilo masla do mesta. Porážková daň, lebo porážaš. Obecné prirážky, lebo žiješ v obci. Okresne prirážky, lebo žiješ v okrese. Krajinské prirážky, lebo žiješ v krajine
Cirkevná daň, lebo žiješ v cirkvi. Sociálne ťarchy, lebo sám nevládzeš obrobiť polia a tvoji sluhovia sa môžu stať invalidmi, starcami, pamätať treba na ich invalidné poistenie, starobné poistenie, úrazové poistenie. Strojové úrazové poistenie. Poistenie budov. Poistenie zásob. Poistenie strojov… Ach! Kto by to vyrátal!… Len si žiadaj vyrúbanie lesa! Kolok a žiadosť. Intervencie. Úradná komisia. Povolenie. Dávka za úradný úkon. Podmienka, že nesmieš zaťať do stromu, kým nezložíš vopred kauciu na zalesnenie. Druhá podmienka: 30% vopred drevárskemu syndikátu. A ty práve preto rúbeš, aby si prišiel ku grošu, lebo máš platiť anuitu alebo daň… Konečne začneš rúbať. Potrebuješ drevorubačov — starobné a invalidné. Potrebuješ furmanov, čo drevo zvezú — starobné a invalidné… Píliš a kálaš zvezené drevo. Potrebuješ robotníkov — starobné a invalidné… Popíliš, pokálaš, nakladáš — starobné a invalidné… Vezieš domov alebo na stanicu, zasa furmani — starobné a invalidné… Nakladáš do vagónov, potrebuješ nakladačov — starobné a invalidné… Predané drevo príde na adresáta, tu ho treba skladať, nakladať na vozy, odviezť. Zasa len skladači, nakladači, furmani, skladači a nakladači — starobné a invalidné… Fu!
Tetka si vydýchla, ovievajúc sa novinami.
Úrazové, nemocenské, starobné, invalidné, daň, prirážky, príspevky, dávky. Stály, opätujúci sa refrén, ako v nejakej škótskej balade. Vždy máš pod nosom prázdnu, nikdy nezatvárajúcu sa dlaň… A čo, keď ten robotník ochorie? Dostane aspirínový prášok, ale len vtedy, keď vidia, že už nevládze dýchať od behania z úradu do úradu, od doktora do lekárne, z lekárne k doktorovi… Veru, nie je to radosť hospodáriť, lebo hospodáriš pre iných… A v gazdovstve samom ťa tiež len rozkrádajú. Zlodejstvo, ľahkomyseľnosť, neopatera. Tu kôň si zlomí nohu, tu krava dostane slnečný úpal, prasce nežerú, lebo sa pokazili potuchnutou kukuricou, býk pritisol dozorcu o zábradlie, kravy nedoja, mlieko sa pokazilo, sliepky sa prechádzajú po válovoch v krme, holomráz vytiahol siatie na sto jutrách, vietor sfúkol oziminu na osemdesiatich jutrách, spodná voda, chrobáky žerú pšenicu, kurence, husi, kačky vyzobú i tri vagóny obilia. Večné spory… Ach bože! A tie ceny, ceny! Rútia sa dolu ako ohromný balvan a všetkých nás pozabíjajú. Ešte pôjdem na starosť s harfou vyspevovať po dvoroch do Bratislavy… Vám úradníkom je lepšie. Sedíte, nesedíte, čmárate, nečmárate, mlčíte, nemlčte, a prvého plat — za nič. Kým my tu bojujeme s prírodou…