Tetka sa usmiala, aby sa Janík neurazil. Ona vie, že úradník koná vážnu prácu. Zbadala, že zívol, hoci stisol zuby a položil si ruku na ústa.
— Nudíš sa, Janík?
— Ale nie, tetuška, to je človek od tých horúcich dní taký; otvára všetko, i ústa.
Tetka neverila a ešte v ten deň napísala pánu Petrovičovi, advokátovi v Bratislave, aby jej poslal svoju dcéru Želku.
O dva dni prišiel telegram: „Zajtra o desiatej doobeda čakajte Želku na stanici.“
— Pôjdeš oproti, — povedala tetka Janíkovi.
Potľapkala ho láskavo po pleci:
— Dievča je pekné. Daj si pozor!?
Janík si pomyslel, že je už dospelý a má rozumu dosť. Netreba ho upozorňovať. Čím viac rozumu — tým menej lásky. Zato ho tetkin rozkaz príjemne vzrušil a len tak očistom namietoclass="underline"
— Ale ja Želku nepoznám.
— To je pravda, — uznala tetka, — pôjdeme teda spolu.
— Ostatne, vieš čo? Stanica je maličká. Vysadnú dvaja-traja. Ja ju už poznám. Nepotrebuješ sa unúvať. Len mi ju opíš.
— Vlani bola plavovlasá s rovnými obrvami, vysoká, štíhla, hrbatý noštek, tangový vlnistý krok, zlaté nechty, oči ako gaštany, malinko šikmé. Aká bude zajtra, neviem. Uvidíš. Hľaď na nos, či je hrbatý. Vlani mala na ňom maličkú okrúhlu škvrnku — materinské znamenie.
Janík si to zapamätal a odišiel na druhý deň sám na ľahkej perovej bričke. Z vlaku vystúpilo len jedno dievča; bolo síce tenké a vysoké, ale vlasy malo medenej farby. Nemalo rovné obrvy, ale okrúhle tenké čierne pásiky vysoko nad očami, maľované plné pery, trčiace dlhé, vykrútené riasnice, lilavé nechty k lilavému klobúčiku, položenému šikmo na hlavu tak, že zakrýval jedno oko. I šatočky, i črievičky, i pančušky boli lilavé. Čo Landíka najväčšmi zmiatlo, bolo to, že ani nos nebol hrbatý, ani čiernej škvrnky nebolo na ňom. Krok nebol tangový, vlnistý, ale drobný rumbový.
„To je predsa nie ona,“ myslel si.
Odišiel z peróna k bričke, aby sa vrátil naprázdno, ale slečna ho chytila za kabát a spýtala sa ho:
— Nie sú to kone pani Miklovej?
— Ba áno.
— Nečakáte mňa?
— Čakáme slečnu Petrovičovú.
— To som ja.
Predstavil sa jej.
— Boli by ste šli bezo mňa, krásny rytier!
— Moja princezná je plavovlasá.
— Teraz sa i vlasy menia, nielen toalety.
— Nech sa páči.
Tetka tiež na chvíľku pochybovala.
— Si to ty, Želmírka?
— Ja, tetuška.
— Kde je tvoj orlí nos?
— Dala som si hrb vypíliť.
— Prekristapána! A materinské znamenie?
— Vypáliť.
— A obrvy?
— Oholiť.
— Ste vy krásne! Akože ťa vybozkávam, keď nemáš vlastné ústa? Priložila iba líca k jej lícam a objala ju.
— Samu ťa pustili? To ťa nemali. Nič sa ti nestalo?
— Skoro. Akýsi mladý človek v kupé ma skoro prehltol.
— To je reč. Si priveľmi do očí bijúca. Vidíš, Janík, — obrátila sa k Landíkovi, — tu máš svoje moderné umenie. Krikľavá lož, vyvrátenie prírody. Nepravé vlasy, obrvy, riasnice, ústa, nechty, póza, krok… Prosím ťa, Želka, poumývaj sa, — rozkázala dievčaťu. — Vlani si bola krajšia. Škoda tvojho hrbu na nose. Veď to bol znak petrovičovskej rodiny.
Želka poslúchla tetušku a Landíkovi sa hneď zdala bližšia. Porovnával ju s Hanou. Hana bola predsa len krajšia, jemnejšia, ženskejšia. Želka i po umytí jazdila na koni obkročmo, v mužských nohaviciach, rada poháňala kone, praskala bičíkom nad ich hlavami, chodila po dome v pyžame alebo triku, hádzala sa dolu hlavou do vody, veslovala, viedla auto, fajčila z dlhej čútorky, hltala dym a vyfukovala z obidvoch nozdier tenkými prúdmi, s Landíkom si hneď potykala ako s rodinou a na dúšok vypila veľký pohár vína. Keď ju po potykaní Landík nepobozkal, otrčila pery a povedala:
— No!
Landík jej pozrel na pery. Uhádla, čo myslí.
— Nemám ich zafarbené. No! Landík ju bozkal.
— Len raz? No! Pri potykaní treba aspoň tri razy, a nie tak chladno ako ty. Chladný bozk je, ako čo by žaba skočila na ústa.
— I tvoje ústa sú studené.
— Chladná žaba do studenej vody. Podkúr pod ten srdcový kotlíček a zohreje sa mu i pyštek.
Takýto vyzývavý flirt sa Landíkovi spočiatku nepáčil a opičenie sa po mužských mu bolo odporné, ale spoločné člnkovanie, kúpanie, vypekanie sa na slnku, tenis ich zbližovali zo dňa na deň. Intímnosť medzi nimi rástla ako klince v hriadkách a rozvoniavala sa. Želke sa páčil vysoký, plecitý mladý pán s dobrým, mäkkým pohľadom, zvučným basom, hladkou rečou a smelým správaním. Landíkovi sa zasa Želka videla akási mäkšia, prirodzenejšia.
— Dnes mám sedemnásť rokov, — povedala mu raz pod verandou kaštielika, keď prišli z kúpania.
— Nech ťa pánboh živí, Želka!
Pritiahol ju k sebe a bozkal.
To už nebola studená žaba, čo čľupla do studenej vody. V srdcovom hrnčeku už vrelo a pyštek bol teplý. Nie natoľko, že by bol Landík odchytil ústa, ba naopak, ako čo by si ich bol chcel prihriať. Bozk sa nevedome predĺžil. Láska sa bozkami meria, a kto je žičlivý, pridá.
Tetka zbadala, čo sa medzi mladými ľuďmi robí, ale nevidela nič. Písala sestre, že sa začína vybíjať láska láskou ako klin klinom.
13. Prevrhnutá brička
V isté krásne júlové ráno, dobré dve hodiny pred raňajkami Landík zapriahol do ľahkej bočky na dvoch veľkých kolesách s dvoma sedadlami strakavého žrebca.
Bičíkom zaklopal na dvere Želkinej izby.
— Hore sa, Želka! Vstávať! Prevezieme sa.
— A načo? — ozvala sa zívajúc.
— Na chuť.
— I takto ich mám sto. Idem.
O pol hodiny vyšla v bielych šatách zo surového hodvábu s krátkymi, voľnými rukávcami. Na hlave mala šikmo položenú červenú rádiovku s vyzývavým končekom na prostriedku, cez driek červený pás, na nohách červené poltopánky a krátke biele pančušky. Bola ako ihličník s červeným vŕškom, prostriedkom a spodkom. Spod čiapočky, založenej na ľavé ucho, vyzerali hladko pričesané a po chlapčenský tiež naľavo zhrnuté medené vlasy s rovným pútcom.
Potľapkala po šiji strakavého žrebca, dala mu cukrík a s Landíkovou pomocou vyskočila na vozík. Landík obehol bričku a sadol si k Želke. Trhol opratami, mľaskol jazykom a brička vyletela zo dvora.
Ráno bolo ešte svieže. Tráva, listy stromov zarosené, všade plno tôni, z ktorých viali príjemný chlad a vlaha. Voňali rezeda a klince. Pomedzi orechy, ktoré stáli na oboch stranách cesty, hádzalo slnko zlaté povriesla svojho svetla. Nad hlavou, v slnečnom povetrí, maľovali hranaté čiary lastovičky a škovránky, trepotajúc sa vo výške na jednom mieste, vŕtali diery do neba svojimi tenkými nebožiečikmi. Biele obláčiky-barančatá s umytou a nakaderenou riedkou vlnou akoby stáli a upíjali si z belasého širokého mora nebeskej pláne, čakajúc, kým ich vietor, ich pastier, ďalej nepoženie.
Mladí ľudia boli dobrej vôle, ako všetko za pekného letného rána. Žrebec bežal krásne, hádžuc predné nohy dovysoka a držiac hlavu hrdo, niekedy ju sklonil a zasa vztýčil, ako čo by i jemu bolo veselo, do tanca. Landík ho nahlas chváliclass="underline"
— Tak, tak, žrebček môj, dobre. Svet je krásny i bez filozofie.
— A špatný i s filozofiou, — obrátila Želka.
— Teraz je pekný.