Zamenili si miesta. Poháňalo dievča. Potom zas on. Po hodinovom vození cvalom i trapom Landík stíšil koňa na krok a spýtal sa:
— Nevrátime sa ešte?
— Keď sme už tu, pozrime si kaštieľ „osvieteného“ pána Dubca, je to tu neďaleko.
— Kto je to?
— To by ti tetuška lepšie povedala. Nazýva ho posmešne demokratom, ktorý má ústa plné demokracie a ruky šmátrajú po cudzích vreckách, kde by sa čo dalo ulúpiť. Nerozumiem tomu. Akési kooperatívy, syndikáty, obilné ústavy. Lacné skupovanie, vyháňanie cien, drahé predávanie.
— Tetuška niekedy preháňa.
— A ako!
— Vôbec má staré náhľady.
— To má… Ale Dubec je vraj zosobnený nemravník…
— Nečudujem sa, keď chudobní závidia, ale bohatým sa čudujem. Najlepšie je chudobným. Keď človek nemá nič, je sympatický, ale keď začne mať niečo, už ho pichajú jazykmi. Keď mal a stroskotal sa mu majetok, to je hotový pôžitok.
— Počkaj. Ja nie o tom. Ja o jeho láskach. Keď sa ženil, bol doktorom práv ako ty. Bol vraj veselý, milý, usmievavý ako slniečko. Každého rozohrial, len ženu si nemohol rozohriať. Ona bola studená ako mráz v obloku, ale iba voči nemu. Pred každým iným teplým lúčom mäkla, zapotila sa, roztápala sa. Keď svetlo mizlo, zabúdala na všetko, zamŕzala krásnymi, chladnými, nevoňajúcimi kvetmi a čakala na nové svetlo a teplo. Tým býval vždy iný, mladý človek. Jej vlastný muž bol pre ňu slnkom v zatmení a jej duša pre neho oblokom zaviatym snehom. Ale to vraj bolo vzájomné. I Dubec mal pre každého, a najmä pre každú slnečný úsmev a júlovú horúčosť, len pre svoju ženu nie. Stretávali sa ako dve studené víchrice a za každého stretnutia bývala snehová fujavica. Mráz štípal do kostí a pre zvírený sneh nič nevideli. To boli dvaja nepriatelia, ktorí sa nenávideli, a týmto chladom týrali jeden druhého. Ušla od neho i s malým dievčatkom, dojčaťom, a vstúpila do služby. Náhle umrela. Čo sa stalo s dieťaťom, bohvie, Dubec po ňom nepátral.
— A prečo bola tá nenávisť medzi nimi?
— Nevera. Vedeli o sebe, že sú jeden druhému neverní.
— Kto bol prvý?
— On ju smrteľne urazil. Daroval jej rubínový prsteň a v ten istý deň videla i na prste chyžnej taký istý prsteň, len s väčším rubínom, cifrovanejší a zrejme cennejší. Vysvitlo, že i to bol dar od pána manžela.
Landíkovi prišla na um Hana a červené črievičky, ktoré jej kúpil a dosiaľ neodovzdal.
— Čo je na tom? — čudoval sa. — Prstienok ešte neznamená neveru.
— No dovoľ, rubínové prstienky sa tak pre nič za nič nedávajú, a to ešte vlastným chyžným. To je rozvrat.
— A ty vravíš o sebe, že si moderná? Ty veríš v jednu jedinú lásku ako v jediného pánaboha? I ten je trojjediný. Lások môže mať človek i desať odrazu. Ľudské srdce je ružová záhrada. Ruža, ruža, desať ruží, sto ruží. Veľmi biedna by to bola záhradka-srdiečko s jednou ružičkou
— Ty si krásny mohamedán! Čo neprestúpiš na tureckú vieru?
— Netreba prestupovať. Je tak i medzi kresťanmi.
— Počul si históriu Dubcovcov. Ani ona, ani on to nemohli zniesť.
— A robili to.
— Práve preto, že to nemohli zniesť. Preto, že chceli jedinú lásku, každý mal z nej po desať. Ľudia sa z lásky nielen bozkávajú, ale i zabíjajú.
— Huh… Z tej jedinej, čo nevylučuje prstienky za druhú.
Landík žartoval, ale Želka sa nafúkala. Kútiky úst jej ovisli. Prestala hovoriť a umienila si, že pri najbližšej príležitosti pokorí jeho turecké náhľady.
Prišli ku kaštieľu. Poschodová trojuholníková budova s vysokými gotickými oblokmi a starým šľachtickým erbom na priečelí. Ostrým uhlom bol obrátený k hradskej. Pieskom vysypaný dvor, obstrihané agáty, kruhy pažite s cirádami kvetov a žltou Flórou, bohyňou jari, prostred hlavného kolesa. Za kaštieľom veľký park, vedúci až do blízkej hory.
— To je všetko? — máli sa Landík, obracajúc koňa na spiatočnú cestu.
— Ty si sa nazdal, že uvidíš pyramídy?
— Nie, faraóna.
— Skôr azda jeho chyžnú.
— A či je ešte u neho? — začudoval sa vážne.
— A ako sedí! Ako nejaká kráľovná… Veď to je protivné, — rozhovorila sa zasa Želka, — zákonitú ženu odoženie a žije so svojou bývalou chyžnou. Pravda, pestuje pritom aj iné ružičky, lebo jeho srdce je veľká kvetinová záhrada, — zaironizovala, — ale táto to znesie, drží sa ho ako slepý palice. Sama platí alimenty za jeho nezákonné deti, sama sa pokonáva so zvedenými dievčatami a ich rodičmi alebo tútormi a advokátmi. On sa o tieto veci nestará. To je jej rezort. Nezosobáši sa s ňou, aby bol voľný. A táto ženská hrá paniu. Chodí s ním na poľovačky s veľkými pánmi, s rozmanitými tými prezidentmi všelijakých bánk, ústavov, súdov, syndikalistami, ministrami, vysokými úradníkmi a hodnostármi. Na hostinách sedí za vrchstolom ako domáca pani a všetci jej dvoria, klaňajú sa, ruky bozkávajú. Obchodníci a sluhovia ju titulujú osvietenou paňou a páni pani prezidentovou, pani prézesovou, pani predsedníčkou, generálnou riaditeľkou, vždy vznešenou a aspoň najmilostivejšou… Hanba!
Landík sa čudoval, že také mladé dievča, ako je Želka, vie, čo sú alimenty, že hovorí o nezákonnom manželstve a nezákonných deťoch a pritom sa ani nezačervená, ani oči nesklopí, ani tvár neodvráti. Pomyslel si, že keby jej tak povedal, že i jemu sa páčila kuchárka, že chodil s ňou, knižky jej požičiaval, črievičky kupoval, skoro sa pobil pre ňu, šéfovi nadal, že ho zato iste preložia, možno, že bude mať disciplinárku, bolo by po ilúzii.
Kôň prešiel do trapu. Želke sa zasa vyhladilo čelo a zdvihli kútiky úst. Pritisla sa k jeho plecu. Dívala sa, ako pekne drží opraty, ako žrebec vše potrhne jeho ruku v bielej rukavičke. Videla, ako sa mu opálené líce trasie pri tupom hrčaní bričky. Pociťovala akýsi radostný smútok a položila si ruku na jeho koleno.
— Nikdy by som sa za toho chlapa nevydala, — povedala, ako čo by nahlas myslela.
— Len by ťa pýtal.
— A vieš, že chcel? Vlani chodil k tetuške za mnou.
— Za ženu ťa chcel?
— Ty si grobian.
Odchytila ruku z jeho kolena a zamračila sa.
— Podľa tvojich rečí, — vyhováral sa Landík, — pestuje rozmanité druhy ruží.
— Nechcem byť „druhou“ ženou, — povedala prísne.
— Alebo treťou, štvrtou, desiatou.
— Chcela by som byť vždy osvietenou a bála by som sa tône prvej ženy. Mala by som strach, že sa stanem tóňou i ja. Keď to slnko sem i ta chodí.
— A zem sa krúti. „Tá“ zem sa krúti. Tá! Ženský rod. Ženské sa vrtia.
Chcel jej povedať: „Obráť sa ku mne, krásna rolička, ja ťa osvietim a budem ťa osvecovať vždy“. Nepovedal. Ochladilo ho Želkino priznanie, že Dubec chodil za ňou. To ona iste schválne išla s ním podívať sa na Dubcov kaštieľ, myslel si. Chcela ho vidieť. Aké sú ženské!
— Škoda by ťa bolo, — povedal.
— Vydať sa?
— Nie. Skôr-neskôr sa vydáš. To je tvoja úloha. Na to si. Škoda by ťa bolo, keby si sa vydala za toho „nemravníka“.
— Neboj sa. Ani sa nevydám.
Objala ho cez plece a pritisla sa k nemu, hladiac mu rameno. Priklonili sa hlavami jeden k druhému. Želka už zošpuľovala ústa a mäkli jej oči, keď za bričkou sa ozvalo zaerdžanie koňa. Dievča sa chytilo Landíkovho rukáva a pozrelo nazad.
— Dubec! — povedala. Obzrel sa i Landík.
V kúdole prachu, ktorý sa dvíhal za nimi, asi na pätnásť krokov blížil sa jazdec na sivkovi. Kôň so zdvihnutou hlavou a natiahnutým hrdlom cválal. Jazdec, nahnutý ku koňovej hrive, kolenami sa držal jeho bokov. V jednej ruke mal voľne pustenú uzdu, v druhej bičík, ktorým švihal koňa po stehne.