— Ten nás chce predbehnúť, — prskol opovržlivo ústami Landík, — z toho nebude nič.
— Nechaj ho. Nech prejde, — ťahala ho za rukáv Želka. Landík neposlúchol. Zdvihol dovysoka bič a potriasol ním. Žrebec stúlil uši, podskočil a pustil sa cvalom. Ľahká brička sa len tak oháňala. Jej tenké perá rozkolembali sa na každej skalke. Želka sa kŕčovite držala operadla, nahýnajúc sa dopredku. Jej červená čiapočka pri prvom trhnutí koňa pošinula sa na čelo. Dubec zaostal na chvíľu, ale sa hneď začal blížiť. Landík šibol koňa.
— Drž sa, Želka, prosím ťa, — pošeptal.
— Pusť ho! — nástojilo dievča.
— To nie.
Leteli tuho. Kolesá sa zúrivo krútili. Dubec bol už len na niekoľko metrov od nich a o krátky čas pysk jeho koňa sa už-už dotýkal bričky.
„On ma chce predbehnúť,“ znepokojil sa Landík, „budem sa hanbiť pred ňou. Musím to prekaziť.“
Zatiahol koňa napravo, aby zmiatol jazdca a zahatil ho v cvale. Žrebec sa väčšmi zvrtol napravo, ako bolo treba. Potiahol na samý kraj cesty, kde bola hrádza. Brička sa nahla, čosi prasklo a oni padali. Kôň sa síce hneď zastavil, ale dievča už vypadlo z voza. Landík sa prevrátil hlavou pred bričku. Pravé koleso sa zlomilo a brička sa prevrhla do hrádze. Dubec zbehol naľavo vopred, a keď videl nehodu, zastavil koňa, zoskočil z neho a pobehol k Želke.
Omdlela od ľaku. Iné sa jej nič nestalo. Landíkovi prešli kolesá cez členok a udrel si hlavu na oji.
Dubec bol mohutný, vysoký človek s veľkou hlavou a širokou tvárou, husto zarastenou. Líca sa strácali v čiernej brade, hrubé obrvy padali na oči, nestrihané fúzy zakrývali ústa a splývali v jedno s chumáčmi spodnej čeľuste. Chumáče viseli dolu a tvorili dve končité brady, rozdelené jarčekom. Spod rozopätej, mäkkej košele trčala čierna srsť pŕs a pod manžetami bolo vidieť chlpy zápästia. Ešte i vrchná časť rúk a prsty medzi hánkami sa černeli od vláskov. Pri tmavej pleti a farbe brady veľmi sa odrážala biela vojenská čiapka a blúza s bielou rozhalenou mäkkou košeľou, biele nohavice, úzke v kolenách, vyduté k vrchu a vsunuté za sáry vysokých žltých čižiem.
Landík si ho dobre obzrel. Mal dojem, že sa k dievčaťu blíži chlpatý medveď na dvoch zadných nohách, oblečený do bielych letných šiat.
Krivkal za ním k Želke, ale medveď so zarastenou tvárou sa k nemu obrátil a namiesto aby sa predstavil a povedal svoje poctivé meno, ako je to zvykom medzi dobre vychovanými ľuďmi, zamumlaclass="underline"
— Keď neviete poháňať, nepoháňajte.
Landík si tlačil prstami boľavé, puchnúce čelo a nahnevane odsekoclass="underline"
— Čo letíte na koni do sveta, keď neviete jazdiť. Chcel dodať čosi o jazdení na trlici, ale sa zdržal.
Takéto vzájomné predstavenie stačilo, aby sa stali nepriateľmi.
Želka, keď sa prebrala z mrákot, vyčítavo pozrela na Landíka, a poddávajúc sa pomocným Dubcovým dlabám, ako čo by sa dohovorila s ním, tiež zasipela.
— Neviete poháňať.
Vykala. To pred Dubcom. Hanbila sa pred ním, či sa hnevala? Znelo to ako zasipenie malej, znebezpečenej vreteničky, a bolo to i jedovaté uštipnutie, od ktorého černie i chladne telo. Landík zrovna cítil mrazenie. Namiesto toho, aby sa ho sústrastne spýtala: „Vám sa nič nestalo?“ zasipí: „Neviete poháňať!“
Dubec ovinul zblednutú Želku v páse a viedol ju šetrne na breh s pažiťou. Zvliekol svoju bielu blúzu, usadil ju na ňu, poprosil, aby počkala, kým sa vráti, vyšvihol sa na svojho sivka a cvalom sa pustil nazad.
Landík sa cítil pokorený od Dubca a urazený od Želky. Želka si myslela, že je jej hnev celkom na mieste, nie tak od ľaku a pádu, ako od toho, že ju Landík nepočúvol, bol nešikovný a ona smiešna. Obidvaja mlčali, ako dva kopce hrobov s dvoma rakvičkami lásky-dojčaťa, ktoré len čo začalo hovoriť, už aj umrelo. Žrebec rýpal trávu pod stromami pri ceste, nestarajúc sa o smútočný obrad pohrebu.
Prešlo niekoľko minút. Landík sa premohol a fufnavo navrhoclass="underline"
— Mohli by sme ísť domov.
— Dvaja na jednom koni?
— Ja by som šiel pešo.
— Radšej počkám, — povedala Želka chladne s odvrátenou hlavou.
— Tak si počkajte vášho osvieteného pána, ja s ním nepôjdem.
— Nech sa vám páči, pán doktor.
Landík hodil plecom a sadol na žrebca. Sediac na ňom, spýtal sa ešte raz:
— Idete, či počkáte?
— Počkám.
— Prídem po vás na koči! — zvolal ešte.
Želka neodpovedala.
Tak je s človekom niekedy. Sedí na koni, a spadne z neho…
Tetuška medzitým, čo sa toto všetko odohrávalo, darmo čakala svojich mladých hostí na raňajky. Prišli až na obed na dvoch kočoch. V jednom sedela Želka a Dubec, v druhom, ktorý prišiel čosi neskoršie, Janík. Želka už nebola bledá a trasúca sa, ale prirodzene ružová a veselá. Janík smutný, krivkal na jednu nohu.
Keď tetka zbadala Dubca so Želkou, stiahla obočie. Nebolo jej vhod, že ich vidí spolu. Taký „nemravník“ ešte pokazí neskúsené dievča. Dubca skoro nenávidela i pre jeho domácnosť, kde „panovala osvietená pani“ chyžná, i pre jeho samopašný život, ale najmä preto, že i ju oklamal ten „kdemohkrad“. Raz totiž kúpil od nej pätnásť vagónov pšenice, metrický cent po stotridsaťpäť korún, a o mesiac neskoršie ju obilné ústredie, kde on bol generálnym riaditeľom, predávalo o desať korún drahšie. Vtedy sa chytala za hlavu, že nečakala, kým sa ceny napravia, a od tých čias bol v jej očiach zlodej a obilné ústredie lotrovská peleš, čo nie že by pomáhalo maloroľníkom, ale ich vydiera a využitkúva ich bezgrajciarové položenie: lacno skupúva, draho predáva. Tak sa získavajú milióny. Ale pre koho, spytujeme sa, pre koho? Keď pšenica trošku zdražie, roľník jej nemá už ani na dlaň.
Ledva mu podala ruku. Keď jej ju chcel bozkať, nedovolila. Zamedzila i priateľské potrasenie ruky. Vymanila si energicky a nešetrne dlaň z jeho veľkej dlaby. Preskočilo jej srdce, keď videla, že sa nebude môcť vyhnúť, aby ho nepozvala do domu. Otáľala s obedom, mysliac si, že odíde. Sedel ako päť peňazí. Musela ho zdržať i na obed.
Pri obede veľmi milým, usmievavým spôsobom rozprával o nehode, ktorá sa prihodila, a porovnával v duchu z času na čas chudé čierne ruky starej panej, ich končité hánky a veľké pehy s rukami Želkinými, ktoré bolí plné, okrúhle a opálené. Videl pred sebou natiahnutú tvár, skoro bez líc a farby, okrúhle vrásky okolo tenkých úst, a hneď pri nej mladú, sviežu, od slnka ohorenú, zdravú Želkinu tváričku s jej tvrdými, oválnymi lícami, tučnými, plnými perami. Díval sa na pohúžvanú starú šiju s vráskami na hrdle, ako na harmonike, na jamky medzi trčiacimi kľúčnymi kosťami, ktoré sa u Želky strácali v tvrdom, hustom mäse a jamky boli povypínané panensky zdvihnutými prsami. Videl, aká je ostrá brada a lakeť počúvajúcej pani Miklovej a aké pevné oválne ramienka slečny Petrovičovej.
Pritom si myslel, že staršie panie by si nikdy nemali sadať k mladým dievčatám. Kontrasty bijú do očí. K jari nepatrí neskorá jeseň. Ako čudne je to usporiadané, že dozrievajúci plod je u človeka jar, v prírode jeseň.
Želka je krásna ako plné, šťavnaté, červenkasté pšeničné zrno, a stará pani chudé, tenké, dlhé, žlté, menejcenné jačmenné semeno.
O Landíka ani pohľadom nezavadil, ani v reči ho nespomenul pri opisovaní nehody. Seba kládol do popredia. Keď vravel, ako sa brička prevrhla, tetka sa skoro tak ľakla ako Želka, keď padla. Skočila a vykríkla: