— Čo len chytáte opraty do rúk! Aké nešťastie sa mohlo stať! Druhý raz to nedovolím. Som zodpovedná za Želku.
Hľadela pritom prísne na Landíka.
— To som už i ja povedal, — prikývol Dubec.
Landík čušal. Bolelo ho, že mu už tretí raz vyčitujú neznalosť v poháňaní, a tetka mu to rovno zakazuje. No dobre, viac sa koní ani nedotkne. Nech si ich majú. Nezostane dlhšie.
Dubec z porovnania pšeničného zrna s jačmenným prešiel na rozmanité kooperatívy, obilné syndikáty, mzdy, racionalizáciu, výrobu, export, import, priemysel, kartely, trusty. Z rozličných obilných trhov prešiel na jarmoky s dobytkom a na peňažný trh, refláciu, defláciu, infláciu, devalváciu. Keď všetky hory vyťal, pasienky spásol, voly vykŕmil, kravy podojil a všetko predal s veľkým úžitkom, dospel k štátnemu bankrotu. Aby hospodársku krízu urobil zrozumiteľnou i Želke, dôvodil, že jednou z príčin tejto krízy je i takzvaná „štíhla línia“. Ženské nepijú už ani mlieko, ani kávu, nejedia maslo, syr, bryndzu, múčne jedlá, pečivá, chlieb, aby nestučneli. Všetko to, pravda, ide na úkor roľníkov.
Landíkovi sa celá spoločnosť sprotivila. Cítil sa ako žobrák medzi pánmi, ktorí si ho nevšímajú. Ťahalo, tislo ho čosi von. Ako čo by navzdory zíval, čím chcel naznačiť, že všetko to, čo Dubec hovorí, je nezaujímavé a hlúpe. Nadával v duchu na všetkých, najmä na Želku, že toho medveďa počúva, a nepočuje v jeho hrmotnom hlase, širokých gestách tučnú, sebavedomú spokojnosť, pod ktorou sa tají nenásytnosť a chamtivá lakomosť… Ešte i tri perleťové gombičky na jeho bielych nohaviciach nad sárami čižiem sa mu hnusili. Ledva dočkal koniec obeda. Po obede sa nepozorovane vytratil.
Želka ostala ešte chvíľku, ale i ona odišla pod akousi zámienkou. Dubec ostal sám s pani Miklovou.
— Utešené dievčatko, — podotkol Dubec za odchádzajúcou Želkou, — ruža.
— Nemáte tých ruží doma dosť? — spýtala sa nahnevane tetka.
— Takých ruží nemám nikdy dosť.
— Škoda by bolo viazať takú ružu ku kolu.
— Každá ruža potrebuje oporu.
— Ale nie každý kôl ružu.
To už bolo veľmi hrubo povedané. Po Dubcovi sa skĺzlo grobianstvo ako voda z husi. Povedaclass="underline"
— Krásou sa človek nikdy nenasýti.
— Ale vysilí a vykýva tým ustavičným podopieraním!
Zazrela pred Dubcovým tanierikom na obruse čučoriedkovú škvrnu. Spravil ju Dubec, keď jedol zaváraninu.
„Bude ho treba vyčistiť,“ myslela si a nahnúc sa k chumáčikom, čo trčali z Dubcovho ucha, polohlasne a tajnostne:
— Želke dajte pokoj. Tí dvaja sú do seba zamilovaní. Z bričky ste ho vyhodili, ale zo sedla ho nevyhodíte.
— A kto je to vlastne?
Po vysvetlení zatiahoclass="underline"
— Ták?
Toto natiahnuté „táák“ nebolo len také hocijaké. „Osvietený pán prezident“ len teraz sa cítil urazený. Pisár chcel s ním závodiť a učiť ho jazdiť. To je tá dnešná mládež, čo nemá nijakú úctu voči zaslúžilým ľuďom a nepozná autority. Dobre by bolo tomuto „komisárikovi“ zapražiť. Keď bude s ministrom, upozorní ho, akých to má úradníkov. Potom, pravda, nemôže byť administrácia dobrá.
To boli tie isté úmysly v povznesenej hlave, aké kedysi prechovával Tolkoš, honoracior a poctivý mäsiar v Starom Meste.
Tretí udavač.
— K starému pňu i tak nepôjde, — šeptala tetka.
Dubec sa odobral. Ruža stála kdesi v hore a rozmýšľala o čomsi. Nemohol sa s ňou rozlúčiť. Dal ju pekne pozdravovať.
„Akurát odovzdám,“ myslela si stará pani.
Chudák Landík stál vtedy nad otvoreným kufríkom. Balil svoju bielizeň, šaty, obuv, kravaty, mašle a hodil k nim i biele rukavičky i — spomienky.
Tetka sa mýlila. S prevrhnutou bričkou ako čo by bola vypadla, i láska. Nikomu sa nič nestalo, len láska sa zabila.
14. Červerné črievičky
Rodinná rada, aby sa klin klinom a láska láskou vybíjala, bola dobrá, len sa nevydarila. Klin sa nalomil a nová láska bola veľmi slabá, že sa tak ľahko zabila pri prekotení bričky.
Dr.Landík sa vrátil do Starého Mesta, aby „nastúpil úrad“. Za ten čas, kým bol preč, stalo sa na okresnom úrade to, čo sa obyčajne stáva v každom úrade, totiž, že keď sa úradník vráti z „dovolenky na zotavenie“, nájde na stolíku hŕbu nevybavených aktov. V lete je najviac dovoleniek, teda i najviac nevybavených vecí. Preto je „chod administrácie“ v lete taký, ako čo by si sa sánkoval v auguste, napríklad na ceste z Rožňavy do Kobeliarova. Vďaka disciplinovanosti, čiže „kázni“ a ohľaduplnosti spoluúradujúcich, ktorí sú takí taktní, že nechcú siahať do „právomoci“ svojho kolegu a nechávajú jeho prácu stáť. Nech sa zotaví i tá. Ináč by sa úradník zotavoval i po dovolenke, čo nie je dovolené.
Nemrzeli ho nakopené úradné písma. Mal nevybavenú záležitosť s Hanou. Tá ho mrzela. Raz hľadal čosi v skrini a naďabil na balík s červenými črievičkami. Balík bol previazaný ešte pôvodnou farbistou tkaničkou s drievkom medzi prsty. I na tkaničke, i na drievku, i na vrchnáku a po bokoch bielej škatule medzi metálmi a ženskými nohami povestná firma: „Jozef Zeleň, obuvnícka výroba v Starom Meste.“
Črievičky bude treba odovzdať. Prešiel mesiac, čo ich kúpil pre Hanu, a dosiaľ neodovzdal. Teda črievičky ešte odovzdá, a potom všetko nechá tak. Pozhovára sa s ňou naposledy. Uvidí, aká je. Dozvie sa, čo je s Tolkošom, jeho súperom, či ju už vypýtal a či nie. Potom všetko nechá tak.
Uvidí, odovzdá, nechá tak.
S láskou je tak, ako keď máš svrbľavý výsyp na tele. Doktor ti povie: „Neškobli sa, lebo sa ti výsyp rozlezie po celom tele.“ Ale teba svrbí a žiada sa ti poškrabať. „Poškrabem sa len trošku,“ myslíš si, „to uľaví a nepoškodí“. I pri láske ťa vše niečo svrbí. Poškrabeš sa, a láska sa ti rozlezie po celom srdci.
Landík nebol výnimka. „Odovzdá, a nechá tak.“ To bolo práve to svrbenie a poškrabanie sa. Uľaví si a bude. Nič sa nestane. Pán komisár by to tak chcel, ale či bude chcieť láska?
Nehľadel, kam mal. Miesto toho, aby pozrel do vnútra svojho srdca, hľadel do kníh. Rozmýšľal o tom, že keď bolo previnením proti stavovskej vážnosti a zľahčením úcty proti úradnému postaveniu, že chodil za kuchárkou Hanou, ešte väčším hriechom bude, keď jej dá dar. Prezrel služobnú pragmatiku. Tam bolo len, že nesmie dary prijímať ani prostredne a bezprostredne, ani v peniazoch, ani v peňažitej hodnote, ani v nejakej výhode. Teda dary dávať môže. Preštudoval i zákon o úplatkárstve číslo 178 Zb. z. a n. z roku 1924. Tu bol na chvíľu v pochybnostiach, či je Hana nie bankovým zamestnancom, keď slúži u bankového direktora. Bankoví zamestnanci sú verejným zamestnancom postavení na roveň, ak je banka pod štátnym dozorom. Dnes sú skoro všetky banky pod štátnym dozorom. Hana, môže byť — Brigantík nespí — prináša a odnáša korešpondenciu od svojho pána alebo svojmu pánovi do banky alebo z banky, z pošty alebo na poštu. Je to úradný výkon. Hana teda môže byť verejným zamestnancom. Takýmto dary dávať je zákonom zakázané a tuhým väzením trestané… To by nebolo dobre… Človek sa celkom popletie, keď číta zákony… V banke má päťstokorunovú pôžičku a chcel by si ešte pripožičať… Dal verejnému činiteľovi červené črievičky, aby ho podplatil… Hana síce pôžičky nedáva, ale môže darom blahodarne vplývať na direktora, ktorý pôžičky dáva. Úplatkárstvo je dovŕšené… Keby to súdil Brigantík, jeho šéf, iste.