Mráz ho preskočil. Pozrel ešte do rakúskeho zákona z roku 1852, potom do uhorského zákona z roku 1878, porovnal ich zo zvedavosti s vojenským trestným zákonom z roku 1855. Hrôza ho schytila. Keď sa spamätal, vrátil sa z predošlého storočia zasa do dneška a poľutoval seba i celý úradnícky zbor.
„Odovzdať, neodovzdať?… Odovzdám… Ked som ich už kúpil, odovzdám. Nech ma hoci obesia, i tak už visím …“
Vzal škatuľu za drievko medzi prsty a šiel na roh ulice, kde čakával Hanu, keď chodievala s mäsom od Tolkoša. Bolo už osem hodín, štvrť na deväť, a Hany kde nič, tu nič. Po krátkom rozmýšľaní sa odhodlal, že pôjde rovno do domu, kde Hana slúži. Zazvoní. Čo sa môže stať? Otvorí mu Milka alebo i sama kuchárka. Črievičky odovzdá a odíde. Bolo by síce dobre i trošku sa pozhovárať, nuž ale, ak nebude môcť, dozvie sa o všetkom, keď nie dnes, tak zajtra. Hlavná vec je nevyzváňať týmto balíkom po uliciach.
Šťastie mu žičilo. V obloku u Rozvalidov na prvom poschodí čistila bosonohá Milka. V druhom obloku, opretá o lakte, dívala sa na ulicu sama Hana v bielej šatôčke, uviazanej na hlave „na babu“ a v bielej zásterke. Hneď ho zbadala. Usmiala sa mu. Pokývala hlavou na pozdrav. Ale bolo tu ešte niečo okrem pozdravu. Hana trhla hlavou napravo, dohora a mihla prižmúreným okom. To bolo, ako čo by ho volala hore. V nedorozumení hľadel na ňu. Ešte raz skrútila hlavou napravo, dohora. Toto bolo už isté znamenie. Vošiel do brány a potom na schodište. Hana ho už čakala vo dverách. Zďaleka vystrela ruku oproti nemu.
— Poďte, poďte, pán doktor, páni sú preč.
Bolo vidieť, ako ju teší Landíkov príchod. I Landík bol rozradostený. Málo chýbalo, že ju nepritiahol k sebe a nebozkal, ako pred dvoma týždňami Želku v Brezniciach. Keby Hana bola zošpúlila ústa a povedala: „No!“, ako Želka urobila, svätosväte ju hneď tam vo dverách vyobjíma a vybozkáva. Ale Hana ho len ťahala za ruku dnu.
Vošli do kuchyne.
— Tak, toto je vaše kráľovstvo, — poznamenal Landík a poobzeral sa po veľkej, svetlej panskej kuchyni, ktorá svedčila o požadovačných žalúdkoch bankárových a jeho paničky, ako i o veľkom Haninom umení.
Tu bolo riadu na všetky recepty kuchárskej knihy spisovateľky Terézie Vansovej, Živeny, Slovenky, Hviezdy, Vesny, Evy a ostatných rozličných ženských časopisov. Biely veľký kredenc moderného slohu s mažiarikmi, mlynčekom na kávu, mašinkou na mletie mäsa, panvicou na šľahanie snehu starej podoby. Za sklom maľované hrnčeky, tiež ešte starého tvaru, s obrázkami z Luhačovíc, Trenčianskych Teplíc, Piešťan, Tatier, Sliača, Karlových Varov. Za nimi väčšie alumíniové a belasé hrnce. Na bielej stene pestré slovenské tanieriky, krčiažky, pokrievky a habarky, strúhadlá na kapustu, chren, syr, zemiaky, sito na osievanie múky, sitká na polievku, na čaj, na pasírovanie. Polička s porcelánovými nádobami na soľ, papriku, majorán, múku, cukor a neďaleko od nej v kúte, pozdĺž steny, vydrhnutá lavica, na nej z módy vyšlé drevené krhly, obité mosadznými obrúčkami, starobylý šufan zavesený za uško.
Landík si všimol najmä podlhovastú tekvicu a fúzaté šúľky kukurice, ktoré ležali na stole, za ktorý si sadli.
— Nuž, ako sa máte, Anička? Dávno som vás nevidel, — začal Landík, sadnúc si.
„Anička“, bez „slečny“. To bolo také milé a dôverné. Jej ušiam lahodilo ako príjemná hudba.
— A ja som vás čakal na rohu, keď pôjdete s mäsom od Tolkoša.
— U Tolkoša už neberieme.
— Prečo?
— Pre vás.
— Pre mňa? — čudoval sa.
— Pre tie listy, čo napísal vašej pani matke o mne a mne o vás. Veď som vám poslala list. Od tých čias nechodím ta po mäso. Nezaslúži si taký ošemetník. Bol sa i u pána ponosovať. Pán sa ma spytoval. Povedala som mu rovno, že radšej zo služby vystúpim, ako by som mala tam kupovať.
Toto zasa jemu lahodilo. „Dievča je charakter,“ myslel si. Stavia sa na jeho stranu a exponuje sa za neho. Radšej by službu opustila. Ako vysoko stojí nad Želkou, ktorá sa pridala vtedy k Dubcovi. Cítil v srdci vďačnosť. Vstal zo stoličky. Pristúpil k Hane a položil jej ruku na plece.
— Anička, dajte sa mi bozkať, — vyhŕklo z neho nenazdajky.
Zvesila hlavu. Figliarsky úsmev preletel jej lícami. Chytila ho za ruku. Nepovedala nič, nenapísala nič, a jednako vydala dokument zo seba s písmom čitateľným, rovnomerne okrúhlym, nie takým, akým bol písaný jej list, v ktorom poslala kedysi list Tolkošov. Toto písmo bolo v úsmeve, v sklonení hlavy a chytení ruky. Jej ústa videli sa mu teplým, mäkkým, rozliatym červeným pečatným voskom. Len pritisnúť naň pečiatku lásky — bozk.
Landík pritisol a tým spečatil nemé vyznanie.
Po chvíli povedaclass="underline"
— Tu som vám doniesol, Anička, čosi z prázdnin.
Nebolo ťažko uhádnuť, čo to môže byť. Podľa ženských nôh, metálov a firmy mohla to byť len nejaká obuv.
— Ale načo? Nebolo treba…
— Prijmite s láskou.
Vzala balík a otvorila ho. Vyňala červenú remennú črievičku s nízkymi podpätkami. Sňala svoju zelenú, súkennú, bez podpätkov, a vyložiac si pravú nohu na koleno, sprobovala, či bude dobrá.
Landík sa díval na Haninu nohu v žltých pančuchách. Bola úzka, malá, tenká v členkoch a nie tučná, ani hrubá v priehlavku. Panská, ušľachtilá noha, ktorá sotva chodila dlho bosá a nerozšliapala sa naširoko.
„Celkom panské stvorenie,“ rozjímal v duchu, dívajúc sa na ňu. „Kde sa len vzala?“
Črievičky si ľahko obula. Hana vstala, poskackala, a vykračujúc hrdo po kuchyni, vravela ešte červená v tvári:
— Celkom dobré. Budem v nich hrdá. Pekne ďakujem. Naklonila sa pred ním; stiahnuc bočné poly bielej zástery nazad a hľadiac mu do očí, spýtala sa: — Čím sa vám len odmením?
„Celkom panské dievča,“ ustálil Landík. „Už sa chce odmienať, aby to nebolo zadarmo. Kde sa len vzala? Kde sa len vzala?“
— Božechráň! Ničím, — odpovedal, — taká maličkosť.
— Ale čo je v tej maličkosti?
— Srdce.
— Srdce v papučkách! — zasmiala sa.
Škoda, že musel ísť do úradu. Mohol by si tu posedieť i do večera. Dievčatá sú samy. Dali by mu na obed i z tej tekvice a zo šúľkov kukurice, čo tu čakajú. Teľací „šniclík“ by bol raz-dva upečený. Aká by to bola zabáva! Ale okresný náčelník iste stojí za múrikom svätého Jána Nepomuckého a pozoruje svojich úradníkov, ako idú do práce. Treba sa mu ponáhľať. I tak má mnoho na rováši. Škoda.
— Ďakujem vám ešte raz a príďte, — lúčila sa Hana.
— Prídem, — sľúbil Landík.
Dolu na schodišti sa obrátil a ešte raz sa jej pozdravil. Stála vo dverách. Z brány ešte raz. Stála pri schodišti. Na ulici ešte raz a ešte raz. Anička stála v bráne a dívala sa za ním. Už nebola v nich rozpačitosť ako pri prvých prechádzkach. Landík sa nestaral, či ho niekto vidí. Nehanbil sa za ňu a za seba. Nemyslel viac, že je Hana len kuchárka, a on vzdelaný, juris doktor, komisár policajnej správy, štátny úradník.
Za svätým Jánom Nepomuckým videl koniec farbistého slnečníka. Náčelník bol ešte za múrikom. Nie je ešte deväť — posledný termín. Ináč by sedel vo svojom foteli… Dobre je…
Keď už sedel v úrade nad aktami, zasmial sa sám nad sebou.
„Uvidel som, odovzdal som, a — nič nenechám tak.“
Ten doktor mal pravdu, čo radiclass="underline" „Neškobli sa, lebo sa ti výsyp rozlezie po celom tele.“ Nepočúvol ho. Poškrabal sa, aby si uľavil, a výsyp sa rozliezol. Svrbelo ho ísť k Hane. Šiel a vrátil sa s Aničkou v myšlienkach a v srdci. Láska sa mu rozliala po celom srdci.