Haninu dôveru si získal. Hrádzu spoločenských rozdielov prekročil. Lásku jej vyznal a spečatil významným bozkom. A teraz čo? Nasledovalo by zasnúbenie a potom ženba. Rodina bude proti tomu. To by ho mrzelo, ale neprekážalo mu. Konečne, on sa žení, on bude s ňou žiť a nie matka, sestra, bratia, švagriné. Prekáža dvoje. Po prvé: neisté postavenie. Náčelník sa hnevá a pani náčelníčka tiež. Teda je isté, že ho v najlepšom prípade preložia… Keby bol aspoň organizovaný v niektorej politickej strane. Politický tajomník by ho do neba vychválil a našiel by sa hneď minister, ktorý by sa ho zaujal. Ešte lepšie by bolo, keby tak ako jeho šéf mal legitimácie všetkých strán, potom by zakročila celá vláda. Človek by sa stal nepremožiteľný. Táto chyba sa azda ešte dá napraviť za cenu niekoľkých krokov a niekoľkých korún. Bolo by treba prejsť do sekretariátov a zložiť členské. To všetko by ho stálo, povedzme, sto korún. I to je mnoho rátané. Možno, že úradníci majú lacnejšiu cenu… ale je tu druhá, vážnejšia prekážka. Prekážka existenčná. Ako by mohli jestvovať dvaja žobráci, ktorí ani nežobrú, ani nekradnú?
Landík začal rátať. Koľko má hrubého príjmu? Koľko z toho stiahnu na penziu, na riadnu daň, na menovanú prechodnou, ale zato stálu daň, na daňové nedoplatky, na zníženie platu, na liečebný fond, na zálohy, na pôžičku práce?… Ostávala rýdza čiastka, a to bola taká malá suma, že na túto sa ženiť by bola veľká ľahkomyseľnosť.
Chytil sa za hlavu… Všetko vraví o pokroku, o tom, ako ľudstvo napreduje a rozvíja sa. Áno, všetko, len úradník nie. I raky idú kedy-tedy napred, ale úradník nedajbože. To sú azda jediné tvory na svete, čo rastú nadol. Sú síce akési triedy a stupne nahor, ale to je sypanie prachu do očí. I keď sa škriabeš, pridajú ti toľko tiarch, že je skoro lepšie zostať dolu. Väčší titul — väčšie ťarchy a zrážky. Musíš byť čistý, kradnúť nesmieš, a ešte ťa i zamestnávateľ gentlemansky očistí. Každý mesiac je neskoršie prvého najprv o deň, potom o dva, o desať, o tridsať, možno, že nakoniec budú úradníci ešte platiť za to, že sú v službe. Nobile officium… Dobre by bolo pripraviť sa na žobranie. To je výnosnejšie. Milosrdenstvo sa ešte nájde u obyčajných ľudí… Nie, nečuduje sa už, že jeho šéf Brigantík obedúva v kuchyni a sám utiera riad, že po úradoch sú títo proletári takí nevrlí, hašteriví, zamračení, studení, nezdvorilí, neúctiví. Sú to robotníci, ktorí nepozdravia ani domáceho pána, u ktorého robia, nezaďakujú za pozdrav, keď prídeš k nim, neodvrknú, keď sa od nich odporúčaš. A ešte úsmev požadovať od nich!
Budúcnosť sa mu zdala hrobová jama. Do tej jamy by mal strhnúť Aničku, toto dobré, charakterné, krásne dievča. Popanštiť ho a žiť tak, ako kedysi on s matkou, keď spával, jedol, učil sa v jednej izbičke, kde sa i varilo, i pieklo, i umývalo, i pralo! Strašné!
Prerátal ešte raz výdavky.
„Bývanie pre dvoch s kuchyňou dvesto korún, možno i viac. Musím sa zaujímať. Strava, raňajky, obed, olovrant, večera, kedy-tedy s pivom, minimo kalkulo denne dvadsať korún, to je mesačne už osemsto korún. Láska síce hreje, ale v zime bude treba prikurovať. Spáli sa i tristo korún, prerátajúc to na mesiac, dvadsaťpäť korún. To je spolu osemsto dvadsaťpäť. Zamilovaní najradšej sedia potme. Ale na „lucida intervalla“ titulom dosvetľovania musíme rátať mesačne tridsať korún. To je osemsto päťdesiatpäť. Potom, okrem riadneho piva osobitné pivo. Nič. Nemusíme piť, ako matka vravievala. Lenže po šťavnatých párkoch, údenine, oškvarkoch akože si nevypiť? To by človek dostal pípeť. Radšej ku krčmárovi, ako k lekárovi. Rátam jeden veľký pohár na deň po dve koruny. Hí! Šesťdesiat korún. To je deväťsto pätnásť. Fajčenie. Matka vravela: „Nefajčiť.“ Nefajčiť, nefajčiť! Čo máš zo života, keď si nedožičíš ani najmenšiu radosť. Rátam desať zoriek na deň. To je bagateľ. Mesačne tridsať korún. Spolu deväťsto štyridsaťpäť. Holenie každý druhý deň po tri koruny i s prepitným, päťdesiatštyri korún. Pre kristapána! To je deväťsto deväťdesiat! A čo by som nebol taký medveď ako Dubec. Želke nijako neprekážali tie chlpy na tvári, v nose, ušiach a na prstoch. Radšej išla s ním ako so mnou.“
Po Želke mu prišlo na um, že Anička nenosí krátke vlasy. To je úspora. Nebude sa jej treba ani holiť, ani strihať, ani kučeriť. Má svoje obrvy, svoje ústa, svoju pleť. Farby, vodičky, krémy odpadnú. Po farbení mu prešla myseľ na umývanie a pranie. No, koľko? Vezmeme štyridsať korún. Tisíc tridsať. Z prania preskočil na bielizeň. Nič. Veď nepríde bez košele. Zásteriek a rozličných tých šatôčok má iste dosť. Potom šaty. Anička vie šiť a ušije si, čo jej treba. Ale vezmime na šaty pre obidvoch ročne dvetisíc korún, to je na mesiac sto šesťdesiatšesť korún šesťdesiatšesť halierov. Klobúky, kravaty, topánky sú už zarátané v šatách.
No, čo ešte?
Pravda, výdavkov je toľko, ako trávy zelenej, nekosenej. Akej farby je tráva? Zelenej. Práve takej, akej sú tie podlhovasté papieriky. Skoro zabudol na splátky za knihy. Počkaj! To je tridsať korún mesačne. Za sošku Nedáme sa! mesačne desať korún. Za sošku Ani piaď z nášho! tiež desať korún. Za Čachtickú paniu s Móricom Beňovským zasa desať. Onyxové ťažidlo pre múzeum sedem korún. Za žreby Matice slovenskej je dlžen dvadsať korún. Na podiely Živeny má platiť päťdesiat korún štvrťročne…
Nuž a to všelijaké členské: do Matice slovenskej, do Muzeálnej spoločnosti, do Slovenskej ligy, do Sokola, do Združenia štátnych zamestnancov? Na Rovnosť, založenú s Tolkošom, ani nepomyslel. Potom noviny. Bez novín sa nedá žiť, ako bez vzduchu, čo len Polední list a Slovenskú politiku… Potom, potom, potom… Cirkevná daň…
I so svadbou budú mimoriadne výdavky. Najmä so zaopatrením dokumentov… Akože to bolo s tým rakúskym zajacom, čo prebehol k nám a ponosoval sa svojmu kolegovi, že je v Rakúsku pohon na zajace, chcú ich vyhubiť, i jemu už prestrelili ucho i labu, tam je nie v istote, v Československu bude mať azda pokojnejší život. „To sa mýliš,“ vraví mu kolega, československý zajac. „U nás je pohon na somáre.“ „Čo ja mám so somármi, ja som predsa zajac.“ „Veď áno, ale kým dokážeš, že si zajac a nie somár — sto ráz ťa chytia…“ Pre seba i Aničku domovský list, rodný list, krstný list. Treba dokázať, že si sa narodil, že ťa pokrstili, že si mal rodičov, že sa i tí narodili, pokrstili, zosobášili, že si mal starých rodičov, dedov, že mali meno a aké. Ináč nedostaneš vysvedčenie o štátnom občianstve, ktorého teraz i k smrti treba, lebo bez neho zostaneš bezprávnym subjektom, večne živým, nijaká matrika sa ti neotvorí, hrob ťa neprijme a zem vyhodí. Pod zemou si môžeš odpočinúť a ležať hore bradou len vtedy, ak máš vysvedčenie o štátnom občianstve… Duplované ohlášky. Duplovaná svadba, aby bola vernosť „na betóne“. U notára preto, aby sa notár nenahneval, u farára preto, aby sa ti nepomstil. Večná škoda, že sú štátne matričné úrady nie tak rozdelené ako kostoly, na katolícke a evanjelické, tak by bola vernosť zo železa. „Ozaj! Ešte i o nenarodených deťoch budú potrebné listiny, ak je Anička evanjelička, lebo bez reverzov ma náš farár nezosobáši.“ Kto to všetko bude financovať?
Plat je preč. Kto dá na dokumenty, notárovi, farárovi, ohlášky, svadbu, hostinu? Landík ani nevedel vyrátať, čo to všetko bude stáť. Pomyslel si na bratov, na tetku Miklovú, či by mu nepožičali. Sotva. Tí sa budú usilovať, aby svadbu prekazili, nie že by mu pomohli a uľahčili trudnosti. Povedali by: „A mne kto dal, keď som sa ženil?“ Števko by hneď vytiahol notes a vyrátal, že sa mu to nevyplatí, keď už dávať, tak radšej do nejakých pevných cenných papierov. Ďurko by sa zmrštil a vyhodil by mu na oči: „Nepodporujem ľahkomyseľné chúťky. Čo sa ja musím napracovať, kým zarobím sto korún.“ Tetka by sa vyhovorila na dane a sociálne ťarchy. Nie, to by nestrpel. Povadil by sa s celou rodinou na celý život… Azda by bolo najlepšie, keby si v banke pripožičal k tým päťsto korunám ešte aspoň tisícku. Bez žíranta nedajú. Kto by mu i žíroval? Novotný? Sakulík? Tí majú plat sekvestrovaný na desať rokov. Matka? Neraz ju už chcel získať na podpis, vždy povedala: „Nie. Máme príklad u otca, čo robia zmenky. Prikrývaj sa perinou, pokiaľ ti stačí. Ja ti, Janíčko, ani zmenku, ani zmenôčku nepodpíšem.“ Bojí sa bánk ako čerta. „Ďatelina na Ostrme taký požičaný groš. Chytro sa vysuší, a ostaneš holý ako ostrm.“ Staré náhľady ľahko nezrútiš… Keby aj bol žírant, banky dnes ani na žíranta nedajú. Načo sú? Sám pánboh vie. Len nedávno sa mu ktosi ponosoval, že potreboval súrne maličkosť, päťtisíc korún. Čo sa vraj nabehal. Na lombard cenných papierov nedali, že vraj neisté časy, pridal k nim pätnásťtisíc kusov účastín banky Kriváň. Smiali sa, že tá žije iba z nového bankového zákona, ktorý dovoľuje, aby banka pýtala naspäť od svojich direktorov, úradníkov všetky tantiémy, odmeny a platy, čo im vyplatila len-len že nie od samého založenia štátu. Vyberá si po kamarátsky takých, čo boli solidní, svedomití a nasporili si niečo, lebo to boli tí, čo zavinili, že sa banka našla v tiesni, mala straty a musela si pýtať podporu z takzvaného Všeobecného fondu, čiže od štátu… V nedostatku iných obchodov prepúšťajú starých, zaslúžilých úradníkov, a aby mohla platiť tisnúcich sa na ich miesto nových generálnych a negenerálnych, obchodných a neobchodných direktorov, dirigentov a správcov, nechce platiť ani prichodiacu penziu, lebo, pravda, každý, kto chce penziu, zavinil, že banka mala straty, nech teda penzista platí stratu, a nie my penziu. A chudák penzista miesto penzie má hneď dva procesy. Jeden on vedie proti banke pre penziu, druhý banka proti nemu pre vrátenie platu, odmien a tantiém, a do výhľadu stavia tretí proces pre vrátenie zavinených strát. Je tu i štvrtý proces, ktorý ide o nervy. Tento je hlavný. Ak penzista vydrží s nervami, vyhrá. Ak nevydrží, prehrá. Obyčajne banka má i dlhší život i tuhšie nervy. Drancuje, otravuje, ničí zdravie svojich bývalých statočných pracovníkov. Vyhráva a z toho žije… Nie, pán Ypsilon! Najlepšie urobíte, keď si týmito pätnásťtisícimi účastinami vytapacírujete klozet… Doniesol im na zmenke žíranta milionára, no keď nie milionára, iste polmilionára, a v banke mu predsa nepožičali. Vraj pre hospodársku krízu. Aby prišiel, keď pominie. To skorej ľudstvo pominie ako hospodárska kríza. Nikdy hospodár nepovie: „Mám toho dosť. Dobre mi je.“ Chudoba je večná ako nebo. Boh mocný a bohatý, ale ani tomu pre každého nestačí… „Zálohu na služné.“ Treba udať príčinu. Udá, že sa chce ženiť. „Tebe sa treba žeňiť,“ povedia. Budú žiadať správu od šéfa. Krásna to bude správa. „Disciplinárku mu,“ odpíše, „nie ženu a zálohu na svadbu.“