Odhodil ceruzku a vstal od písacieho stolíka. Zašomraclass="underline"
— Bolo mi treba tie črievičky nosiť! Mohol som ešte počkať.
Kopol do stoličky a začal sa prechádzať po kancelárii. Zastal pred jedným obrazom, ktorý visel v izbe, a zahľadel sa naň. Ako čo by sa modlil k svätému obrázku, zašeptaclass="underline"
— No, pomôž mi, pán prezident!
Obraz sa nepohol, ale čosi akoby bolo zoskočilo z neho rovno do komisárovej hlavy. Bola to myšlienka, ktorá hovorila: „Energia nepozná beznádejný stav. Beznádejný stav je len smrť a hrob. Odtiaľ niet východiska. Ty si živý a mladý. Východisko nájdeš. Len sa pričiň, konaj, neustupuj!“
Od obrázka prešiel k obloku. Bol ešte väčšmi prachom zapadnutý ako pred dvoma týždňami. Kedysi do jeho prachu vpísal meno „Hana“.
Túto Hanu Maťko alebo zotrel, alebo, čo je omnoho pravdepodobnejšie, zapadla novým prachom. Napísal doň „Anička“ a jeho prvým činom bolo, že zastal prostred kancelárie číslo 7, zdvihol päsť dovysoka a zarečnil začiatok tretieho verša z Hej, Slováci:
A premeniac sa v nehybné bralo na obstrapkanom a vyšliapanom koberčeku, dokončil slohu:
15. Dvadsaťpäť korún
Landík bol človek hrdý. Nechcel od nikoho pomoc a ako sme už videli, najradšej by bol „praštil“ celým svojím úradom. Ale známosť s Aničkou a odhodlanie, že sa s ňou ožení, hoci i dôchodky nedostačovali, prinútili ho, aby bol praktickejší a neodhadzoval od seba i to málo, čo má a čo je isté aspoň predbežne.
Mohol prestúpiť napríklad do advokátskej kancelárie, ale kancelárie boli už všade preplnené. Koncipienti pracovali zadarmo. Ujímal sa náhľad, že vlastne praktikanti majú platiť advokátom za to, že sa u nich učia, a nie advokáti praktizujúcim koncipientom, že im pomáhajú pri písacom stolíku obhrýzať rúčky, otvárať dvere a kričať do prázdnej predizby holým laviciam, ako čo by sa hrnuli stránky: „Len pekne jedno za druhým. Čo sa hrniete?… Prosím, prosím, až keď príde na vás rad.“
Miesta nikde nebolo, a i keď bolo, plat nebol. Úrady odmietali žiadosti so stereotypným: „Žiadosti nevyhovujeme pre nedostatok miesta.“ Najviac, keď chceli byť krajší, doložili: „Po čase opätujte svoju žiadosť,“ alebo: „Máme vás v patrnosti,“ čo znamenalo evidenciu podľa Slovenskej reči. Slovom, ako predtým, tak najmä teraz bolo veľmi časové porekadlo: „Lepší vrabec v hrsti, ako zajac v chrasti.“
Toto si pán doktor uvedomil. Uvedomil si i to, že zarečnenie tretieho verša z Hej Slováci, čo aké bolo krásne, nestačí, aby zmylo z neho biľag anarchistu a boľševika. Naopak, v tie časy táto hymna akosi konkurovala s úradnou hymnou Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska. Hej, Slováci spievali takzvaní autonomisti-opozičníci, niekedy s pápežskou hymnou, niekedy bez nej. Týmto činom stávala sa táto krásna pieseň demonštračnou piesňou proti vládnucim centralistom. Spievať ju neodporúčalo sa štátnemu úradníkovi, najmä takému nie, ktorý už bol podozrivý, že je povahy „psychoanalytickokritickej“, zaoberá sa myšlienkami vyrovnávania rozdielov medzi spoločenskými triedami, demonštruje za rovnosť, chce sa oženiť so slúžkou, nie je spokojný s platom, a ktorému nadal okresný náčelník, že je burič.
Spomenul si, čo mu nedávno Kvirín Čížik, správca daňového úradu a bývalý legionár, rozprával pri pive U barana. Tento vážny, asi päťdesiatročný človek sa v mimoúradných hodinách zapodieval okrem pestovania hydiny i zjednotením legionárov a písal články, veršíky do časopisu Legionárske sjednocení.
— Napísal som, — hovoril, — taký hlúpy verš — epigram.