— Pravdu máš, — zahundral mäsiar. — To je dobrý tromf, aby si zabil našu Rovnosť. Ty si viac ako ja, ja viac ako Hana, Hana viac ako chyžná, chyžná viac ako kravská dievka. Ja sa k Hane nesmiem približovať. Ľudia hľadia, a ja som predsa z predných mešťanov.
— Z márnivých, namyslených.
— Nie, ale z tých, ktorí dajú na honor.
Potriasol ruku Landíkovi. Chytro sa obrátil a zmizol v tme, ako čo by sa hanbil.
„Aký hlupák,“ myslel si Landík, idúc z kroka na krok opačným smerom. „On ma chcel biľagovať za namysleného inteligenta, a je sto ráz namyslenejší ako ja… Citliví, požadovační, namyslení ľudia. Treba s nimi zďaleka a zvysoka. Najnesúcejší stavebný materiál pre také Rovnosti. Dobre, že uzná, že som viac…“
2. Treba ukázať príklad
Len čo prišiel Landík domov a zapálil lampu, už mu niekto zaklopal na oblok. Boli tri hodiny po polnoci, keď je klopanie na oblok, ak človek neočakáva nejakú mladú Máliku, veľmi nepríjemné. Landík bol mravne, čistý a dievčenskú návštevu po polnoci, možno, že by si bol i vyprosil. Zaklopanie ním trhlo. Nevedel, kto to môže byť, a váhal, či má otvoriť. Predsa pristúpil k záclonám a odhrnul ich. Dlhšie trvalo, kým rozoznal tvár. Neveril vlastným očiam: v obloku bola Tolkošova tvár.
„Čo zas chce?“ durdil sa. „Pred štvrťhodinou som sa s ním rozlúčil a zasa je tu.“
Nahnevane otvoril krídlo obloka a vytrčil hlavu.
— Čo je? — opýtal sa s nevôľou. — Nemôžeš spať?
— Nehnevaj sa, že ťa vyrušujem. Malú radu chcem od teba, — zahovoril mäsiar ticho a chytro. — Spomenul si Hanu. Hovoril som ti, že sa mi páči a že by som si ju vzal i za ženu. Mohlo by to byť?
— To sa jej musíš spýtať.
— Ale kde, ako? Nemám skúsenosti.
— Nevojdeš dnu? Navaríme čaju.
— Nie, ďakujem ti. Už neprší a nechcem ťa unúvať. Poraď, tak nakrátko. Ty si čítal všelijaké romány.
Landík otvoril i druhé krídlo obloka a oprel sa o lakte. Radil žartovne. Nezaľúbeným je láska vždy komická.
— Daj jej najavo, že sa ti páči. Chodievaj s ňou na prechádzky, do biografu, do záhrady na pivo, na tanec, daj jej kedy-tedy darček, čo ja viem, na šaty, prstienok. Nemusíš ani hovoriť, že sa ti páči. Ona to už vycíti, a ty tiež, či by bola náklonná. To sa ti láska sama vypečie pri svetle očí ako sviečkovica na biftek, keď v sporáku horí. Dostanete chuť. Zažiada sa vám len jesť a jesť — jeden druhého. Preto sa vraví: išli sa zjesť od lásky. No, a dohovoríte sa. Nič prostejšie…
— Nie, nie, — zastavil ho mäsiar. — Rozdiel medzi nami je veľký. Ako som ti vravel. Hana slúži, a ja som z predných mešťanov. Naša rodina je stará. Môj starý otec bol tu richtárom a otec boženíkom, ja sám som v predstavenstve. To by veľmi bilo do očí. Všetci by sa smiali. Mne sa to samému vidí smiešne. Mäsiar a údenár, výborník, potomok vzácnej famílie Tolkoš sa vodí s kuchárkou!
— Mesaliancia, — zasmial sa doktor uštipačne. — Keď si ju vezmeš, bude pani majstrovou, pani výborníčkou, paňou obecného predstaviteľa. Kráľovskí synkovia sa zriekali trónu pre lásku. A trón, to bolo čosi viac ako údenárstvo. Zriekni sa i ty svojho honoru. Tam sme, kde sme boli pred polhodinou. A rovnosť nič?
Mäsiar si pritlačil sluchy prstami, akoby rozmýšľal.
— A nešlo by to inak? Pokojnejšie, tichšie, aby neklalo oči, a neurážalo sluch! Písomne napríklad?
— Ale to je spupnosť! — vzbĺkol Landík. — Ako nejaký Napoleon, keď poslal do Viedne Berthiera, aby vypýtal Máriu Lujzu a zosobášil sa s ňou v mene cisára… A k oltáru akože ju povedieš? Písomne? Či pošleš mňa?… Daj mi pokoj!
Chcel zatvoriť oblok, ale Tolkoš zachytil rám.
— Ak je to spupnosť, — povedal ostro, — tak i ty si spupný.
— Keby sa mne Hana páčila, ani chvíľu by som neváhal.
— Chodil by si s ňou do biografu, na tance?
Landík sa podíval na neho. Ako by mu bola akási veľká myšlienka osvietila hlavu. Chvíľku mlčal, potom povedal odhodlane, vážne a nahlas, aby Tolkoš dobre rozumeclass="underline"
— Mňa do tvojej Hany nič. Nie som do nej zamilovaný, ale aby som ti ukázal, že vo mne niet pýchy, zajtra sa zoznámim s Hanou a budem ju odprevádzať od tvojej jatky až k domu direktora Rozvadila, kde slúži. Odprevádzať ju budem tak, aby to ľudia videli a pochopili, že je to schválne, zo záujmu, a nie náhodou. Tak budem robiť týždeň. Čo povieš na to?
— To neverím.
— Uvidíš — uveríš. Nebudem hrdý ani spupný voči Hane, ale budem hrdý a spupný oproti spoločenskej mienke, ktorá to bude odsudzovať. Nebudem sa hanbiť.
— Ale ju zahanbíš — Hanu. Ani nepôjde s tebou. Bude si myslieť, že bohviečo chceš od nej, a i ľudia hneď na zlé pomyslia.
— Ako bude, tak bude. Môj úmysel je čistý. Budem demonštrovať za rovnosť, proti tým múrom, ktoré ľudia medzi sebou nastavali. Presvedčím ju o tom. Len ty nebuď žiarlivý.
— Ani mi na um nepríde. Viem, že tá demonštrácia má svoje medze. Probuj demonštrovať do konca. Vezmi si ju za ženu.
— Ak sa mi zapáči, prečo nie? Ale daj mi ruku, že ma nebudeš prenasledovať svojou žiarlivosťou.
— Nebudem. Tu je ruka.
— Ešte jedno. Keď ťa uvidím, čo len raz, že sa ty prechádzaš s Hanou, to mi bude znamením, že si odhodil malomeštiansku pýchu, svoj vysoký honor, a ja odstúpim. Dobre?
— Dobre.
Podali si ruky a zaželali dobrú noc. Landík zavrel oblok.
Landíkovi ešte pod paplónom bolo smiešne na Tolkošovi, mäsiarovi, údenárovi, obecnom predstaviteľovi, výborníkovi, potomkovi starej, známej a povestnej rodiny v Starom Meste. Seká mäso, predáva za peniaze, denne sa zakrvaví, rád je, keď môže čím viac koštiaľov pridať, a jednako si myslí, že je vyššie postavený ako ten, čo to mäso uvarí alebo upečie, hoci za mzdu. Slúži kupujúcemu obecenstvu, zalieča sa kuchárkam, aby u neho kupovali, a predsa sa mu zdajú nižšími tvormi, azda preto, že slúžia len jednému pánovi.
Sfúkol lampu. Dlho myslel na Tolkoša a s ním na všetkých írečitých malomešťanov… Samá skala, skala, skala… Železným kladivom ich obúšiť… Preraziť tvrdý kruh ich kamenných hláv, aby sa z nich nejaký užitočný kúštik odlúpil… Myšlienkou by si ich darmo osvecoval a darmo lial na nich prúd najznamenitejších slov. Ani sa nehnú… Praľudia… Ale či sú lepší inteligenti?
Doktor si predstavil samé ohnivá, osobitne stojace, jedno do druhého nezapadajúce a chvastajúce sa vo svojej osobitosti a izolovanosti, bojujúc so sebou, namiesto aby sa pospájali a skovali v mohutnú reťaz, ktorú by nik nepresekol.
„Zademonštrujem, rozhodne zademonštrujem,“ utvrdzoval sa vo svojom rozhodnutí, a v myšlienkach, ako to urobí, zaspal.
3. Demonštrácia za rovnosť
Ráno bolo krásne, májové. Slnko už osvecovalo jednu stranu námestia, druhá polovica bola ešte v tôni. Ľudia v malých skupinách postávali okolo veľkého, sčernetého kostola. Čakali na malú omšu. Boli to zväčša takí, čo nemali čo robiť v poli. Predavačky za chrbtom chrámu pražili čierne klobásy a jaternice. Ich vôňa plnila blízke okolie. Bol tržný deň. Cudzí sedliaci prichádzali do mesta za svojimi nepríjemnými povinnosťami, či na súd, či na daňový úrad, do banky — platiť alebo na trhu, v sklepe čo-to potrebné nakúpiť, a zasa len platiť. Zastavovali sa, nazerali do pekáčov, ďubali prstami do mastných pečienok, jednali sa a pochutnávali si. Niektorí už uspeli po mastných raňajkách zájsť do krčmy a vypiť si.