Podarilo sa mu vypočuť politickú mienku Bonifáca Mederského, tajomníka Československej lidovej strany. Tento hovoriclass="underline"
— Deti sa hrajú na politikov. Koľkože bude tých autonómií? — Čítal ich na prstoch: — Česká, moravská, sliezska, slovenská, podkarpatskoruská, maďarská, nemecká. To je sedem. Sedem snemov. Sedemkrát šestnásť „kvasiministerstiev“, sedem „kvasivlád“, sedmoraké zákonodarstvo, súdnictvo, administratíva. Sedem záplat na novučičkej novej republike, a to ešte takej malej, ako je naša. Bolo by vidieť iba záplaty. Potrebujeme jedny pevné šaty, a nie vytrhnutú nohavicu alebo rukáv. Deti.
„To on o slovenských ľudákoch a národniaroch,“ myslel si Landík a prisvedčil Bonifácovi.
Nevieme, či rátal na gombičkách, ale napokon sa rozhodol pre agrárnu stranu.
Nie, neboli to gombičky. V duchu si odôvodňoval, že nemá síce ani piaď zeme, ale chodí po nej a do nej ho zahrabú. Nad jeho rakvou bude hovoriť kňaz: „Prach si a v prach sa obrátiš. Pokoj prachu jeho! Nech mu je zem ľahká!“ Po smrti prispeje svojím rozkladom na masť oráčiny, na tučnotu klasu, na zeleň trávy, na farbu kvetov. Prečo by neprispel roľníctvu za živa? Lesy, háje, polia, rieky, potoky sú síce cudzie, ale ho vždy láskavo prijmú ako svojho. Vtáctvo, zvery, ryby môžu byť jeho, ak chce — za malý groš… I táto ceruzka má svoj pôvod v zemi. Grafit. Drevo. I tento linonár. I tento papier. I toto pero sa vyrobí pomocou ohňa, sýteného čiernym horiacim kameňom, vydolovaným z ňadier zeme… Tento kabát, košeľa, golier, manžety, kravata, klobúk, všetko vyrastá zo zeme, aby poslúžilo a vrátilo sa naspäť do zeme… Nie div, že keď sa Krištof Kolumbus plavil do terajšej Ameriky a videl jej brehy, všetci, čo boli na lodi, s oduševnením volali: „Zem, zem, zem!“
Pomyslel si i na to, ako roľník lipne na kúskoch svojich rolí, ako ľudia bažia za zemou, ako sa ňou opájajú, keď jej je viac, hrdnú a prepíjajú po kúsku, odurmanení jej čiernymi hrudami, z ktorých ako čo by vyrastalo zlaté víno v miliardách zlatých tenučkých kalíškov. Neviditeľná ruka kolembá kalíštekmi, neviditeľné ústa šumia a privolávajú gazdovi: „Na zdravie, náš gazda, pi gazda, pi, zabav sa, zakartuj si, tancuj, podmaňuj, rozhadzuj!“ A gazda pije, zabaví sa, kartuje, tancuje, podmaňuje, rozhadzuje… Tak prechádzajú majetky z rúk do rúk… Iste tak pošiel i otcovský majetok… Tak pôjde i tetkin majetok, keď príde na to čas. Zem je ako peniaz, odkotúľa sa práve tak, ako sa prikotúľala.
Vyhľadal agrárneho tajomníka Ďurka Mikesku, mladého tridsaťpäťročného človiečika s veľkou vyholenou tvárou, úzkym čelom, tuho pričesanými svetlými vlasmi, ktoré sa na vŕšku hlavy odškerovali, s rovnými, širokými, vypchatými plecami, objemnými bokmi a zadkom, v gamašiach, v malom zelenom klobúčiku s tučným umelým pšeničným klasom za pletenou šnúročkou, veľkou ďatelinou na prsiach a plniacim perom v bočnom vrecku. Spýtal sa ho:
— Čo stojí jedno organizovanie?
— Dvadsaťpäť korún, — povedal politik.
— Tu sú.
Tak sa stal Landík členom Republikánskej strany maloroľníckeho ľudu. O niekoľko dní dostal i legitimáciu.
Tým prestal byť ojedinelým človekom, opusteným komisárikom v štátnej službe. Stal sa celou, mohutnou a vplyvnou stranou, ktorá v tie časy hrala politický prím. Na rozdiel už poukázal Kvirín Čížik. My za ním opakujeme, že je to taký rozdiel, ako byť odtrhnutým lístkom, čo nevie, kam ho vietor odnesie, a byť stromkom vo veľkej, múrmi obohnanej, stráženej záhrade, ktorý urodí, boh dá, šľachetné ovocie. Veľký rozdiel.
Tento rozdiel chcel hneď i vyprobovať. Zveril sa so svojou „aférou“ agrárnemu tajomníkovi, nie naschvál, len tak mimochodom, aby sa nevidelo, že chce využiť svoje postavenie nového, slabého ešte a skromného, ale zato oddaného straníka.
— Hja, pán doktor, — usmial sa tajomník, — vy ste len sedmičkou v hre, a tu hrá i deviatka — Tolkoš s dolníkom-náčelníkom, ktorí sú tiež v našej strane. Tí vás prebijú.
Landík odišiel sklamaný.
Teda ani pažiť, po ktorej nesmie hocikto šliapať, ani mladý stromček v chránenej záhrade, ale sedmička.
„Darmo je, niet rovnosti na svete nikde,“ myslel si, kráčajúc po chodníku a oceňujúc chodcov. „Tento nebude viacej ako osmička; henten s pinčom a paličkou s kostenou rukoväťou — veď je to advokát Winterstein — ten bude azda horník; ten žobráčik tam sotva patrí do hry, odhodená, ošúchaná, nalomená karta.“
O niekoľko dní v isté predpoludnie navštívil Landíka sám pán agrárny tajomník Ďurko Mikeska.
— Túz sa zaujíma o vás, pán doktor, — povedal mu.
— Aký túz?
— Zelený. Sám pán minister vnútra. Predseda našej strany… Tu mi píše jeho osobný tajomník, odborový radca Dorazil.
Vytiahol list z bielej hrubej obálky a hľadiac doň, pokračovaclass="underline"
— Akýsi Dubec, hlava obilného syndikátu, veľký pán, — poklonil sa tajomník neviditeľnému pánovi, — žiada, aby ste hneď boli preložený z okresu niekam na východ, na miesto, kde slnko nesvieti, — tak píše, — kde slnko nesvieti, ako nesúci, arogantný úradník… Čo ste porobili?
„Dubec, Dubec,“ rozmýšľal Landík omráčený. „Aký je to poloboh?“ Dávno nemyslel na Želku a na Dubca skoro celkom zabudol. Len po chvíli sa mu vynorila v pamäti prekotená brička s omdletou Želkou a Dubcom, ktorý prišiel pomáhať. Rozpovedal všetko tajomníkovi, i to, ako sa jeden druhému predstavili: „Vy neviete poháňať!“ predstavil sa mu Dubec. „Vy neviete jazdiť!“ predstavil sa Dubcovi on. Cez celý čas rozprávky mu húdlo v myšlienkach: „Tak som stratený… Som stratený.“
— Iba ak pre moju ráznu odpoveď, — vysvetľoval. — Inú vinu nemám.
— Vinu nemáte, ale pech, — zvesil hlavu tajomník.
Mal akúsi nejasnú sústrasť s mladým doktorom, hoci sa v duchu skoro čudoval, že Landík stojí ako svieca a ani sa len o múr neoprel.
— A čo chce zelený túz? — spýtal sa tajomníka.
— Informáciu… Zle je ťahať sa za prsty s takými veľkými pánmi, — vrtel hlavou tajomník.
„Môj stav je beznádejný,“ letelo komisárovou hlavou, „poletím… poletím … Čože zmôže zelená sedmička proti zelenému túzovi?… Škoda bolo dávať dvadsaťpäť korún do kasy.“
16. Udavači
Sadli si.
Sekretár agrárnej strany Ďurko Mikeska na stoličku z ohýbaného dreva, ktorá bola pri písacom stolíku, a komisár Landík za svoj písací stolík.
Taký písací stolík je ako oltár v kostole. Pred oltár môže iba kňaz, za úradný písací stolík len úradník.
Landík, keď si zaň sadal, naťahal do seba povetrie a pomaly, trhano vypúšťal ho nosom. Znelo to tak ako dlhý, trasľavý vzdych. Pomyslel si, že už nebude dlho sadať na túto stoličku a za tento stolík. Už neveril, že vyviazne. Tolkoš ho udal, Brigantík sa ponosoval na neho a teraz Dubec so zeleným ministrom.
— Čo o mne napíšete? — spýtal sa sekretár.
— Odpíšem, že ste v našej strane, — uistil ho tajomník.
— Nič viac? Nepridáte nejakú ozdobu?
— Akú ozdobu?
— Takú nejakú peknú: „Našej strane veľmi oddaný,“ alebo „nádejeplný“, „škoda by ho bolo“, „prepotrebný“. Dám vám za to cigaretu, — zažartoval.
— To môžem. Veď je pravda, že by sme vás tu veľmi potrebovali. Lenže neviem. Bojím sa.
— Čoho?
— Dubec je iste mohutný straník. Veľký pán.
— Veľký pán! — buchol komisár prstami o stolík v hneve. — Zas s tým panstvom začínate? — Spomenul si na spor, ktorý mal s okresným náčelníkom o pánoch a sluhoch. — Čo tu ustavične každý len o pánoch!… Poznáte tú historku?