— Akú?
— Vyhodili sedliaka z úradu, lebo trošku silnejšie prízvukoval slová a bol požadovačný. Možno, že to bol sedliak, ktorý mal ešte v nose americké povetrie… Veď viete, v Amerike pracuje ako kôň, príde domov a nevie prenachváliť americkú slobodu… Nedal sa. Rozkročil sa naširoko ako starý dub, a jeden konár hore, druhý napravo, začal rozhadzovať rukami a kričať: „A to je republika? To je demokracia? To sa so mnou nikdy nestalo. Nedám sa vyhodiť!“ Ale sluha nedbá, ťahá ho k dverám a vraví mu: „Čušte! Predtým vás každý deň vyhodili.“ „No, áno,“ prisviedča s krikom, „ale to boli páni.“ Vidíte, ani sedliaci nás neuznávajú za pánov.
— Celkom múdro, — zasmial sa sekretár, — konečne jeden sebavedomý sedliak, ktorý sa nedá vyhadzovať.
— To je tak. Lenže nie o tom je reč. Tu je otázka, prečo nás neuznáva za pánov.
— Ľud sa už dosť nabál pánov, nech sa teraz páni boja ľudu.
— Ach, — zmŕštil sa Landík, že ho sekretár nechápe, a začal vysvetľovať, že každý hľadá popularitu v mase, lebo sa teraz hlasy spočítavajú a nevážia. — Numeranda sunt vota, non ponderanda, — povedal po latinsky. — My potrebujeme ľud, a nie inteligenciu, pánov… Ten sedliak pôjde rovno k vám a rozpovie, že ho z úradu vyhodil ten a ten. Čo urobíte?
— Oznámim chlapa.
— No, vidíte. A ani sa nespýtate, prečo ho úradník vyhadzoval, a ak je náhodou vaším straníkom?
Sekretár nemohol povedať: „To je iné.“ Musel byť logický a povedaclass="underline"
— To je jedno. Taký straník škodí strane. Preč s ním!
— A tu sme! Ten sedliak to vie. Nebojí sa.
— Nech sa nebojí.
— Dobre. Súhlasím. Ale potom nech sa nebojí ani ten úradník. Kde sa úradník trasie, niet úradnej autority; kde niet úradnej autority, niet poriadku. Dnes úradník nevie, odkiaľ dostane zaucho. Kvôli popularite. Kvôli mase a hlasom… Ani vy by ste sa nemali báť.
— Ja sa nebojím.
— Pred chvíľou ste povedali: „Veľký pán. Bojím sa.“ Nebuďte horší ako ten vyhodený sedliak.
— Viete, jeho meno má blesk a cveng.
— Blesk a cveng!… Strašne nepopulárne, — opáčil zádumčivo Landík. — Duch času ho vylučuje. Pauperizujú nás i zhora, i zdola. Tisnú naše „gigane“ dolu ako tekvice do vody, a ono tá tekvica sa vždy vynorí. Stisli ju na jednom mieste, vykĺzne a ukáže sa na druhom. Nechcú, aby sa niekto blýskal a cvendžal. Kto má viac, hneď je na pranieri. Každý je hotový pľuť na vás. Závisť a nenávisť sa bude prelievať novinami ako smradľavý žĺtok. Celá moderná literatúra povstane proti vám. Všetci mladí básnici a spisovatelia vám nadajú do bachratých sviň, ožranov, smilníkov, vydieračov, bezcharakterných lumpov a čo ja viem. Chcú z nás mať haliere, a nie zlatky. Máme byť ako drobné robotnícke domce. Nech je v nás tiež všetko liché, slabé, lacné, nesolídne, netrvácne, nech sa hneď všetko kazí, lupe, láme, puká a na vnútorné cenné a vzácne zariadenie aby nikdy neboli prostriedky… To je populárne… A nám chýba práve to solídne, pevné, pekné i drahé zariadenie — vnútrajšok, charakter. My sme moderná abeceda bez veľkých písmen a interpunkcie… Čo sa má pýšiť také veľké „A“ nad ostatnými malými písmenami, proletármi. Načo bodka alebo čiarka. Tie len zastavujú rozmach kolektívu v pokroku, delia. Aká samostatnosť slov? Nech sa slová spájajú na základe hesla: „Proletári, spojte sa!“ Pravda, tekvica sa vynára. Každý chce byť zlatkou, aby bol nad halierikmi, chce byť palácom nad malými robotníckymi domčekmi, veľkým písmenom nad písmenkami, bodkou, čiarkou, chce byť pánom, aby ho čert vzal, nad otrokmi Panovať, rozkazovať, vyhadzovať! A keď mu to nejde — udávať… Pozrite takého Dubca… Blýska sa a cvendží!… To vy vravíte… No, hej. Má veľký majetok, peniaze, metresy, vplyv, jazdí, poľuje, prijíma vysokú spoločnosť, je „osvietený“, je „pán“. A predsa je nie pán, lebo jeho „panské“ alúry prijmú udavačstvo akoby nič. Nehanbí sa ma neodôvodnene očierniť, mňa, komisárika, že som nesúci, arogantný úradník, len preto, že som hneď nebozkal konce jeho žltých čižiem. Chrobáčik sa opovážil zdvihnúť svoj fúzik. Mačka na kráľa hľadela… Znútra sme chatrní a neslušní, pán sekretár. Preto nám vravia, že sme brak… Nemáme právo ozdobovať sa drahými kameňmi, perím, kožušinami, nemáme právo hovoriť o panstve, lebo dnu v nás niet ani zrnka zlata, ani tône z rytierskosti a šľachetnosti. Ani toľkoto!
Brnkol o necht prstom.
Sekretár krútil hlavou:
— Nám teda všetkým trčí slama z topánok?
— Trčí.
— I vám?
— I mne.
— I mne?
— I vám. Všetkým. Predtým bolo panstvo cnosťou, dnes je nadávkou.
— A tí predošlí boli lepší?
— Čoby boli. Len im toľko nenadávali a neohovárali ich, neudávali. Boli bezpečnejší, a preto smelší…
— A nespravodlivejší, — dodal sekretár.
— Možno. Otázka je len, kde bola nespravodlivosť. Predtým to odniesol sedliak, dnes úradník. Dnes sú časy prefíkaných zločinných klebiet. Sme sadisti. Robí nám radosť, keď môžeme niekoho potrápiť…
— Neohovárajte, — prerušil Landíka sekretár.
— Neohováram… Udávanie bolo systémom… Mali sme mnoho nepriateľov a nikomu sme nedôverovali.
Komisár uvažoval chvíľku, či to, čo by chcel povedať, nebude veľmi korenené pre sekretára. A ak ho ešte i tento udá? Ale nebude sa báť. I tak je už stratený. Povie mu to.
— To bolo ešte za veľkých žúp. Písal som u župana Balažoviča. Titulovali ma osobným sekretárom. Pán župan bol sympatický, žoviálny starší pán. Veľmi ctený. Rád hovoril anekdoty a rád sľuboval. Jeho anekdoty boli dobré, ale sľuby zlé. Vravievali o ňom „anekdotizujúci a sľubujúci pán župan“, alebo „pán, čo sľub, to anekdota“. Neviem, čo k jeho popularite viac prispelo, či sľuby, či anekdoty. Iste i to, i to. Bol z tých ľudí, ktorí sa radšej priatelia nahor ako nadol. Vyhľadával vysoké styky a miešal sa i do takých vecí, ktoré sa ho ako administrátora nijako netýkali. Seba oceňoval vysoko a bol si vedomý, aký vážny zástoj hrá nielen v župnej správe, ale i v celej vnútornej, a myslím, i zovnútornej politike. Keď som počul, že ho ktosi nazval „malým kráľom“, začal som ho upodozrievať, že po hlave štátu hneď on nasleduje a minister v Bratislave je vedľa neho nula. Bol to človek zdnuka dobrý, ale jeho myšlienky boli ľstivé, diplomatické, čertom šité. Tak vyžadovali časy. Nadol bol zato vždy úctivý, láskavý a povzbudzujúci. Mňa volal Janíčkom, a tak sa mi videlo, že ma má rád. I ja som ho mal rád a slúžil som mu s láskou, povedal by som, s akýmsi nadšením… Viete, vtedy bola ešte akási samostatná právomoc, ktorej sa človek tešil, a preto sa zaujímal o svoj úrad. Nebola už síce taká ako za malých žúp, keď župani žili ešte z autority bývalých hlavných županov a každý mohol smelo o sebe povedať, keď sa niekto na zákon odvolávaclass="underline" „Čo zákon? Ja, župan, som zákon.“ Len jedna veľká škvrna zatmievala slobodu: udavačstvo. V úradoch bývali anjeli-strážcovia, ktorí chránili poriadok za chrbtami svojich šéfov. Oni korešpondovali s nebom a pánmi bohmi a ich mienka bola svätá. I k pánu županovi chodil veľmi často, skoro denne, niekedy i viac ráz denne, jeden takýto „anjel“. Menom Hrbík. Bol i zhrbený. Hlava stále ovisnutá, ruky spustené ku kolenám, chrbát zohnutý. Ja si myslím, že to bolo od mnoho poklôn. I keď nehybne stál, zdalo sa, že sa klania. Široké okrúhle plecia až pri ušiach, akoby sa bál úderu. Nízky, mäsitý, hrubý, tvár červenkastá, jabĺčka v lícach, holený. Keď vošiel k županovi, hneď pri dverách sa poklonil raz, prostred izby druhý raz, keď prišiel blízko k županovi tretí raz, a keď mu župan podal ruku, štvrtý raz, štvrtý raz tak nízko, že skoro lízal parkety. Keď vychádzal, išiel chrbtom, ako od nejakého kráľa v Španielsku za oných čias, a poklonil sa aspoň päť ráz. „Však dobre vychovaný mládenec,“ povedal mi neraz pán župan, smejúc sa pritom, keď som odchádzajúceho Hrbíka mal zjesť očami. Nikdy som totiž dovtedy nevidel, že by sa ľudia tak veľmi a toľko ráz klaňali. To bola stelesnená poníženosť pred svojím predstaveným. Vždy bol bystrejší ako ja. On podával pánu županovi klobúk, paličku, rukavičky, zapálil mu cigaru, pomohol obliecť a zobliecť kabát, otváral mu s poklonami dvere. Vždy veľmi oddaný, úctivý, poddajné dôverný, zdvorilé usmiaty alebo ustarostený. Stále chodil so svojím pánom hodnostárom, ako sa patrí, aspoň o pol kroka za ním, ako dobre vycvičený milý malý psík, ktorý slúžil. Dával labky, štekal, krútil chvostom, skákal, uťahoval sa, plazil, líhal k nohám, lízal ruky, tancoval, staval sa mŕtvym podľa vôle svojho pána. Ako jeho tôňa ťahal sa za ním alebo s ním do krčiem, do spoločnosti, na hostiny. Sám platil šampanské, len aby bol i tak zhovorčivý pán župan ešte zhovorčivejší. Keď si viac upil, a či sa len tak robil, že prelial, začal hovoriť neželané pravdy. A to chcel Hrbík. Hneď dvíhal uši, ňuchal a striehol ako vyžla. Opúšťal pána župana na päť, desať minút, a už nie ako milý malý psík, ale človek, ktorý koná svoje úradné povinnosti. Čo myslíte, kam odchádzal?