— Nemám poňatie. Kam?
— Do záchodu.
— Chcel som povedať.
— A hádajte, čo tam robil?
— No, čo?
Sekretár sa zasmial, ako čo by to bola zrejmá vec.
— Nie to, čo si myslíte, — povedal vážne Landík. — Zapálil elektriku, spustil vrchnák, sadol naň a aby nezabudol, čo veselý pán župan pohovoril, naznačil si to do úradného notesa, aby mohol hneď ráno podať „prísne dôvernú“ správu na „patričné“ miesto. Čudoval som sa, že každé ráno sa ktosi telefonicky spytoval, či je pán župan v úrade. Chceli vedieť, či nespí. Tohto Hrbíka som nemohol zniesť. Inštinktívne som cítil, že je to podliak. Zazeral som naň. Bol som voči nemu odmeraný, chladný, a čudné mi bolo, že sa schádza s ním pán župan. Raz som musel na neho hľadieť veľmi pochmúrne, lebo keď odišiel, pán župan prišiel ku mne, a hladiac ma po hlave, so smiechom povedaclass="underline" „Nehnevajte sa na neho, Janíčko. On koná iba svoju povinnosť. Viete, kontrola. On mi je veľmi potrebný. Keby nie Hrbík, tam „hore“ by ani nevedeli, že žijem, a ja sám by som nevedel, s kým sa to vlastne stýkam, a nemal by som sa stýkať, s kým sa nestýkam, a mal by som sa stýkať, kam chodím, a nemal by som chodiť, kam nechodím, a mal by som chodiť, čo robím, a nemal by som robiť, čo nerobím, a mal by som robiť. Nevedel by som o svojom najdrobnejšom a najtichšom kroku. Nevedel by som, že som stál pred Grossmannovým výkladom a dlho sa díval do jeho výkladu so všelijakými lahôdkami a konzervami, čo je podozrivé, lebo som tým dal najavo, že by mi bolo milé, keby mi Grossmann z tých lahôdok poslal, rozumie sa, do daru. Nedozvedel by som sa, že som hral karty s podnikateľom Jarabým a vyhral som dvesto korún, čo nie je také nevinné, lebo tá výhra, ktovie, či nebola schválna prehra, a teda úplatok. Nebol by som si pomyslel, keď pijem u fabrikanta Schröttera čaj a jeho pani mi dá obložený chlebík, že zrádzam vlastne vlasť, lebo ten Schrötter chodí stále do cudziny. Nevedel by som, čím voniam, ako smrdím, koľko litrov vína a koľko veľkých pohárov piva som vypil, čo jem a koľko ráz som bol v noci von. Takto som sa dozvedel, že náš sused lekár je žid, a keď som nedávno prechorel, rozumie sa „od prílišného použitia alkoholu“, zavolal som si tohto lekára žida, a máme tu predsa piatich našich lekárov. Čo možno potom očakávať od ostatných obyvateľov, keď župan dáva takýto príklad? Uznám, že to nebolo odo mňa pekné, ale býva v susedstve, a mne bolo zle. Prečo má ten žid takú kresťanskú tvár?… V ktorejsi dedinke ma vítali hasiči. Hrali hymny. Najprv Nad Tatrou sa blýska a potom Kde domov můj. Upozornil som ich na to, ale nerobil „aféru“. Viete, čo som spáchal? Župan ututlával autonomistický pohyb!… A predsa, vidíte, Janíčko, tento Hrbík mi je potrebný ako kus chleba. Nehnevajte sa na neho. Ja sa dozviem všetko a viem aspoň všetko. Pána Hrbíka kontrolujem vlastne ja a skrze neho vykonávam všetky svoje návrhy…“ „Ako, pán župan?“ spytujem sa. Sadol si k môjmu stolíku tak, ako vy teraz sedíte, pán sekretár, a vraví mi: „Dajte pozor!… Čo je zlé, obyčajne hania; čo je dobré, chvália. Ale toto je zvyk obyčajných ľudí. Pre neobyčajných ľudí je iná norma. Títo chvália, čo je zlé, aby sa ho striasli, a hania, čo je dobré, aby im ho ľudia nebrali. Napríklad: chcem sa zlého úradníka zbaviť, teda ho chválim, aby mi ho vzali. Mám dobrého úradníka a nechcem, aby mi ho vzali, teda ho haním. Hrbík, pravda, a ja sme nie ani obyčajní, ani neobyčajní ľudia. My sme najneobyčajnejší. Šli sme ďalej. Haníl som zlého úradníka, aby som ho dostal preč, Hrbík si mysleclass="underline" ‚Aha! Ty ho haníš. Nenaletím ti. Chceš povedať, že je to človek dobrý. Práve nie! Ten človek je darebák!‘ Chválil som dobrého, Hrbík si mysleclass="underline" ‚Aha! Ty ho chváliš. Nenaberieš ma. Chceš povedať, že je to nanič človek. Práve nie! To je človek znamenitý…‘ Tak sme prišli k prvej norme neobyčajných a tretej norme najneobyčajnejších ľudí, čo je jedno a to isté. A nemusím ani luhať…“ Oči mi zachádzali za mihalnice od začudovania, pán sekretár, keď som tieto reči počúval. Pán župan mi dokázal svoju teóriu i na vecnom príklade … „Chcel som,“ hovorí, „vydláždiť námestie Slobody so štátnou podporou. Radím sa s Hrbíkom… Hrbík na to: ‚Ale áno. Prečo nie ? To bude krásne.‘ A myslí si: ‚Ty chceš vydláždiť námestie Slobody? Keby si to naozaj chcel, bol by si proti tomu. Teda nech je.‘ Nuž tak, Janíčko,“ končil svoju prednášku pán župan. „Sme s pánom Hrbíkom vždy zajedno. Preto sme takí kamaráti. Je to veľmi, veľmi potrebný človek. Bez neho by sme nič nespravili. Správajte sa voči nemu milo, ochotne, zdvorilo. Raz som ja ‚len úradný predstaviteľ‘, a on ‚dôverný povereník‘ a čí ‚poverený dôverník‘, musíte si i jeho uctiť, ak si uctíte mňa…“ Tam som sa ja mnohému naučil, — pochválil sa Landík.
— A koniec? Veď to nemohlo ísť donekonečna, — bol zvedavý agrárny tajomník.
— Koniec k veci nepatrí, ale vám ho poviem… Ten pán župan ma učil, aby som si Hrbíka uctil, a nakoniec ho sám zneuctil. To sme sa len po zrušení žúp dozvedeli, keď udrela do žúp ako do nejakých mláčok mohutná päsť a my sme sa rozstrekli po celom Slovensku ako kvapky. Vtedy som ja frkol sem… Viete, mal v ktoromsi mestečku schôdzku s mladou ženou. Tam Hrbíka nepotreboval. Ale skôr zahalí hmla Lomnický štít, ako by sa mohol zahaliť a neviditeľným urobiť veľžupan. Už sedel v kupé a fajčil s nasladením regaliu mediu, keď tu prikvitne z druhého kupé pán Hrbík, že vraj nemohol dovoliť, aby pán veľžupan sám cestoval. Azda si myslel, že chce preskočiť do Maďarska. Pána župana to, pravda, mrzelo a privítal ho s radosťou: „To ma náramne teší. Nás ani smrť nerozlúči. Budeme ležať vedno v hrobe.“ Pritom iste rozmýšľal, ako by sa ho striasol… Keď sa blížili k cieľu svojej cesty, začal rozprávať o politike, o autonómii, že je odôvodnená, kým sú Slováci kabátom a Česi košeľou, o husitoch, že nám Husa natískajú, o Podkarpatskej Rusi, ku ktorej by mali patriť i Košice, i Prešov. Dosiahol, čo chcel. Hrbík sa zdvihol a odišiel, známo kam, aby si výpovede županove zaznačil. Župan potichu za ním. Nožíkom a či čím zvrtol zámku na „patričnom“ mieste a bez odporúčania sa zostúpil. Ani len toľko nepovedal konduktorovi, že tam kdesi sedí jeden cestovateľ, aby ho pustili. Akoby úmyselne, v parádnych triedach nebolo cestovateľov a konduktor odišiel do susedného vozňa porozprávať sa s kolegom. Predstavte si, ako proboval vyjsť, tisol, ťahal, kopal, volal, zúril, potil sa, zalamoval rukami, božekal a v strachu, že ho zavezú do cudzej krajiny, stratil koncepty, a neprišlo mu na um zlomiť na obloku priečku a vyskočiť oblokom. Zaviezli ho kamsi na rumunské hranice. Našla ho žena, čo čistí „patričné“ miesta… Čo sme to chceli povedať?… Hej… To nie sú spôsoby, pán sekretár. Akí sme my „páni“! Nie, nie, nie! Nemáme šľachetnosť ani tu, ani tu.