Takto rozmýšľal i Hrnčiarik, keď obchádzal hlavnú žilu úradu, ku ktorej ešte prídeme, lebo ako všetky európske cesty vedú do Ríma ešte i teraz, tak každá krajinská cesta ide cez chodbu ku krajinskému centru.
Teraz, kým sa rozknísané dvere za pánom hlavným radcom Hrnčíarikom utíšia, ak sa utíšia, lebo kopú do nich ustavične, pozrime tomuto vážnemu úradníkovi trošku do tváre a trošku do charakteru.
Hrnčiarik je päťdesiatnik s malým bruškom, nevysoký, mäsitý, niekedy kríva, vraví, že od nervozity, tvár holená, počerná, tučný podbradok rozlieva sa mu na bielom golieri a do polovice zakrýva i mašličku. Hore česané svetlé vlasy, ich rovná čiara na čele a bokoch, bočná brada s chumáčikmi na širokých spodných čeľustiach robia tvár štvorhrannou. Rád rozpráva a rád počúva. Stránkam sa dá vyrozprávať. Je sympatický, verí, čo mu povedia, a ak len môže, pomôže. Dobrý človek, ale niekedy je predsa len zdržanlivý, aby jeho dobrota nebola veľmi viditeľná, lebo sa nazdáva, že dobrý človek je zároveň i slabý, a tak i bezcharakterný. Pritom pozerá na veci skôr z ľudského, a nie paragrafového hľadiska. Nerobí z komára vola, čo je niekedy riskantné a obdivuhodné. Vždy hovorieva:
— Ten pokrútený paragraf (§) viaže síce ľudí, ale úradník je na to, aby ho rozplietol na srdce, a nie na bič, aby ním láskal, a nie práskal… Keď máme žiť podľa predpisov, dajme sa radšej hneď zavrieť, tak budeme slobodnejší a menší hriešnici. Predpisov je toľko ako mušiek v lete, ktoré ťa na prechádzkach sprevádzajú. Nemožno im vyhnúť, sadajú na teba, štípu ťa, hádžu sa ti do očí, do nosa, do úst, darmo fajčíš a obháňaš sa. Radšej sa dať zavrieť. V cele je i „musca domestica“ zriedkavá, iba ak sa zatára, a i vtedy hľadí čím skôr sa von dostať… A potom: predpisy sú len pre malých, bezbranných ľudí… Kto to len povedal, že zákon je pavučina: slabý sa lapí do nej, mocný ju roztrhne…
Vošiel k Masnému.
Masný čosi telefonoval a tisol pritom kostený gombík na stole — zvonec na sluhu. Pozrel spod obočia na Hrnčiarika a ukázal bradou na stoličku, aby si sadol.
— Nemôžem sa sluhu dovolať, — povedal zbežne. — Áno, pán poslanec, tu som ja, radca Masný… Mrkvička?… Je to prajne vybavené… Prosím… Mácta!
Zložil telefón.
— A to ti tak odíde: mne nič, tebe nič. Zmizne ako gáfor… Je v mestskej rade a robí mestskú politiku — za štátne peniaze… Môžem zvoniť do večera… Aby človek sám roznášal poštu. Pán mestský radca politizuje a ty radca píš a pros u neho o protekciu…
— O kom to ty? — spýtal sa Hrnčiarik.
— Ale zriadenec Černý. Je zasa v nejakej mestskej komisii. Pán mestský radca! Kolega!
— Daj mu pokoj! Dožič mu tie výlety do politických sfér. Je to bezplatná verejná činnosť. Demokracia.
Masný sa uštipačne zasmial a stiahol si rukáv z pravého ramena, ktorý používal, aby si nekazil kabát.
Bol to chudučký, tenký blondín s veľkou hlavou a tvárou, vyholený, bledý. Vlasy mu trčali dohora naježené. Zdal sa ako štetka na tenkej palici.
Prisadol si k Hrnčiarikovi na stoličku a ponúkol ho zorkou. Hrnčiarik vytiahol fajočku z vrecka.
— Ďakujem. Ostanem pri fajke.
— Ja mám mizerný referát, — začal sa ponosovať Masný, vkladajúc zorku do dlhej višňovej čutorky a zapaľujúc ju novou benzínovou mašinkou, ktorou vždy šťukol a proboval, či dobre funguje. — Ľahko by bolo všetko, keby nie tie intervencie… Taká sprostá krčma v dedine, a dve politické strany závodia o ňu. Jedna chce, aby bola udelená Trapákovi, druhá Frčkovi. Jeden je ľudák, druhý lidák. Obec je proti udeleniu, živnostníci proti, okresný úrad proti, ja proti, strany za, a teraz neviem, komu ju mám udeliť… Nedajú objektívne pracovať.
— Udeľ obidvom.
— Na tisíc duší? Dve krčmy sú už. To by boli štyri.
— Udeľ jednému.
— Veď, ale ktorému?
— Nech určí žreb, — navrhol Hrnčiarik s vážnou tvárou, — daj dve ceduľky do klobúka a ja vytiahnem. Daj i tretiu prázdnu. Ak tú vytiahnem — neudelíš.
— Na moj pravdu, že tak urobím, — chytil sa Masný návrhu, — a hneď. Aby som to skončil. Rozmýšľam nad tým už dva týždne. Veď i tak pôjdu veci k prednostovi oddelenia, odtiaľ ku skupinárovi, odtiaľ k viceprezidentovi, odtiaľ k prezidentovi. Udelím, neudelím — i k ministerstvu. Ak totižto udelím, sú tri apeláty. Bude apelovať obec, živnostníci a ten druhý, komu som ju neudelil. Ak neudelím, mám na krku síce len dva apeláty, budú apelovať obidve odmietnuté stránky, ktoré koncesiu žiadali, a dvoch politických tajomníkov strany ľudovej a lidovej… No, čosi sa len vytiahne.
Napísal tri ceduľky, dal ich do svojho tvrdého klobúka, pomiešal a podstrčil pod bradu Hrnčiarikovi.
— Ťahaj!
Hrnčiarik vytiahol a prečítaclass="underline"
— Neudeliť.
— Tak neudelím.
— A máš vybavené.
— Čerta! Dva apeláty a dva nosy od dvoch tajomníkov.
Masný hodil rukou. Hrnčiarik doložiclass="underline"
— A nech ťa oznámim, i disciplinárku.
— No vidíš.
— Dr. Landík, komisár pri Okresnom úrade v Starom Meste, má disciplinárku, lebo odprevádzal slúžku. Chceš počuť?
— Ale áno.
Hrnčiarik sa usadil pohodlnejšie na stoličke. Jeho štvorhranná tvár s bočnou bradou a chumáčikmi na konci sprísnela, spodnú peru si prstami natiahol, ako čo by rozmýšľal, potom ju pustil a začaclass="underline"
— Do kompetencie okresného úradu patrí všetko, i to, čo nepatrí. Väčšiu kompetenciu má azda iba notár, o kňazovi ani nehovoriac. Taký okresný náčelník má mať v okrese pokoj a spokojných ľudí. Na tomto základe sa môže zamiešať do všetkého.
— I do rodinných vecí? — spýtal sa Masný.
— Počkaj. Vypočuj… I do rodinných, rozumie sa. I do morských, hoci more nemáme, i do vzduchoplavby, i do astronómie. Ale do rodinných najmä… Čo by si povedal, keby tak tvoj syn kurizoval slúžke?
— Vysekal by som ho. Do zadku kopol.
— A čo by si povedal, keby si bol náčelník a tvoj podriadený úradník by sa vodil so slúžkou?
— Ženatý?
— Nie, slobodný.
— To je jeho vec.
— Okresný náčelník v Starom Meste je inej mienky. Píše, že takým činom sa dáva príklad pre všeobecnú nemravnosť, ktorá je i tak veľká… Žiada, aby sme urobili poriadok.
— Ja by som mu napísal, — vmiešal sa Masný, — že je to vec celkom súkromná.
— No, vidíš, nebol by si súci za náčelníka. Ty si byrokrat, hoci v klobúku vybavuješ úradné aktá. Kresťan, ktorému je bibliou Zbierka zákonov a nariadení. U teba sú v aktoch len písma a písmená, nie ľudia a cítiace, čakajúce, túžiace srdcia, ktoré bijú, rozstrekujú krv do žíl, mozgy, ktoré myslia a kritizujú, životy… V každom akte je kus života, a ty ho vybavuješ ako číslo…
Masný poklepal dlhou višňovou čutorkou o sklený popolník a ohradil sa:
— Kam by sme zašli, keby sme si všetky ľudské strádania a starosti osvojovali a prežívali ich ako vlastné. Chytro by si ostarel… Čo mňa do srdcových vecí môjho podriadeného, ak si len koná svoje úradné povinnosti… Ale rozpovedz všetko. Takto sa nedá určiť. Prosím konkrétne.
Hrnčiarik si napchal krátku fajočku tabakom. Masný striehol, kedy bude môcť zapáliť benzínovú mašinku a poslúžiť ohňom. To nebolo z úctivosti. Jeho bavila nová mašinka. Stále sprobúval, či dobre horí. Preto i vyfajčil toľko zoriek za rozhovoru. Keď sa Hrnčiarik začal búchať po vreckách za zápalkami, vzbĺkol belasý benzínový ohník, ale pán hlavný radca ukázal Masnému svoju dlaň a povedaclass="underline"