Pozrel na vežové hodiny. Bolo pol deviatej. Obrátil sa, že pôjde do úradu. Cesta ho viedla popri obchodníkovi s obuvou Zeleňovi. Zastavil sa na chvíľku pred výkladom. Zeleň vyšiel z obchodu. Pozdravil ho.
— To je moja najmodernejšia výroba, — začal sa prihovárať. — Upozorňujem vás na ženské črievičky. Aha, tieto. To by bolo tak pre vás.
Ukázal na pekné remenné ženské črievičky.
— Načo sú mne ženské črievičky?
— Niekomu do daru.
— Komu?
Obchodník sa zachechtaclass="underline"
— Veď vy dobre viete. Ale i pre vás mám.
— Ďakujem.
Landík sa zachmúril. Vedel, že Zeleň naráža na jeho známosť s Hanou, a urazil sa. Spurne odišiel. Spravil niekoľko krokov a začal sa presviedčať, že ako hlásateľ rovnosti by sa vlastne nemal urážať, i keď sa iní pozastavujú nad jeho konaním. Hľa, už chcel odtajiť pred Zeleňom, že nemá nič spoločné s Hanou. Mal tie topánky kúpiť a povedať mu rovno: „Áno, kupujem ich pre slečnu Hanu, pre to milé a dobré dievča, kupujem ich preto, aby som sa jej zavďačil, lebo stojí sto ráz viac ako vaša ufňukaná, dengľavá Mery, to jest po slovensky Mara… No, dobre… Ale prečo nadávam slečne Mery?… Chcem uraziť Zeleňa… Prečo chcem uraziť Zeleňa? Lebo ma potváral s Hanou, lebo je Hana čosi nižšie ako jeho vznešená Mery… Čerti!“
Predsavzal si, že črievičky kúpi, keď pôjde naspäť, nech má i kuchárka Hana také ako slečna Mery. Prišlo mu na um i to, že takým malým darčekom by mohol posilniť i Haninu dôveru, lebo sa mu videlo, že sa tá dôvera dnes akosi veľmi zakolísala. Uvažoval, že dôvera Hanina voči nemu a nedôvera všelijakých tých Mery, Zizi, Flóry, Nini, ich veľactených matičiek, lepšie povedané „mám“, a otcov, totižto „papov“, úzko súvisí. Čím väčšmi mu bude dôverovať Hana, tým menej mu budú dôverovať mestské slečinky. Známosť s kuchárkou ich ochladí. „Čo chodí medzi nás? Nech chodí medzi slúžky,“ povedia.
Porátal v duchu panské domy, kam ho niekedy volávali, a myslel na to, čo by stratil, keby pokračoval v známosti s Hanou. Či stratu Hana vyváži? A tu sa zasa prichytil pri tom, že on, „bojovník rovnosti“, premieňa rovnosť na spoločenské styky a kladie ich, ako Tolkoš mäso, na vážky.
„Humbug, humbug, humbug,“ skandoval, ako kráčal, a myslel pritom i na rovnosť i na svoje bojovníctvo.
Okolo pol jednej sa vrátil domov i s črievičkami, ktoré predsa len kúpil pre Hanu. Zeleň ochotne sľúbil, že ak nebudú dobré, zamení ich. Celé predpoludnie v úrade myslel na staromestskú spoločnosť, na jej predpotopné náhľady, predsudky, pýchu, nenávisť, a rozhodol sa kúpiť črievičky. Už ich chcel vybaliť a pokochať sa v nich, keď zazrel na písacom stolíku list. Poznal matkino písmo a odložil balík. V liste bol pripojený anonymný list, písaný na belasom papieri kolmými tlačenými písmenami. Matka mu písala len toľko, aby si dal pozor a vyberal ľudí, s ktorými sa schádza, ale najmä nech sa chráni hocijakej ženskej známosti. Pozdrav a dosť. Pripojený anonymný list zasa upozorňoval matku, „aby si dala pozor na syna, ktorý sa vodí po meste so slúžkou a budí všeobecné pohoršenie u obecenstva. Najlepšie by bolo, keby sama prišla a veci pozorovala. S úctou. Mešťan.“
„To je Tolkoš,“ prelietlo mu hlavou. „Aký podliak! Neštíti sa písať anonymne a znepokojovať matku… To sú tie maniere… To sú tie potrhané siete, aby ryba vykĺzla, o ktorých Tolkoš hovoril. Rozumiem.“
Nahnevaný chcel hneď vyhľadať Tolkoša a porátať sa s ním… Iný to byť nemôže. Komu by na tom záležalo? Keď bol predošle u neho, chytro schoval čosi belasé do stolíka a na jeho otázku mu odpovedal, že písal list sestre… Anonymný list je tiež na belasom papieri. To bol tento list.
Zaťal päsť a pohrozil Tolkošovi:
„Ja ti zakúrim! Ty bezcharakterný všivák… Taká háveď!… Len si začni s nimi, už si v bahne, aby si si česť čistil ako zašpinenú topánku… Vyobšívam ťa, sviňa mizerná!… Že honor!… Hovädo!“
O chvíľu sa mu rozjasnilo, že Tolkoš obedúva u svojich rodičov. Ta nemôže. Bol by z toho veľký krik a škandál pre celý okres. Zaváhal. Či tak, či onak, či u rodičov, či u samého Tolkoša, či v krčme, či na ulici by toho nehanebníka napadol, mohla by povstať nepríjemnosť nielen pre neho, štátneho úradníka, mohlo by mu to poškodiť na mene, na úradnej reputácii… Prípadne trestný proces, disciplinárka. Nie. Neurobí nič také. Najlepšie bude: „Napľuť na chamraď!“
Vrátil sa do hostinca, kde obedúval. Sadol si do samého kúta, kde ho nebolo veľmi vidieť. Nechcel nikoho vidieť a nechcel, aby jeho videli. Do hnevu, trpkosti a sklamania sa v priateľovi, s ktorým nedávno ešte zakladal spolok Rovnosť, kde by sa všetci charakterom čistí mešťania schádzali bez rozdielu zamestnania a vraveli si pravdu do očí, miešal sa i pocit sústrasti k Hane, že je ľuďmi zneuznaná, odsotená, skoro prenasledovaná a že i on popri nej stáva sa opustený, nenávidený a smiešny. Hodna je toho, aby pred ňou snímali klobúky, ako to on robí. Zas ju začal porovnávať s dcérami mešťanov i skutočných honoraciorov a zisťoval, že i svojou krásou i svojou skromnosťou stojí nad nimi. Keby nie tie predsudky, neváhal by si ju vziať i za ženu. Iste by bola lepšou ženou ako mnohé iné, ktoré majú nároky na pohodlie, na lenivosť, na postavenie, na zaobchádzanie ako s maľovaným vajcom, na citlivosť, prejemnenosť, hystériu a neduhy. Iste by lepšie pomáhala v živote, utešovala bez požiadaviek, bola by prítulnejšia, oddanejšia, vernejšia a čistejšia v duši…
Tu sa zarazil v myšlienkach. Namanula sa mu otázka: „Kto ti prekáža? Urob to!“ A z kúta mozgu mu čosi šepkalo: „Ale nie pre tú hlúpu rovnosť. Tá nikdy nebola a nikdy nebude. Byť rytierom rovnosti je donkichotstvo. Skúmaj, či ťa niečo ťahá k Hane. Ak áno, nehľaď na nikoho. Tí, ktorých stratíš a ktorí by sa smiali nad tvojím postupom, tí ťa dosiaľ v ničom nepotešili, nepodporili, tých si nikdy nemal, a tak nič nestratíš. Urob to! Ak ťa to poteší, získaš a budeš mať stáleho, dobrého priateľa.“
A z druhého kúta mozgu mu vraveli myšlienky: „Zostaň vo svojich krážoch. Nebalamuť. Keď sa Tolkošovi páči, nechaj mu ju. Ty ešte ani nevieš, či ju máš rád, a Tolkoš to už vie. Nechaj mu ju. Neprekážaj šťastiu dvoch ľudí.“
Mozog je večný jezuita, herec, komediant, rátač. Treba sa spýtať srdca.
Z týchto úvah ho vyrušil Tolkoš, ktorý ho ľahko poklepal po pleci.
— Dobrý deň, doktor, — pozdravil ho a podával mu ruku. Landík zdvihol oči. Tolkoš bol oblečený do nedeľných šiat, v pinči, s paličkou v ruke.
— Hľadal som ťa, — pokračoval, — chcem ti niečo povedať. Je to vážne i pre mňa, i pre teba.
V Landíkovi zovrelo. Tolkoš hovoril priateľsky, ako čo by sa nič nebolo stalo. A bol predsa medzi nimi anonymný list, táto veľká nečestnosť. Neprijal podávanú ruku a odvrátil sa.
— Čo ti je? — spýtal sa Tolkoš.
Odtiahol veľký fotel od stolíka, kde sedel Landík, a prisadol si.
— Nesadaj si ku mne! — skríkol Landík a buchol päsťou na stolík. — S takým podliakom, ako si ty, nesedím pri jednom stolíku.
Očervenel od hnevu.
— Čo sa stalo? Aký podliak? Prečo?
— Väčším hlupákom sa robíš, ako si. Píšeš anonymné listy. To je podlosť. Pozri!
Vytiahol anonymný list a ukázal mu ho. Tolkoš spočiatku tajil, ale Landík sa díval na neho so zamračeným čelom a upreným pohľadom. Na mäsiarových lícach zjavili sa červenkasté škvrny. Preliali sa i na čelo.
— Pekelný oheň ti je na tvári, — vravel mu Landík, — vyšľahuje z tvojho zlého svedomia a prezrádza čerta.