Cielil na škvrny. Tie stmaveli.
— Aké zlé svedomie? Aký čert? Skôr dobré a anjel strážca. Bolo len v tvojom záujme a v záujme Haninom…
— A v tvojom vlastnom.
— I v mojom vlastnom, — potvrdil mäsiar, dívajúc sa stranou cez oblok na kamenný dvor. — Písal som i Hane list.
— Anonymne.
— Nepodpísal som sa.
— Podliak na kvadrát!… Čo si ty, môj tútor alebo Hanin? Si jej snúbenec? Si náš otec, že sa tak o nás staráš? Anonymne písať, veď je to ako čo by si strieľal spoza uhla na bezbranného, nič netušiaceho človeka… ako čo by si otravu sypal do prameňa, z ktorého ľudia pijú. Môžeš sa hanbiť! Nesedím s tebou!
Nahnevaný vstal od stolíka v presvedčení, že sa s Tolkošom viac zhovárať nebude. Nezdržal sa. Hodil mu ešte do tváre:
— Ty sa nazdávaš, že je človek vôl. Manipuluješ s ním ako na bitúnku.
A aby ešte väčšmi pichol Tolkoša, dodaclass="underline"
— Hanu si vezmem za ženu.
Prešiel bokom medzi stoličkami a stolom. Tolkoš vstal tiež a chytil ho za rukáv, chcejúc ho stiahnuť na stoličku.
— Počkaj, sadni si ešte. Ty mi nadávaš, ale ako vidíš, ja sa nehnevám. S tvojimi pytačkami nechoď k Hane, lebo idem ja.
— Nechytaj ma! Hanu si vezmem.
Vytrhol sa mu a siahol za paličkou, aby ňou podchytil klobúk na vešiaku a aby odišiel.
— A dohovor? — spýtal sa Tolkoš.
— Ešte si sa s Hanou neprechádzal a dohovor platil len medzi priateľmi. Kto otravuje studne, nie je priateľ.
— Idem k Hane. Neprekážaj.
— Darmo ideš.
— Ty by si šiel nadarmo. Dala by ti kôš ako svet. Má z teba peknú fotografiu. Už vie, aký si.
To „aký si“ ešte väčšmi podráždilo Landíka. Murin nadáva do čiernych.
— Ty si tú fotografiu maľoval?
— Ja, a omaľujem ťa ešte, — pohrozil Tolkoš.
Landík zdvihol palicu ako kedysi Tolkoš svoj pipasár a zahnal sa na Tolkoša.
— Sviňa! — vykríkol.
Tolkoš cúvol a zavadil do ťažkého fotela. Prevalil sa doň cez mäkké operadlo. Landik, keď videl otrčené podošvy, spustil palicu, zvrtol sa a vyšiel von. Ako čo by bol prstami rozmliaždil pandravu. Hnusilo sa mu. O chvíľu pocit odporu prešiel, ale čosi ťažké, nepríjemné, ako kameň, ležalo mu na srdci až do večera.
Mäsiar, tak ako padol, zostal hodný čas vo foteli. Chcel, aby ho niekto tak našiel. Rozpovedal by mu, čo sa stalo, a mal by svedka. Nik neprichádzal. Pomaly sa zviechal. Prehodil nohy z bočného operadla, cez ktoré mu viseli, pomohol si lakťami a posunul sa do riadnej sedacej polohy. Tak sedel a rozmýšľal. Z jeho myšlienok vykľula sa pomsta ako kurča z vajca. Ešte jeden list musí napísať. To ho tešilo. V tejto poteche bola len jedna tôňa, ktorá mu robila starosti: Hana. Musí ju vyhľadať a s ňou hovoriť. Veď preto sa vyobliekal… Ale ako? Teraz mu neprichodí ísť k nej. Po obede a do kuchyne! Umývajú riad, a on v paráde, v nedeľnom, zámožný mäsiar, honor, známa predná rodina… Počká do nedele.
Ani nešiel.
Večer ani Tolkoš, ani Landík nevyšli z domu, aby sa nestretli a nepobili. Tolkoš písal anonymný list prezidentovi v Bratislave, najväčšiemu pánovi na Slovensku; Brigantík, okresný náčelník, mu nestačil. Vrana vrane oko nevykole. Najlepšie je obrátiť sa k hlave, a nie k zadku. Landík pri nevybalených črievičkách, ktoré kúpil pre Hanu a nestačil ešte odovzdať, rozmýšľal a skúmal sa, či má rád Hanu a či nie.
Tak sa rozbil spolok Rovnosť, ktorý nedávno spolu zakladali dvaja priatelia kvôli zjednoteniu spoločenských vrstiev a tried. A hneď prví dvaja zakladatelia stali sa úhlavnými nepriateľmi. Znepriatelila ich prvá drahocennosť, pre ktorú závodili.
6. Rozčarovanie
Kto skúma, vyskúma. Landík v ten večer vyskúmal v sebe, že sa mu Hana nielen páči, to konečne už vedel, lebo čo je pekné, sa páči, ale že dievča má i rád, lebo ho ťahá čosi k nemu. Možno, že je to láska. Rozmýšľal o tom. Hľa, teraz prejde popri Mery Zeleňovej. Pozná ju. Hovoril s ňou. Pekné, vtipné dievča. Vždy krásne oblečená. Mašľa pod bradou. Vykrojený trojuholníček na chrbte. Kolieska vlasov na čele. Zuby biele, rovné, neblýska z nich odporné zlato. Úzke plecia, úzke bedrá v úzkej sukni rytmicky tancujú pri chôdzi, napravo, naľavo. Nikdy nemá obtlčené pančušky od topánok v členkoch… A ani mu na um nepríde pripojiť sa k nej, pozhovárať sa. Nevzbudzuje v ňom nijaký záujem. Nepotiahne… I Zizi od apatekárov je krásna a štíhla. Oči belasé, podlhovasté, ako zrelé slivky. Hádže nimi. Niekedy hodí i po ňom, ale že by sa mu zachcelo chytiť z tých slivočiek jednu, dve, to nie. Zanechávajú ho chladného… Alebo Ela Mrázikovie, ktorá má v rezerve Janka Čierneho, kupca, a bude dobrý i zámočník Franko, ak lepší nepríde. Človek by mal na čo hľadieť. Chodí v bielych tenisových nohavičkách cez mesto s raketou, krúti ňou okolo seba ako veterný mlyn, udiera mládencov po chrbte, smeje sa a výska na celú ulicu. A on? Radšej zahne do bočnej uličky, len aby sa s ňou nestretol a nemusel ju pozdraviť… Cinci, dcéra okresného sudcu, je veľká, široká a mastná. Potí sa. Pri sokolských cvičeniach sa všetko na nej trasie, najmä prsia, cez blúzku jej vidieť prsníky. Ona pritiahne všetkých, ale len keď ťahajú za povraz, ináč sotva… A tak rad-radom… Ani jedna nie je príťažlivá… Kým Hana… Hana je rozhodne najkrajšia. Ani nevie o tom, a priťahuje. Celkom určite priťahuje…
Konštatoval opätovne, že má i „maniere“. Nevýska a nesmeje sa ako Ela, nemá obtlčené topánky ani pančušky, nehádže očami ako Zizi, nebúcha päsťou ako Cinci. Ide slušne, ticho, skromne. Nič nezrádza, že je akéhosi nižšieho povolania, ktoré by ju vylučovalo z kruhu týchto meštianskych krások. I ruky má pekné, i nohy, i posunky. Naozaj celkom nič z nejakej neohrabanosti, čo by znechucovalo a odpudzovalo. Skutočne všetko na nej ťahá a ťahá. Rozhodne…
Tak rozmýšľal večer. Hana sa skvela na horizonte, aby sme použili celkom nové porovnanie, ako večernica medzi hviezdami. Bola krajšia, väčšia a bližšia ako všetky ostatné hviezdy. Je pravda, že noc zveličuje všetko, i keď je najtemnejšia, nielen starosti a strach, ale i malé svetlá, krásu i lásku. Pri veľkom slnečnom svetle rozptyľuje sa i strach, i starosť, i malé svetlá, a oproti kráse i láske si akýsi ľahostajnejší. Nestŕhajú ťa z nôh, ale stavajú práve na svoje vlastné reálne nohy. Landíka, rozumie sa, svetlo tiež zobudilo, rozhýbalo, a dojedajúc makový rožtek, šiel už o ôsmej na riadne stretnutie.
Zastal na rohu Centrálnej kaviarne a čakal, pozerajúc smerom k domu Rozvalidovcov.
Zazrel Milku s košíkom. Hana teda zasa ostala doma. Landík sa urazil ako kedysi Tolkoš, že Hana nevyužije príležitosť, aby sa s ním stretla.
„Nech sedí,“ pomyslel si, mykol plecom a odhodil tvrdý popálený konček makového rožka. Milka, nie tak ako predtým, že by bola utekala od neho, podskočila a pustila sa behom k nemu. Zadychčaná odovzdala mu list, pozerajúc dookola, či ju niekto nevidí.
— Od pani kuchárky, — povedala.
— List?
— List.
— Ja sa tých listov nestrasiem. Od nej samej?
— Od nej.
— A čo je s ňou?
— Pán ochoreli, pomáhajú dávať panej obklady.
To nebolo dosť jasné pri náhlych otázkach a odpovediach. Či chorý pán pomáha dávať panej obklady, či pani dáva chorému pánovi obklady, či kuchárka pomáha pánovi a či panej? Ale to bolo vedľajšie. Landíka zaujímal Tolkoš.
— Bol Tolkoš u vás?