— Ako je teraz tam, na Mesiaci? — obrátil som sa onedlho k akademikovi.
Piotr Michajlovič sa záhadne uškrnul a začal nariaďovať inverznú premietačku. Na obdĺžnikovej obrazovke sa zjavila gula Mesiaca, obalená prachovým, svetielkujúcim oblakom.
— Čo je to za hmlu okolo Mesiaca? — čudoval som sa.
Vedec sa zamyslel a neisto povedaclass="underline" — Zdá sa, že víchor, spôsobený „Urániou”, rozpútal na Mesiaci prachové búrky.
Ukázalo sa, že mal pravdu. O nejaký čas nás našiel Pamírsky pozemský rádiouzol. Mladý operatér rádiouzla vzrušene oznamoval po svetovej rádiosieti: „Na severnej pologuli Mesiaca sa dejú nevídané veci: zúria búrky nesmiernej sily! Zdeformoval sa celý chrbát Apenín! Časť mesačných kráterov je zničená. Z podmesačného mesta nám oznámili, že celá planéta sa otriasa; vyzerá to, akoby sa Mesiac mal užuž rozpadnúť. Z dulkovského observatória nám práve teraz oznámili: zaznamenali znateľné vychýlenie Mesiaca z jeho obežnej dráhy. Na Zemi sa rozpútala neobyčajne silná magnetická búrka. Po Svetovom oceáne prebehla vlna vysoká desať metrov!
Obete ani škody na šťastie neboli…” — V Akadémii príťažlivosti nevedeli presne určiť dôsledky štartu „Uránie”, — poznamenal ticho Samojlov, keď si vypočul vysielanie Pamírskeho rádiouzla. — Uvolnili sa neuveriteľne mohutné sily… Teraz je jasné, že štarty ďalších gravitónových rakiet treba uskutočniť ďalej od sústavy Zem— Mesiac, v žiadnom prípade nie bližšie ako na družiciach Saturna.
Nepociťovali sme obvyklú vibráciu astroplánu, ktorú sme poznali na fotónových raketách. Gravitónový motor pracoval nečujne. Ani plápolajúce protuberancie svetla, typické pre fotónové rakety, ani ohlušujúci rachot iónových astroplánov. V reaktore sa s prekvapujúcou presnosťou rozpadávali gravitóny a vydávali obrovské množstvo energie. V kvantovom meniči sa vnútrogravitónová energia menila na mocné elektromagnetické žiarenie vysokej frekvencie. Silné magnetické polia usmerňovali žiarenie na paraboloid gravitónového projektora a ten ich ako vysokovýkonné zväzky lúčov odrážal do priestoru. Z trysky „Uránie” prúdil neviditeľný reaktívny lúč, ktorý tvoril pohonnú silu milión ton. Mohli by sme vychýliť z dráhy ktorúkoľvek družicu Jupitera, Saturna alebo Uránu, menšiu ako Mesiac, napríklad Mimas, Dianu, Oberon alebo Nereidu, keby sme z nich štartovali.
Dráha nášho letu sa zatiaľ zhodovala s obvyklými cestami kozmoplánov. Zdalo sa, že jasné nehybné oči hviezd nás pozorne sledujú z obrazovky astrotelevízora. Mesiac, lesknúci sa ako strieborný podnos s pupákmi kráterov, zaberal najprv polovicu obrazovky a teraz sa pomaly posúval doprava. Stále jasnejšie sa na ňom črtali ostré tiene hôr a ich okraje sa zdali byť vyštrbené. Napokon Mesiac zmizol. Rýchlosti stále pribúdalo. V svetielkujúcom ovale dráhy sa trepotala malá silueta astroplánu a mapa oblohy nad ním sa posúvala k Marsu.
Cas odletu bol vypočítaný tak, aby sme dráhu Marsu presekli blízko neho. Pri nepredstaviteľnej sile gravitónového motora sme sa nemuseli báť príťažlivosti Marsu, no v Najvyššej rade pre ovládnutie Vesmíru chceli, aby marťanská vedeckovýskumná stanica pozorovala a posledný raz odfotografovala astroplán v pohybe skôr, než unikne do medzihviezdnej diaľavy.
Mars postupne zapĺňal celú obrazovku. Pustá, úbohá planéta s úbohým rastlinstvom! Asi pred dvoma rokmi som tu prežil len jeden mesiac a div som nezhynul od nudy. Sivofialové a modrasté lišajníky a trpasličie stromy na brehoch „kanálov”… Vedci dávnych čias by boli nimi veľmi sklamaní.
Neodchádzam od obrazovky. Tu sú chýrečné „kanály” Marsu! Pozeral som na ne, akoby som prechádzal po známych miestach! Koľko starostí narobili kedysi vedcom! Koľko papieru popísali dnes už neznámi autori fantastických románov! Ľudí v dávnych epochách najviac miatlo to, že „kanály” boli rozmiestené v poludníkovom smere, ktorý je najpriaznivejší pre odtekanie vôd zo snehových čiapok pólov. Keďže v tých časoch vedeli spájať len korytá blízkych riek a preraziť neveľké prieplavy, ponížili ľudský rod a červenú planétu osídlili múdrejšími bytosťami s hlavami väčšími ako telo a s tykadlovitými končatinami. A do podobných Marťaniek sa zaľubovali ich hrdinovia. Bŕŕŕ…! Spomenul som si na Lidu, na jej pekné ruky, malé silné zápästia.
Zápalistým srdciam našich predkov boli milšie tie najnepravdepodobnejšie hypotézy ako normálne rozumové závery. O koľko jednoduchšie bolo si predstaviť, že ak sú kanály rozmiestnené v zhode s dvadsaťštyrihodinovým otáčaním Marsa, potom ich vybudovala samotná príroda — najprostejší a najmúdrejší čarodejník.
Zo zamyslenia ma vyrušili ostré, opakujúce sa signály: spolupracovníci marťanskej stanice nám posielali pozdravy na rozlúčku. Rýchlo som otočil zaostrovaciu 5 S páku. Rysy planéty na obrazovke zmizli a namiesto nich sa objavila tvár mladého človeka s ryšavými fúzikmi. Hneď som ho spoznaclass="underline" bol to spolužiak z Akadémie astronautiky, Voloďa Skvirov, výborný šachista a veľký výmyselník. Z hocijakej turistickej prechádzky (ešte ako študent) sa vracal naplnený príbehmi o zápase s medveďom alebo o tom, ako chytal za chvost leoparda vo východných Sajanskýeh horách, alebo o previsnutých skalách, bezodných priepastiach a poľovníckych chodníčkoch. Odkiaľ bral takéto veci na našej prebádanej milej Zemi, neviem!
Teraz sa usmieval a rozhadzoval rukami, ako keby sme sa stretli na ulici.
Aké nové výmysly privezie z Marsu? Komu ich bude teraz rozprávať? Zacnelo sa mi. Nikdy viac sa s ním nestretnem a možno, že sa viac ani nevrátim na našu malú, útulnú Zem.
— Zbohom, Voloďa! — zakričal som.
— Zbohom, priateľ! — odpovedal ako ozvena.
Po prvý raz som videl, ako jeho úprimnú tvár zatiahli chmáry smútku.
Za Marsom sa dráha „Uránie” prudko ohýbala: vyšli sme nad rovinu ekliptiky, aby sme sa vyhli nepríjemnému pásmu asteroidov a nežiadúcim stretnutiam s týmito kozmickými granátmi. Mohutná sila ustavične zrýchľovala pohyb „Uránie”. Zapol som rýchlomer.
— Deväťdesiattisíc kilometrov za sekundu, — oznámil automat monotónnym hlasom.
Zdá sa, že Piotr Michajlovič píše denník! Zistil som to len včera, keď som náhodou naďabil na akademikov roztvorený zápisník, ktorý zabudol v knižnici medzi knihami. Môj pohľad sa nevdojak zastavil na rovných riadkoch: „… Mars zostal ďaleko za nami. Jeho vypuklá misa sa na obrazovkách astrotelevízora rýchlo zmenšovala a navidomoči sa menila na čajovú mištičku. O päť minút nebol Mars väčší ako kopejka. Viktor sedí pri navigátorskom pulte a sústredene pozerá na akcelerograf. Navigátor sa mi stále viac a viac páči. Výber partnera na najväčší z letov bol správny.
— Pozrite, ako zrýchľujeme! zvolal Viktor. — Každú sekundu zvyšujeme rýchlosť o jeden kilometer za sekundu. Ešte nikdy som nenaberal rýchlosť takým tempom!
Vidno, že je nadšený výbornými vlastnosťami gravitónového astroplánu, pričom nie je nováčikom v medzihviezdnych letoch.
— Stonásobne preťaženie, — poznamenal som. — Teraz každý z nás váži sedemosem ton!
Viktor s úctou poťahoval gombíky svojho antigravitačného obleku.
Oblek si veru zasluhoval úctu: ľahko neutralizoval pôsobenie zrýchlenia, pri ktorom by nás bola vlastná váha už dávno rozpučila.
Ústav antigravitácie pätnásť rokov rozpracovával a zdokonaľoval jeho konštrukciu.
— Ako pracuje? — opýtal sa Viktor.
Páči sa mi jeho zvedavosť a, snažím sa mu čo možno najjednoduchšie vysvetliť zásady činnosti aparátov, ktoré sú zostrojené na základe najzložitejších teórií modernej fyziky.