Antigravitačný oblek — to je niečo ako zázračná clona, ktorá nás chráni pred účinkami príťažlivosti. Ale to nie sú žiadne zázraky: do obyčajného kozmického skafandru sú vmontované gravitónová žiariče, ktoré premieňajú elektrickú energiu na energiu antigravitácie a neutralizujú preťaženie.
To je znamenité! — vykríkol navigátor. — V týchto skafandroch možno letieť pri akomkoľvek zrýchlení! Ja som praktik a viem, čo znamená zrýchlenie… Raz sa astroplán afrického Kozmocentra, ktorý poslali na ďalekú výskumnú cestu, dostal do poľa príťažlivosti hviezdy Coipera. Jej príťažlivosť je štyri milióny ráz silnejšia ako zemská. V boji s jej príťažlivosťou astroplán spotreboval všetky rezervné zásoby energie a aj časť základných zásob. A základné zásoby boli predsa potrebné pre rozlet astroplánu na spiatočnú cestu. Energia, ktorá zostala, im dovolila vyvinúť pri rozlete len deväťdesiatpäťtisíc kilometrov za sekundu, pretože ich kreslá proti preťaženiu nedovoľovali vyvinúť rýchlosť väčšiu ako šesť,ži’. Viktor na chvíľu zamlkol a ticho dokončiclass="underline" Leteli k Slnku presne tisíc rokov, a nedožili sa konca cesty. Veď nemali ani anabiózne vane. Keby boli mohli naberať rýchlosť takým tempom ako my, boli by sa zachránili.
Často pozorujem navigátora pri práci, kochám sa jeho smelou tvárou, vysokou silnou postavou, prekvapujúco rýchlymi reakciami. Aj teraz jeho oči nadšene žiaria: preňho je iste mnohohlasná pieseň astronavigačných prístrojov otvorenou knihou. Náhle spozorneclass="underline" rádiolokátor— robot vydal ostrý poplašný zvuk. Astroplánu hrozila zrážka s veľkým meteoritom. Robot zachytil rádioimpulz, odrazený od meteoritu, a okamžite vypočítal zamierenie a zapol predné lúčové delo. Delo,vystrelilo’ do meteoritu mocný zväzok elektricky nabitých molekúl. Trochu sa vychýlila zo svojej dráhy,Uránia’, trochu meteorit, a ich dráhy sa rozišli.
Ku koncu prvého dňa sme minuli Jupiter, Saturn, Urán, Neptún. Astroplán dosiahol hranicu slnečnej sústavy. Vpredu ležia nedozerné medzihviezne diaľavy, terra incognita… Naša rodná slnečná sústava, kolíska ľudstva, zostala za nami. Mlčky sme očami sprevádzali zelenkavý disk Pluta — poslednej planéty slnečnej rodiny. Na okamih sa zjavili na obrazovke Magellanove oblaky — brána Vesmíru. Viktor skontroloval podľa týchto obežníc našej Galaxie polohu a kurz,Uránie’.
Zrazu zažiarila obrazovka astrotelevízora a na nej sa zjavila prísna tvár neznámeho človeka. Dlho hladel na môjho navigátora, potom sa jeho pery roztiahli v skúpom úsmeve.
— To je Nikolaj Glybov, — obrátil sa; s vysvetlením Viktor. — Riadite!
Kozmodrómu medzihviezdnych rakiet na Plute, postrach všetkých rušitelov kozmického cestovného; poriadku.
V navigátorovom hlase znela úcta k preslávenému pracovníkovi Vesmíru.
Glybov zdvihol nad hlavu zopäté ruky a my sme začuli jeho vzrušený hlas: — Šťastnú plavbu, bratia! Pozdravujú vás všetci astronauti Sústavy!
Želáme vám mnoho vedeckých úspechov a šťastný návrat!
,Uránia’ letí stále ďalej do medzihviezdnych priestorov. V kabíne vládne pološero, prerezávané blikaním indikátorových žiaroviek a mihaním hviezd na bočných obrazovkách.
Viktor mi ustavične nedá pokoja. V tomto človeku sa tají nevyčerpateľná zásoba bystrej vnímavosti, podnikavosti a energie. Má jej až nadbytok.
Myslím si, že práve taký má byť profesionálny astronaut, ktorý videl to, čo väčšine pozemšťanov zostane neprístupné: neznáme planetárne sústavy, život ktorých sa ani trochu neponáša na pozemský, neobyčajné skupenstvá hmoty a premeny energie, obdivuhodné farebné slnká a hviezdne katastrofy.
…Hoci nie je vedcomteoretikóm, jeho um, ktorý sa povzniesol nad obmedzené pozemské predstavy, pohlcuje nekonečnú múdrosť Vesmíru. Presvedčil som sa, že je dostatočne vzdelaný v základných odvetviach vedy a poznania, a je to pochopiteľné: dlhotrvajúce medzihviezdne lety nútili astronautov premeniť astroplány na svojrázne lietajúce univerzity, na ktorých sa učili všetko, aby sa nezbláznili z unavujúcej jednotvárnosti medzihviezdnych letov.
Aj teraz mi chodí Viktor za pätami a prekáža mi pri rozbore údajov prístrojov, ktoré zaznamenávajú parametre gravitónového rozpadu.
— Rýchlosť dosiahla stopäťdesiattisíc kilometrov za sekundu, — líškavo mi hovorí za chrbtom. — O tridsať a pol hodiny dosiahneme prah rýchlos ti svetla.
Chápem jeho naivný pokus upútať moju pozornosť.
To je celkom možné, — odvetil som spokojne a chcem uniknúť pred ním v oddelení UEMK.
Počkajte, Piotr Michajlovič, — opatrne ma chytá za plece silnými prstami. — Už dávno som sa vás chcel spýtať na mnohé veci, ale boli ste stále zaneprázdnený…
— Dobre, — vzdal som sa, pritisnutý k stene.
— Doteraz sa nadchýnam gravitónovou raketou, — pokračoval. — Je to ako rozprávka. — Čože je tu rozprávkového? Skoro všetko… Hoci aj možnosť dosiahnuť nadsvetelnú rýchlosť.
Samozrejme, to je neobyčajné. Pravdu povediac, sám nie som celkom presvedčený, či zvíťazíme nad rýchlosťou svetla. Podľa teórie vraj áno, no kým sa pokusy neoveria v praxi, vedec musí pochybovať.
Dobre teda. Chcem sa opäť vrátiť k starému rozhovoru… Pamätáte sa, v Akadémii príťažlivosti? Dajme tomu, že sme prevýšili rýchlosť svetla.
Čo sa stane s hmotou astroplánu, s priestorom, s časom? Veď starý Einstein jasne dokázal, že pri svetelnej rýchlosti hmota sa nekonečne zväčšuje, priestor sa scvrkáva na nulu a čas sa zastavuje. Nepotečie potom čas naspäť?
Jeho tvár vyjadrovala začudovanie nad veľkými otázkami vedy, ktoré — bohužiaľ — neboli ani mne celkom jasné.
— Uvidíme, ako to bude v skutočnosti, — odpovedal som opatrne. — Zatial je moje presvedčenie založené na bezpečne zistenom fakte, na tom, že rýchlosť gravitónov je väčšia ako rýchlosť svetla. Produkty vnútrogravitónového rozpadu sa pohybujú tiež nadsvetelnou rýchlosťou, čiže reaktívna sila,Uránie’ by jej mala dovoliť prekonať rýchlosť svetla.
— Akým spôsobom sa dosahuje v pohonnom systéme rakety nadsvetelný pohyb hmoty? — pokračoval Viktor v otázkach.
— Dosť jednoducho. Ako vieš, „Uránia” je vlastne v skutočnosti ohromná lietajúca rúra, ktorá má na prednej časti namontovanú kupolu s naším salónom, kabínou, anabióznymi vaňami, s neveľkým skleníkom, v ktorom sa uskutočňuje kolobeh hmoty, a skladom materiálov. Na čo je rúra, ktorá prechádza celým trupom? Pamätáš sa na dávne reaktívne motory s priamym tokom vzduchu? Nasávali do seba prúdiaci vzduch, ten nadobudol veľký tlak, potom sa doň vstreklo palivo a nasledoval výbuch, ktorý vytvoril reaktívny plynový prúd. Vzduchoreaktívny motor akoby preháňal vzduch cez seba. Aj naša raketa je do určitej miery zostrojená podobne. Ale u nás sa preháňa cez rúru, medzihviezdne prostredie: prach, častice, atómy vodíka, hélia, vápnika. Pri nadsvetelnej rýchlosti spôsobujú v našej rúre jadrové reakcie, ktoré sa stávajú doplnkovým prameňom energie pre našu raketu.
Ako vidíš, táto úplne bezplatná energia, prakticky nevyčerpateľná, sa skrýva v samotnom priestore. Ale hlavnú úlohu hrá, samozrejme, pohyb ťažkých kvantov, uvoľnených rozpadom gravitónov. Gravitónový reaktor sa nachádza v strednej časti trupu, hneď za skladmi pohonných látok. V štyridsiatich ôsmich vlnovodoch prúdia do neho gravitóny a dvoma kanálmi na dne sa vstrekuje katalyzátor — kapačastice. Neuveriteľne prudko, ale nie nekontrolovane, sa uvolňuje vnútrogravitónová energia. Najpresnejšie automaty regulujú reakciu prostredníctvom elektromagnetických polí obrovského napätia; pritom sa tieto polia vytvárajú tiež pomocou tej istej energie vnútrogravitónového rozpadu. V poliach sa usmerňujú produkty rozpadu do kvantového meniča, kde sa vytvárajú ťažké kvanty. Po špirálovitých tuneloch v zadnej časti astroplánu gravitóny smerujú do ohniska gravitónového reflektora a tento ich vrhá do priestoru. V okolí reflektorového ohniska sa začínajú aj jadrové reakcie medzihviezdnych častíc, ktoré vleteli do astroplánu. Vzniká nový mohutný výbuch energie a reaktívny prúd vyšľahne z trysky nadsvetelnou rýchlosťou.