— A čím ste zmerali rýchlosť prúdenia?
Táto otázka ma zahnala do slepej uličky. V skutočnosti sú to iba teoretické poučky. No kde sú prístroje na meranie nadsvetelnej rýchlosti prúdenia?… Niet ich… V zemských podmienkach nemožno zostrojiť taký prístroj, pretože v akomkoľvek elektrickom alebo elektromagnetickom meracom prístroji reťazové signály sa prenášajú rýchlosťou svetla, no v žiadnom prípade nie rýchlejšie.
So záujmom som pozrel na Viktora. Vysvitlo, že nie je taký diletant, ako sa mi zo začiatku zdalo.” Akademik sa zahniezdil, zacmukal ústami ako dieťa a obrátil sa na druhý bok. Rýchlo som zatvoril zápisník a položil ho na miesto. Podľa môjho názoru sa Piotr Michajlovič až priveľmi o mne rozpísal!
Prešlo sedem dní odvtedy, čo sme sa rozlúčili s Nikolajpm Glybovom. Akademik vysedáva v salóne a čaruje nad knihami a mikrofilmami, pričom z času na čas šomre. Ešte som nezistil, čo znamená toto šomranie.
Niekedy sú to zrejme rozpaky nad matematickým paradoxom, ale častejšie nadšenie, ak nie vytrženie nad žonglérskymi uzávermi nejakého fyzikateoretika.
Práca nie je skoro žiadna: elektrónkové automaty a roboty s dokonalou presnosťou vedú kozmoplán po dráhe.
Pohodlne som sa vyvalil do kresla a zažmúril som oči.
6
Za hranicou nedosiahnuteľného
Rýchlosť sa približovala k rýchlosti svetla. Akademik ma zobudil, aby mi zvestoval túto novinu. Tvár mu žiarila. Obrátil som sa k stene a priberal som sa znovu zaspať. Môj mozog, ešte opantaný spánkom, si vôbec neuvedomil význam tejto zprávy. „Načo ma budí?” pomyslel som si v polosne.
„Nemusím sa nikde ponáhľať.” — Hej, Viktor…! Kozmonaut — objaviteľ! Vôbec nepoznávam niekdajšieho nadšenca! Nezaujíma ťa, ako vyzerá svet pri nadsvetelnej rýchlosti?
Na veľa som sa prebudil, vstal som a vystieral som sa. Len čo som si pretrel oči, razom som zabudol na ustatosť. Hlavná obrazovka a všetky ostatné projektory boli zapnuté. Hviezdna obloha hrala všetkými dúhovými farbami. Nikdy predtým som nevidel taký čarovný obraz. Začal sa prejavovať Dopplerov efekt — zmena dĺžky svetelných vín, prichodiacich od hviezd, pri nadsvetelnej rýchlosti relatívneho pohybu. Natoľko sme sa priblížili k prahu rýchlosti svetla, že hviezdy doslovne pred našimi zrakmi menili farbu. Hviezdy, ku ktorým sme leteli, akoby skracovali vlnovú dĺžku žiarenia. Najprv belaseli, modrali, potom žiarili zlovestným tmavofialovým svetlom a celkom hasli, lebo ich žiarenie sa premiesfovalo do ultrafialovej oblasti spektra, pre nás neviditeľnej. Z nekonečnej diaľavy sa miesto „zhasnutých” hviezd zjavovali celé myriády hviezd iných; ktoré prechádzali tou istou škálou farieb. A tak to šlo do nekonečna.
Hviezdy, od ktorých sa „Uránia” vzďaľovala, vytvárali zasa iný obraz: ich farba sa menila smerom k červenému okraju spektra.: Dlhé hodiny som pozoroval, ako sa naše Slnko — nepatrná žltá hviezda v ľavom rohu obrazovky — po stupne mení na oranžovú, červenú, purpurovú a potom tmavovišňovú hviezdu; napokon zhaslo, pretože začalo svietiť neviditeľným infračerveným svetlom.
Samojlov si párkrát zakúsol do pery. Dobre som už poznal tento jeho zvyk; bola to známka silného vzrušenia. Nie div! Prvý raz v živote mal pred očami nie v predstavách, lež v skutočnosti pravý obraz Vesmíru. Kde len pozrieš, všade sa trasú, mihocú a hrajú všetkými dúhovými farbami nebeské telesá.
Pri tomto veľkolepom osvetlení sme sa poriadne naobedovali (alebo naraňajkovali, ak chcete. Zvyčajný pozemský denný režim dňa nemal pre nás nijakého zmyslu.). Elektrónkový mechanický kuchár pripravil oveľa chutnejšie jedlo ako hlavný kuchár v Grandhoteli v Kozmocentre.
Kozmoplán doslovne hltal priestor. Teraz sme leteli po veľkej galaktickej ceste, naplnenej medzihviezdnou hmlovinou. Galaktickou cestou nazývali pozemskí astronauti dráhu, po ktorej sa pohybuje väčšina hviezd, teda aj naše Slnko, okolo stredu Galaxie, pričom obehne raz za dvestomiliónov rokov. Dávno sme opustili oblasť Slnka, ktoré sa tmolilo po tejto dráhe kdesi vzadu. Jeho rýchlosť — dvestosedemdesiat kilometrov za sekundu — je smiešne čo i len porovnať s našou, keďže my sme sa priblížili tesne k prahu svetelnej rýchlosti, k „einsteinovskému” prahu, ako skepticky poznamenal Samojlov. Zrejme narážal na to, že jemu prvému je dovolené prekročiť tento prah.
Mňa priam očarúvala ručička automatického ukazovateľa rýchlosti.
Chvela sa zradne pri samom písmene „S” — „Svetelná rýchlosť”. Prejde, alebo neprejde…? Ani akademik sa už neusiloval vyzerať pokojne. Neviem po koľký raz zapínal automat, ktorý ustavične opakoval ľahostajným, neľudským hlasom jednu a tú istú rýchlosť pohybu: „Dvestodeväťdesiatdeväťtisíc sedemstodeväťdesiatpäť a jedna desatina kilometra za sekundu…” — Len si predstav, — šepkal nervózne akademik. — Na Zemi, ktorú sme opustili, plynie čas tisícdvesto ráz rýchlejšie ako v našom astropláne!
To znamená, že polhodina, ktorú sme strávili pri jedle, sa rovná dvadsiatim piatim pozemským dňom. Takmer mesiac! Zrejme sa budeme musieť poponáhľať s takýmito životnými maličkosťami. Človek má divný pocit, keď si pomyslí, že ak si zdriemne na štyri dni v anabióznej vani, prespí pätnásť rokov dejín Zeme.
Kozmické osvetlenie začalo hasnúť. Vzadu zhasli všetky červené, purpurové a višňové nebeské telesá. Ani jednej hviezdy, ani jedného záblesku a svetelného lúča! Číra tma! Ďaleko vpredu, v nepredstaviteľnej diaľke, slabo svietili infračervené hviezdy, ktoré sme videli len vďaka Dopplerovmu efektu. Iba hviezdy, ktoré ležali „Uránii” na ceste, z času na čas vzblkli modrým plameňom, aby potom hneď sčerveneli a tak isto zmizli v temrave hviezdnej noci. Okolo astroplánu vyčíňalo rádioaktívne žiarenie, tisíc ráz nebezpečnejšie než najmocnejšie kozmické lúče. Vonkajšie palubné ionizačné sčítače ukazovali na svojich stupniciach maximálnu silu žiarenia a zvukové indikátory, ktoré mali vývody na riadiacom paneli, neprestajne trestali. Ziarenie vznikalo v dôsledku toho, že astroplán, ktorý sa rútil dopredu temer svetelnou rýchlosťou, neprestajne narážal na častice hviezdnej hmloviny. No i tak sme sa nemuseli ničoho báť. Desať metrov hrubá clona, umiestená medzi neutronitovým pancierom a vnútorným obalom rakety, nás spoľahlivo a bezpečne chránila pred rádiovými lúčmi. Oveľa strašnejšie by teraz bolo hociktoré z mnohých polí príťažlivosti. Zakrivenie priamočiarej dráhy „Uránie”, ktoré je nevyhnutné pri lete v poli príťažlivosti, by zväčšovalo váhu astroplánu a všetkého, čo sa na ňom nachodí, až desaťtisíc ráz! Tu by nepomohol nijaký antigravitačný skafander.
— Nemáme v ceste žiadne vyhasnuté hviezdy alebo plynovoprachové hmloviny, globuly? — spýtal som sa Samojlova.
— Ktohovie, ktovie, — pokrčil plecami.
Zrejme sme obaja mysleli na to isté a napäto sme počúvali poplašnú pieseň gravimetra, zázračného prístroja, ktorý zacíti pole príťažlivosti už vo veľkej diaľke od astroplánu. Gravimeter je elektronickou schémou spojený s robotom, ktorý riadi brzdiace zariadenia. Zvyčajne pokojná melódia gravimetra sa zvyšovala — a srdcia nám zamierali strachom. No sila príťažlivosti sa ukázala malá, a preto sa strach zasa stratil.