No ručička rýchlomeru sa nám ďalej posmievala. Kŕčovite sa držala skoro až na samej čiarke, označujúcej rýchlosť svetla. Diali sa zvláštne veci: akcelerograf stále ukazoval, že zrýchlenie sa rovná jednému kilometru za sekundu, no rýchlosť sa nezväčšovala.
„Dvestodeväťdesiatdeväťtisíc sedemstodeväťdesiatpäť a jedna desatina kilometra za sekundu,” opakoval automat, akoby sa nám chcel posmievať.
— Natoľko sme sa už priblížili k prahu rýchlosti svetla, — vysvetľoval mi Samojlov, — že každou se kundou rýchlosť astroplánu vzrastá o stále menšiu, ak nie o nekonečnú malú veličinu. To vyvoláva kmitanie ručičky rýchlomera, pretože nie je odstupňovaný na také malé prírastky rýchlosti, ako sú tieto.
Ostatne aj sám som prišiel na príčiny zvláštneho úkazu. To trvalo!
Zrýchlenie je veľké — jeden kilometer za sekundu. Naše pozemské skúsenosti, logika a zdravý rozum si zjavne nevedeli rady., Odovzdal som robotovi program takmer na úplný režim gravitónovéhoj rozpadu. Hoci predtým motor pracoval nečujne, teraz vydával tenký melodický zvuk. Tento zvuk stále mocnel a prechádzal do bzukotu. Na obrazovke zadného periskopu sa rozlialo ružovofialové žiarenie: začal svetielkovať chladný prúd energie, vychádzajúci z trysiek.
Prešli dve hodiny. Zradná ručička nie a nie pokročiť na červenú čiarku. Vtedy Samojlov rozhodne hodil rukou a povedaclass="underline" . t Pusti to naplno! Máme dosť veľké zásoby!
Dal som robotovi patričný príkaz. Gravitónový motor zreval. Jeho rev sa neodbytne pchal do uší aj cez hrubé ochranné clony a zvukotesné priehrady.
Obrazovky astrotelevízora neukazovali nič, bola úplná tma, akoby všetky vesmírne telesá boli dávno vyhasli. A vtom sa ručička začala mikroskopickými pohybmi posúvať k označeniu „S”. Teraz som už vedel, že každý taký nekonečne malý pohyb k svetelnej rýchlosti stojí ohromné množstvo energie, ktoré sa rovná biliónom kilowattov na jednu tonu váhy rakety. Ručička akoby prirástla k ľavému kraju červenej čiarky. Ale…! Akademik i ja sme sa nadvihli v kreslách, hoci najmúdrejšie by sme boli urobili, keby sme sa v nich boli vystreli a pre každý prípad zaujali ochrannú polohu. Bolo naskrze neisté, či sa za takýchto, okolností môžeme spoliehať na naše antigravitačné obleky.
— Už to je! — skríkol Samojlov. Usmieval sa a spokojne si šúchal ruky. — Po stáročia snívali o tejto chvíli fyzici na Zemi. Skoda, že s nami teraz nie je Einstein!
Zatiaľ však akoby sa nedialo nič zvláštneho: naša hmota nevzrastala do nekonečných rozmerov, s priestorom sa tiež nič nedialo. Pozrel som na Samojlova, on zasa na mňa. Zdalo sa, že vedec je sklamaný. Potajomky som si zahryzol do jazyka — bolelo to. Nahmatal som Si pulz: bol trocha rýchlejší než zvyčajne, no to sa dalo vysvetliť vzrušením.
— Hodiny! Čo je s nimi? — vykríkol zrazu Samojlov.
S univerzálnymi hodinami, ktoré merali tok času v aštropláne aj na Zemi, sa navidomoči dialo čosi nevídaného: ak by sme im mali veriť,\ tak na Zemi ubehlo tisíc rokov a v aštropláne iba minúta. Potom hodinová ručička začala klesať na začiatok stupnice a čas na Zemi išiel dozadu. Potriasol som hlavou, aby som sa presvedčil, či nespím.
Všetky prístroje akoby sa boli razom načisto zbláznili. Ručička akcelerografu sa naraz zavrtela s takou rýchlosťou, že celkom zmizla z očí a nebolo možné určiť, ktorým smerom sa krúti. V ovale Hľadača dráhy sa zúrivo metala silueta rakety. Melódia gravimetra prešla ž C dur tóniny do akéhosi divokého chrčania. Elektronický regulátor prístroja rovnováhy bubnoval ako guľomet, prerušovaný cvakotavým treskotom. Vo chvíli sa príjemná symfónia astronavigačných prístrojov zmenila na kakofóniu trhajúcu uši.
Vypol som prilbové slúchadlá, lebo som sa bál, že ohluchnem.
Vtom prebehla trupom rakety obrovská vlna mučivého otrasu. Všetko okolo nás: steny, stoly, divány, časti zariadenia, predmety dennej potreby — všetko sa odrazu tak rozozvučalo, že prehlušilo falošnú melódiu prístrojov.
Astroplán sa začal hegať.
— Co sa deje? — vykríkol som Samojlovovi rovno do tváre.
Neodpovedal a zapol mechanizmus, zdvíhajúci masívne štíty z okrúhlych okien. Odskočil som, oslepený fantastickým divadlom: miesto predchádzajúcej nepriehľadnej tmy vliala sa do astroplánu celá záplava osie pujúceho svetla. Obloha plápolala tisíckami dúhových pásov, špirál a gúľ. Z hlbín priestranstva leteli priamo k nám, akoby k jedinému stredu, húfy planúcich chlpatých sine a šialene sa krútiacich Galaxií. Zdalo sa, že sa celý Vesmír scvrkol na neveľkú guľu alebo kužeľ a po jeho vnútornej strane sme my robili rýchle špirály. Na chvíľu sa mi zamarilo, že sa so mnou rozkrútilo ruské kolo pod kupolou akéhosi úžasného cirkusu, kde sa. všetko: svetlá lustrov, pestrofarebné odevy divákov, lesk skiel ďalekohľadov, jasnožltý piesok arény s červenými plášťami šašov, náhlivo pohodenými na zem, menilo rýchlosťou blesku. Mal som pocit, že sa tento kaleidoskopický chaos farieb valil na mňa preto, aby ma zmliaždil.
Náhle som zacítil, že slabnem a hlava mi bezvládne ovisla. V ťažkej hlave sa preháňali neusporiadané myšlienky.
— Jestvujeme, či nie? — chcel som sa spýtať Samojlova, no namiesto slov vydral sa mi z úst iba nezrozumiteľný bľabot. Posledné, čo som stačil pochopiť, bola akademikova ruka, slabo šmátrajúca po havarijnom tlačidle gombičky, ktorou sa zapínali brzdiace zariadenia…
Prebral som sa v salóne na posteli. Bolo ticho. V ústach som zacítil príjemnú horkastú chuť prípravku „VG”. Samojlov nebol v salóne. — Žijete? — zakričal som naňho.
— Tak čo, kamarát? — ozval sa z laboratória. — Prebral si sa? Vieš, čo sa prihodilo? — vravel živo a vošiel do salóna, ako keby sa nič nebolo stalo.
— Pri priblížení ku gravitónovej rýchlosti (všimol som si tohto nového termínu) sa začal rozpad hmoty na gravitóny — práve to, čo sa po celý čas odohráva v motore našej rakety. Pokúšal som sa hneď si overiť tieto nové údaje i matematicky. Môžeš si byť istý, že sme otvorili novú stránku vo vede.
A lenlen že sme to ako priekopníci vedy nezaplatili životom, — uškrnul som sa slabo.
Stálo to za to! Veru stálo, braček! Veda si žiada obete! Nie je tak? — a znovu si pokojne pošúchal ruky.
Ale kto by bol o tomto objave povedal ľuďom? — pripomenul som mu.
— Ach ozaj… máš pravdu. Samojlov zaraz zvážnel.
Len teraz som si jasne spomenul na všetko, čo som videl, keď som strácal vedomie, a vážne som sa začal obávať o akademika.
Ste veľmi bledý. Je vám zle? — spýtal som sa.
Hlúposti! A ty sa ako cítiš? Skúsil som vstať, no nevládal som. Nebola to ani tak svalová slabosť, ale skôr nevysvetliteľná apatia, neschopnosť sústrediť silu vôle na mechanické pohyby svalov. Povedal som to Samojlovovi. Pokýval mi hlavou.
— To sa dalo čakať. Nervové tkanivo je veľmi citlivé i voči najmenším zmenám, všakže? Stačí rozpad nepatrnej časti a…
Zmĺkol, sadol si do kresla a dlaňou si pretrel tvár.
— A vy? Ako je vám? — spýtal som sa znovu.
— Zrejme mám viac nervovej hmoty, silnejší mozog. No neznepokojuj sa, — usmial sa akademik povzbudivo. — Tvoj organizmus určite rýchlejšie!
podlieha vonkajším zmenám, no dokáže sa rovnako rýchlo zotaviť. Môj zostarnutý organizmus ťažko vyviesť z rovnováhy, ale zato sa ťažšie zotavuje.
— Musíte si lahnúť, — žiadal som ho.
— Ešte vydržím, — namietol tónom, nepripúšťajúcim odpor. — Radšej sa ty skôr zotav. — A ťažkým, ne istým krokom sa pobral do riadiacej ústredne.