Po Samojlovovom odchode som sa opätovne pokúsil vstať. Ale nešlo to ľahko. Sústredil som pozornosť na to, že musím spustiť na dlážku najprv pravú nohu a potom ľavú. Musel som vyvinúť nadľudské úsilie na to, aby som spustil na dlážku obe nohy. Prešlo dosť času, kým sa mi podarilo sadnúť si. Napokon som pozbieral poslednú silu, dvihol som sa a pridržiavajúc sa stien, pohol som sa za Samojlovom.
V navigátorskej kabíne bolo všetko po starom. Ovál hľadača sa spokojne trblietal. Ručička rýchlomeru stála naľavo od červenej čiarky. Akcelerograf ukazoval záporné zrýchlenie, čiže spomalenie letu. Náš šialený let zastavil havarijný robot. Robot počúvol akademikovu ruku, ktorá stisla gombík, a zapol brzdiace zariadenie. Teraz letela „Uránia” iba vlastnou zotrvačnosťou. Len potom, keď UEMK spresnil program brzdenia, som spozoroval, že Samojlov ledva stojí na nohách.
— Poďme si ľahnúť do anabióznych vaní, — povedal slabo. Jeho ustaté oči sa horúčkovito leskli cez sklá silných okuliarov. — Kým rýchlosť „Ur ánie” klesne na danú veličinu, treba si poriadne oddýchnuť.
Horkoťažko som otvoril oči. Modrá signálna žiarovka relé slabo svietila. Ciferník ukazoval, že prešlo osemnásť dní miestneho času. Anabiózna tekutina žblnkavo tiekla nazad do konzervačného rezervoára. V tele som cítil príjemnú bolesť pri návrate k obvyklému spôsobu života. Vedomie začalo pracovať jasne a zreteľne. Chytro som skončil prebúdzanie sa a odišiel som do kabíny. Slabulinko bzučali silové polia kvantového meniča. Keď som sa presvedčil, že astronavigačné prístroje pracujú normálne, zahĺbil som sa do štúdia dráhy na orientačnej obrazovke. Pocit akejsi nepravidelnosti v ich polohe ma trochu znepokojil.
Vtom sa mi za chrbtom nečujne zjavil Samojlov. Tiež sa už prebudil a bol ustarostený. Aj on zrejme pocítil, že čosi nie je v poriadku.
— Už si vstal? — usmial sa a hneď prešiel na pracovný tón. — Na našej dráhe sa mi čosi nepáči.
Znepokojene pozrel na prehľadné obzorné obrazovky, na ktorých jasne svietili neznáme hviezdy, potom sa ustarosteno zahľadel na mapu Galaxie pod siluetou rakety — hľadača. — Treba určiť polohu.
Prístroj znel akosi hlucho a čelo rakety ukazovalo do… ničoho. Pozreli sme sa na seba. Akademikova tvár sa predĺžila.
— Podľa vás, — spýtal som sa preľakane, — podľa vás, kde sme asi teraz?
— Teba som sa chcel na to spýtať? Kde chceš, hoci aj v susednom Vesmíre!
— Nežartujte…
— Žiaľ, nežartujem. Keď sme prekročili prah svetelnej rýchlosti, pravdepodobne sme celkom odbočili z vopred vyrátanej dráhy do stredu Galaxie.
Treba čo najskôr určiť našu polohu v priestore a znova dať program elektrónkovému počítaciemu stroju.
Celú hodinu sme neúnavne porovnávali premietnutú mapu Galaxie, ale nič sme nemohli zistiť: na oblohe nebolo orientačných hviezd! Ej veru, nebolo!
Odrazu Samojlov ticho zahvizdol.
— Už to mám…! Vieš, kde sme teraz? V medzigalaktickom priestore!
— To nie je možné! — Vrhol som sa k pultu a zapol som naraz všetky obrazovky a projektory a odkryl som okrúhle obloky.
Naskytol sa nám úžasný pohľad: boli sme uprostred obrovskej temnej dutej gule. Kde sa podelo nespočetné množstvo hviezdnych svetielok?
Videl som iba tmu a čierňavu. Kdesi ďaleko, v nepredstaviteľnej diaľke — alebo sa mi to iba zdalo? — ledva ledva presvitali belavé alebo zlatisté škvrnky.
Až po dlhom premýšľaní som si uvedomil, že každá z týchto škvŕn predstavuje Galaxiu, Mliečnu cestu, čiže ohromný hviezdny ostrov, ktorý obsahuje miliardy a desiatky miliárd sine. Žasol som. Kde je naša Galaxia?
— Na ktorej strane ju hľadať?
Prosebné som pozrel na Samojlova.
— Pozri sa tam, — povedal a ukázal na ľavé zadné okno.
V priepastnej hlbine priestoru sa jasne črtala obrovská rozkrútená špirála, z ktorej prúdmi vytekalo hviezdne mlieko. V istej vzdialenosti od špirály svietili ako rám jasné sférické oblaky — guľovité hviezdne zhluky.
— To je naša Galaxia! — skríkol som radostne.
Dlho sme pozerali ta, kde sa miliardy hviezd zhusťovali a tvorili jedno mračno. To bol stred Galaxie. A kdesi tam bola planéta X, ktorú sme mali hľadať.
— Sme prví ľudia, ktorým sa dostalo veľkého šťastia vidieť Galaxiu z vesmírneho priestoru, — povedal Samojlov hrdo. — Urobíme čo najviac sn ímok a starostlivo ich schováme; astronómovia na Zemi nám za to vďačne postavia pomník zo zlata. A ponáhľal sa do fotolaboratória. O chvíľu som videl, ako vedec namieril široký teleobjektív, ktorý vyzeral ako kráter sopky, na ďalekú Galaxiu.
— Dobre, ale koľko svetelných rokov je k nej? — zakričal som cez dvere.
— Hneď uvidíme…
Chvíľu bolo počuť iba treskot elektrónkového inte grátora. Keď Samojlov skončil výpočty, vybehol z laboratória a naklonil sa nad hviezdnu mapu.
— Co sa stalo? Co je? — spýtal som sa nechápavo.
Tie nepochopiteľné búrky priestoru, ktoré sa zjavili pri nadsvetelnej rýchlosti, nás zahnali čert vie kde, — povedal duto. — Zdá sa, že naša raketa vyletela nad úroveň hviezdneho kolesa Galaxie viac ako na dvestotisíc par šekov. Z toho vyplýva, že k jej stredu je nie menej ako milión svetelných rokov, čiže tristosedemtisíc parsekov!
— Čiže tridsať ráz ďalej, ako v ten deň, keď sme štartovali z Mesiaca, — dokončil som rovnakým tónom.
Samojlov si ustarostené pošúchal čelo.
Zavládlo nevľúdne ticho. Zachvátil ma tajomný strach pred velikánskou vzdialenosťou. Tristosedemtisíc parsekov! Ak by sme leteli rýchlosťou obyčajných fotónových rakiet, potrebovali by sme na to dvestoštyritisíc rokov! Vďačne som pozrel na Samojlova, lebo mi zišlo na um, že práve jemu a jeho spolupracovníkom z Akadémie príťažlivosti vďačí ľudstvo za zázračný stroj časopriestoru. Ten nebude prekonávať túto vzdialenosť dvetisíc storočí…
Dvadsaťštyri dní sme míňali drahocenné gravitónové palivo, aby sme likvidovali svetelnú rýchlosť skoro na nulu a aby sme mohli obrátiť „Urániu” naspäť k hviezdam, k svetlu, k životu — ku Galaxii. Nenudili sme sa, pretože sme po celý čas starostlivo zostavovali program pre elektrónkový počítací stroj. Museli sme čakať ešte dva mesiace, kým stroj vypočítal dráhu spiatočnej cesty, chod motora a iné údaje.
A znovu začal pracovať hlavný motor. Za osemdesiatdva hodín vyvinula „Uránia” rýchlosť iba o jednu stotinu kilometra za sekundu menšiu než rýchlosť svetla. Robot s dokonalou opatrnosťou previedol raketu na let zotrvačnosťou.
— No čože… — uľahčené si vydýchol akademik. — Teraz dosť rýchlo poletíme do stredu Galaxie. Automaty pracujú dokonale. Vzdialenosť jedného milióna svetelných rokov preletí astroplán za dvanásť rokov.
Ešte raz sme prekontrolovali prácu prístrojov a ponorili sme sa do anabióznych vaní.
7
Výbuch supernovy
Už tretí rok sme sa túlali po centrálnej oblasti Galaxie a hľadali tajomnú sústavu obežníc. Samojlov takmer ani nespával, schudol a pobledol.
So zmraštenými chlpatými, tvrdými obrvami do nekonečna vypočítaval nové a nové variácie dráh. Nedoprial elektrónkovému počítaciemu stroju ani chvíľu oddychu. No všetko bolo márne: na obrazovkách žiarili neznáme hviezdy, ktoré akoby sa nám smiali, a združovali sa do nevídaných súhvezdí.
— Minuli sme osemdesiat percent pohonných látok, — oznámil som akademikovi skleslým hlasom, keď som skontroloval integrálne krivky spotreby energie.