Piotr Michajlovič neodpovedal, iba mu hlava väčšmi ovisla a už po neviem koľký raz sa trápil hľadaním dráhy letu, ktorá by nás zaviedla do sústavy žltej hviezdy podobnej Slnku v juhovýchodnej časti Hadonosa. Samozrejme, i to platí iba v prípade, že je správna jeho hypotéza, ktorú rozpracoval ešte na Zemi…
Tri roky nás už obklopuje trblietavý kaleidoskop farebných sine, husto rozsypaných po okolitom nebi. Ako rád by som už videl láskavú zemskú oblohu! Oblohu, a nie túto dutú gulu, čiernu ako sadze, v strede ktorej ako by sme sa usídlili. Vnútorný povrch gule je posypaný blýskavými klobúčikmi hviezd, počet ktorých je nekonečne väčší ako počet hviezd, ktorý vidno zo Zeme. Aké mŕtve sa vidí byť galaktické nebo, ktorého ligotavé hviezdy sú úplne nehybné ako zlaté klince v chrámových kupolách! Neblikajú a vidieť ich nanajvýš jasne. Na niektorých miestach je temrava pozlátená alebo postriebrená — to sú hmloviny a Mliečna dráha, ktorá sa ako široký pás ťahá v obrovskom kruhu vnútri čiernej nebeskej gule. Z bočného obloka vidno žiariaci zlatý oblak — stred Galaxie.
Bolo to na zlosť, že sme nemohli vyvinúť väčšiu rýchlosť letu; no nedovolili to nezvyčajné silné polia príťažlivosti, ktoré nás obkolesovali zo všetkých strán.
Aj „dnes” ma zobudilo poplašné zosilujúce sa zavýjanie gravimetra.
Bolo isté, že astroplán vletel do neznámeho gravitačného poľa. No prečo sa to stalo tak nečakane? Prečo mlčal prístroj predtým celé hodiny, hoci mal dať signál ešte včera, súdiac podľa sily poľa, do ktorého sme vleteli? Ze by sme boli prekročili prah niečoho nedovoleného?
No nestalo sa nič takého. Ručička akcelerografu ukazovala spomalenie, rýchlosť bola stále deväťdesiattisíc kilometrov za sekundu. Prístroj ďalej zavýjal.
— Nechápem, — mykol plecami Piotr Michajlovič. — Vyzerá to, ako keby toto pole príťažlivosti ohradzoval akýsi múr, ktorý sme nečakane prerazili.
Zapol som obrazovky. Tá istá čierna dutá guľa. Ale v ľavom rohu bočného projektora sme zbadali neobvykle veľké slnko — hviezdu, ktorá k nám bola očividne bližšie než ostatné.
— Pol svetelného roka, — povedal som Samojlovovi, keď som zistil polohu tejto hviezdy. — To bude akiste vyhasnutá.
Zrazu všetky obrazovky astrotelevízora vzblkli belasofialovým svetlom podivných odtieňov. Sila lúčovej energie bola taká, že tri obrazovky razom zhasli: akiste sa v nich pokazili meniče žiarenia. Nechápavo som hľadel na strašidelné fialové chlpaté teleso. Ako keby na nás pozrel zlovestným okom dajaký tajomný obor! Hviezda bola velká ako kupola kijevského chrámu. Jej viditeľný disk bol desať ráz; väčší než Slnko, pozorované zo Zeme.
K tomu všetkému teleso sa zväčšovalo, navidomoči puchlo. Na všetky strany od neho ťahali sa mohutné plynové pásy.
— Výbuch supernovy, — konštatoval Samojlov napätým hlasom. Videl som, že je mimoriadne veľmi vzrušený.
O supernovách som vedel iba z učebníc astronavigácie, kde sa zbežne spomínali, a akademikovmu vzrušeniu som nepripisoval nijaký význam.
Časom niektorá časť hviezdy zmútnela, zaclonila sa visiacimi plynovými závojmi a zdalo sa, že hviezda na nás žmurká.
Hoci som sa neveľmi dobre vyznal v nezvyčajnej konštelácii súhvezdí, zistil som, že astroplán je na ceste k súhvezdiu Hadonosa. To bolo potešujúce: dráha sa teda neodklonila veľmi od tej, ktorú nedávno načrtol Samojlov. Znamená to azda, že je všetko v poriadku? Spýtavo som sa obrátil k vedcovi.
Prekliata hviezda! — povedal zlostne. — Zasa nám zatarasuje cestu k žltej hviezde. Musíme prejsť na veľmi nahnutú dráhu. A to zníži našu rýchlosť na slimačí krok, stratíme kopu času a energetických zdrojov, pretože okolo supernov sa v dôsledku výbuchu vytvárajú obrovské hmloviny z rozžeravenej hmoty. Merajú päť až šesť svetelných rokov.
To viem, — poznamenal som.
No to ešte nie je všetko a ani to nie je to naj hlavnejšie, — pokračoval. — Tieto rozžeravené plynové masy sa pohybujú priamo krížom cez našu dráhu rýchlosťou šesťtisíc kilometrov za sekundu.
V porovnaní s našou je to nepatrná rýchlosť.
Aleže čo? — namietol akademik ironicky. — Lenže nevieme, ako dlho sú už na ceste… A potom, zabúdaš na pole príťažlivosti (nevdojak som sa započúval do zlovestného hučania gravimetra). Ak pretnú priamočiaru trať astroplánu, nezachránia nás nijaké antigravitačné obleky. Smrť živých bytostí nastane nevyhnutne.
To znamená, že treba vyvinúť maximálnu rýchlosť tým najšialenejším tempom, až po samú hranicu dovoleného zrýchlenia. Z dráhy sa „Uránia” nemôže vychýliť: pri rýchlosti deväťdesiattisíc kilometrov za sekundu sa možno pohybovať len po línii svetelného lúča. Treba preskočiť oblasť výbuchu supernovy skôr, než nám rozžeravená hmota pretne cestu. Pomocou elektronického analyzátora som rýchlo odhadol situáciu: plynové krútňavy prejdú vzdialenosť, ktorá ich delí od nás, za dve a pol hodiny. Nesmeli sme váhať. Chytro som zapol hlavný motor.
Prešlo pol hodiny. Obrazovky sa zatiahli hmlovitým dymom, v ktorom besneli jasnomodré a bielobelasé plynové víry. Ustavične som zrýchľoval.
Gravitónový motor reval a otriasal trup „Uránie”. Nepretržite som pozoroval ručičku akcelerografu. Automat monotónne mrmlaclass="underline" „Dvesto metrov za sekundu o sekundu… päťsto… deväťsto…” — Vieš si predstaviť, aké mohutné pochody prebiehajú teraz v hlbinách supernovy? — začal Piotr Mi chajlovič reč s nadšením, ktoré som už dobre poznal. Ako vidno, nič ho neznepokojovalo, ani naša prípadná smrť, ktorú iba pred chvíľou predpovedal. — Superno vy sú zvláštny druh nestálych hviezd, ktoré vybuchujú samy od seba. Vznikli v dávnej minulosti a postupne sa menia z hviezd, zložených z atómových jadier, na hviezdy neutrónové.
Ako sa to deje? Na konci svojho života hviezda „spáli” v termojadrových reakciách všetok vodík, ktorý obsahovala. V tom okamihu sa v jej vnútri vytvára teplota niekoľko miliárd stupňov a príšerný tlak niekoľko sto miliárd atmosfér! Pôsobením tlaku sa elektróny „vtláčajú” do atómových jadier a neutralizujú elektrický náboj protónov. Jadro atómu sa mení na zhluk neutrónov. Sila elektrického odporu v atómoch mizne a začína sa okamžité rozťahovanie teraz už neutrálnych atómových jadier. Hviezda sa s obrovsky rýchlou intenzitou scvrkáva a zároveň sa i búrlivo uvoľňuje príťažlivá sila.
Supernova vybuchuje s obrovskou a strašnou silou, mení sa na superjasnú, preveľkú hviezdu takých rozmerov, ako je celá naša slnečná sústava! Teplota jej povrchu dosahuje päťstotisíc stupňov — takmer stokrát viac ako je p ovrchová teplota Slnka! Nadbytok svetelného žiarenia strháva z hviezdy jej „odedzu”, to jest vonkajšie vrstvy, ktoré s obrovskou rýchlosťou odletujú preč, do vesmírneho priestoru. Zvyšky hviezdy sa rútia k jej stredu ako domček z karát a zbíjajú sa na hustotu neutrónov. Priemer hviezdy sa zmenší na desať — veru áno — iba na desať kilometrov! Zbitím matéria natoľko zhustne, že náprstok tejto hviezdnej hmoty váži sto miliónov ton!
— Nerozptyľujte sa, — upozornil som vedca. — Je načase, aby sme sa vystreli v kreslách, lebo zrýchlenie sa jednostaj zvyšuje.
„Deväťsto deväťdesiatpäť…” potvrdil hovoriaci automat.
Akademik zmĺkol a sťažka dýchal. O chvíľu sme už nemohli pohnúť ani rukami, ani nohami… Tisíc „ži”, čiže desať kilometrov za sekundu o sekundu. Tisícnásobné preťaženie! Toto bola najvyššia ochranná hranica odolnosti antigravitačného skafandra. Aj tak sme až do krajnosti zapojili gravitónová vyžarovače. Nech sa náhodou teraz pokazí antigravitačná ochrana — je s nami koniec, pretože pri takom zrýchlení váži každý z nás sedemdesiat až osemdesiat ton! Okamžite by nás rozpučila naša vlastná váha.