Bežala druhá hodina. Dlhšie nebolo možno vydržať preťaženie.
„Uránia” zvýšila za týchto stodvadsať minút rýchlosť z deväťstotisíc na stošesťdesiattisíc kilometrov za sekundu.
— Zdá sa, že sme preskočili, — povedal som si pre seba s uľahčením, keď plynové víry, cez ktoré sťa prízrak presvitalo chlpaté teleso, začali poľahky miznúť z obrazovky.
Len čo sme si vydýchli po tejto šialenej naháňačke, Samojlov znovu začal rozprávať o super nove: — Vysvetlil som ti iba jednu z teórií o procesoch, ktoré vyvolávajú ohromnú kozmickú katastrofu, to jest výbuch supernovy. Oveľa pravdepodobnejšou sa zdá rádioaktívna teória výbuchov. Zistilo sa, že sto dní po výbuchu dosahuje supernova maximálnu jasnosť, ale za päťdesiat dní stratí vyžarovaním polovicu energie. Táto zákonitosť svedčí o rádioaktívnom rozpade vo hviezdnom jadre, ktoré sa skladá z berýlia, stroncia a kalifornia, najťažšieho prvku Mendelejevovej tabuľky. Nesmierna energia, ktorá sa uvoľňuje pri výbuchu supernovy, vzniká premenou železa na kalifornium.
To ma zaujalo.
Premenou železa? Ale ako? Veď na zlúčenie ťažkých kovov sa vyžaduje neuveriteľne vysoká teplota a tlak?
Všetko to jestvuje v hlbinách supernovy. Do výbuchu je to stará hviezda, ktorá si svoje „odžila” a stratila takmer všetok vodík. Všetky ľahké prvky sa v nej už vytvorili. No hviezda — zapamätaj si túto dôležitú vec! — si zachováva pôvodné množstvo železa, ktoré sa vytvorilo ešte pri jej vzniku.
Berýlium a stroncium vyžaruje pri rádioaktívnom rozpade silný prúd neutrónov. Jadrá atómov železa dychtivo zachycujú tieto neutróny, „pohlcujú” ich a rýchlo rastú dovtedy, kým sa neutvorí kalifornium, ktorého atómové jadro obsahuje už dvesto päťdesiatštyri protónov a neutrónov. Kalifornium začína vznikať postupne, v najhlbších vrstvách supernovy. Izotop neónu sa mení na izotop sodíka, ale izotop sodíka hneď vyžaruje celý dážď rádioaktívnych častíc a mení sa na druhý izotop neónu. Ako výsledok týchto procesov sa vytvorí okolo dvesto neutrónov na jedno atómové jadro železa, čo je potrebné k „zrodeniu” kalifornia. Pri vzniku kalifornia sa vrchný obal hviezdnych hlbín zohreje na sto miliónov stupňov! Pri takejto teplote začínajú lahké atómové jadrá pohlcovať neutróny a uvoľňujú pritom nepredstaviteľné množstvá energie. Casť energie sa spotrebuje na svetelný výbuch, ktorý pozorujeme, a druhá časť sa mení na energiu rozpínavosti a dáva plynovým vírom, pred ktorými sme práve ušli, rýchlosť šesťtisíc kilometrov za sekundu…
Piotr Michajlovič, — zabedákal som, — Zľutujte sa… Veď to všetko dobre poznám!
Pred výbuchom má obal supernovy priemer stotisíc kilometrov, — pokračoval Samojlov, akoby nič nepočul. — No po výbuchu — desať kilometrov! Výbuch sa uskutoční za osemdesiat sekúnd! Vieš si predstaviť, aký účinok má uvoľnenie energie za taký krátky časový úsek?
— Viem, viem… Vedec sa uškrnul a blahosklonne povedaclass="underline" — No dobre. Besedu o supernovách dokončíme inokedy.
„Uránia” opisovala zložitú krivku a malou rýchlosťou obchádzala oceán rozbúrenej žeravej hmoty, potomka supernovy. Trápilo ma pomyslenie, že obchádzaním supernovy strácame roky a roky, pretože nemôžeme vyvinúť väčšiu rýchlosť než päťtisíc kilometrov za sekundu. Ktovie, koľko času prešlo na Zemi? Univerzálnym hodinám som celkom prestal veriť po ich vyčíňaní pri nadsvetelnej rýchlosti.
Pri nasledujúcom jedle mi akademik povedaclass="underline" Ale táto supernova je vedcom dobre známa; jej prvý výbuch pozorovali na Zemi ešte roku tisícšesťstoštyri.
— Povedzte, — prerušil som Samojlova, — koľko rokov sme už na ceste podľa pozemského času?
— Neviem, — znela jeho odpoveď. — A pravdu povediac, ani ma to neznepokojuje. Zem sa bezpochyby ďalej krúti a ľudstvo už iste dosiahlo veľmi vysoký stupeň civilizácie. A my sami sme mladí ako predtým.
— Dajme tomu, že nie sme už najmladší, — poznamenal som.
— Ako sa to vezme, — bodro odvrkol akademik. Jednako sa na chvíľu zamračil.
— Prežiť ešte tak tisíc rokov, — zamyslene povedal Piotr Michajlovič. — Všetky by som ich využil na výskum vlastností hmoty.
A túlali by ste sa Vesmírom bez vlasti, bez blízkeho človeka, posadnutý mániou poznávania?
Nie. Postaral by som sa, aby som si našiel blízkeho človeka. A pri dlhom odlúčení, ako je dajme tomu teraz naše, nechal by som ho večne mladého v anabióznej vani…
Pred očami sa mi zjavila Lida ako živá!
— … ale ty si zabudol na túto nádhernú možnosť novej vedy! Druhí sa museli podujať na ťažkú úlohu, aby dostali Lidu do Panteónu nesmrteľnosti. Ak sa vrátiš, na Zem o milión rokov, aj tak sa jej vek nebude veľmi líšiť od tvojho… No, no, len ma od veľkej vďačnosti nezadus!
No ja som akademika neposlúchol a začal som tancovať po salóne.
Samojlov pozeral na mňa s veselou zvedavosťou.
— Drahý Piotr Michajlovič! Prinavrátili ste ma novému životu.
Zamračil sa: — Vyhýbaj sa kvetnatým rečiam. Už Turgenev pred tým vystríhal našich predkov.
Zastal som, aby som niečo namietol, ale potom som iba kývol rukou a znovu začal nadskakovať.
— Zaľúbený človek je zvláštny tvor… — zadumano povedal akademik a pozeral na mňa.
Potom som niekoľko hodín presedel pred Lidiným portrétom. Milý Piotr Michajlovič! Ako sa mu zavďačiť za túto láskavosť? Ešte jasnejšie sa predo mnou zjavila veľkorysosť akademikovej duše, hoci on sám sa zdal na pohľad taký suchý.
Anabiózne vane, postavené v Panteóne nesmrteľnosti, dovoľovali vyvolencom uskutočňovať neuveriteľné cesty do budúcnosti. Ak si napríklad veľký vedec alebo hrdina Zeme želal uzrieť dôsledky svojich objavov, alebo činnosti, mohol si ľahnúť do vane ešte živý, čiže mohol prechodne „umrieť”. Pred začiatkom tohto spánku pracovníci Panteónu nastavili časové relé vane na to storočie, v ktorom sa chcel prebudiť.
Lida teda sladko spí a čaká na náš návrat. Nik ju nevyruší zo sna; šifru jej prebudenia pozná iba počítač času a my. „Dvadsaťosem lomeno stodvanástimi,” opakoval som si v duchu tajné čísla.
— Viktor! — skríkol akademik a vrátil ma do skutočnosti. — Zrejme sa chceš vrátiť na Zem neveľmi starý? Povedzme, v mojom veku?
— Mladší, — dožadoval som sa.
Tak si skráťme čas v anabióze. Nech roky plynú a nás nepoznačia!
Nechajte kvetnaté reči, — pripomenul som Samojlovovi.
Previnilo sa usmial.
No aj tak sme museli vykonať hŕbu roboty, kým sme sa mohli ponoriť do anabiózy: vari po stý raz usilovne sme preverovali a spresňovali program pre automatického pilota, určovali sme pomocou elektrónkového počítača novú dráhu letu a režim zrýchľovania. Počas nášho spánku musí rýchlosť dva razy automaticky klesnúť na štyridsať kilometrov za sekundu, aby astroplán mohol bezpečne opísať rad kriviek v dostatočnej vzdialenosti od supernovy a aby zamieril priamo k stredu Galaxie.
Napokon sme boli skoro pri cieli. Ako ukazovala mapa, od žltej Samojlovovej hviezdy nás neoddeľovali desaťtisíce parsekov, lež iba stovky miliárd kilometrov.
Pred posledným ponorením do vane sa ma akademik spýtaclass="underline" — Nezabudol si sa umyť, vyčistiť si zuby a vziať preparát MC?
Chcel som túto otázku prijať ako žart, no vtom som si spomenul, že to vôbec nie je vtip — baktérie a ví rusy môžu pokračovať v ničivej činnosti i v čase, keď ležíme v anabióze a nevieme o sebe. Mikrocidný preparát ochraňoval organizmus pred baktériami a vírusmi.