Musel som urobiť únavnú a zložitú procedúru.
Keď som už bol vo vani a zapol automatický prívod roztokov a biožiarenia, aby som zaspal, začal som ako zvyčajne rátať: „Raz, dva, tri…” Pod zavretými viečkami zasvietili fialové kruhy, preplávala čiasi známa tvár.
…Potom nastalo nebytie.
8
Planéta X
Zdalo sa mi, že je to obyčajný spánok. Teraz vstanem, otvorím dvere, oblok a do izby vletí chladný ranný vánok. Potom som si uvedomil, že oblok nemôžem otvoriť, lebo ho vôbec nieto, pochopil som, že ma zobudilo časové relé a znamená to, že prešli roky a roky, čo som sa ponoril do anabiózy. Ozaj, kdeže sme?
Ledva som sa dočkal cyklu prebúdzania, hodil som na seba šaty a bežal som do kabíny. Na obrazovkách, takmer pri nás, na dosah ruky, oslepuj úco žiaril stred Galaxie. Nebeská sféra bola husto posiata jasnými veľkými hviezdami.
— Kdeže je naša žltá? — spýtal som sa Piotra Michajloviča, ktorý bol zrejme už dávno v kabíne.
— Rovno pred nami. A len na pol mesiaca cesty. Hľadač s istotou namieril na žltobielu hviezdičku.
Svietila jasnejšie než ostatné a vyzerala už ako malý disk. V silnom teleskope by sa už iste dal rozoznať jej povrch.
— Kde je teraz Slnko?
— Ani ho nehľadaj. Niekde na odľahlom okraji Galaxie. My sme už v jej strede, akoby v hlavnom meste. Čože nás je teraz po nejakých okrajových miestach…!
Gravimeter si monotónne húdol svoju melódiu. Rýchlomer ukazoval päťtisíc kilometrov za sekundu. Tu sa veru nedalo ísť rýchlejšie! Všade naokolo sú mocné gravitačné polia a namiesto žltej hviezdy, ktorú hľadáme, môžeme natrafiť na hociktorú inú. Ktovie, či je na tunajších planétach život?
A čo ak organický život v tejto časti Vesmíru existuje len na dvochtroch malých ostrovčekoch okolo zastrčeného Slnka?
Zveril som sa s pochybnosťami Piotrovi Michajlovičovi.
Nezmysel, — povedal s presvedčením. — Ak je Vesmír nekonečný v priestorq a čase, nekonečné je i množstvo obývaných svetov, i keď ich rozďelujú bilióny parsekov!
Ale veď v hviezdnych sústavách najbližších k Slnku sa nenašli rozumné bytosti, hoci ich astronauti úpome hľadali za posledných dvesto rokov!
Samojlov sa na chvíľu zamyslel.
To vôbec neprotirečí filozofii dialektického materializmu, — povedal. — Naozaj v okolí Slnka sa nenašli rozumné bytosti, hoci bola objavená bohatá oblasť organického života v ekosfére[2]Šíria, šesťdesiatej prvej hviezdy Labute a alfy Centaura… No kto povedal, že rozumné bytosti, najdokonalejší výkvet hmoty, by mali jestvovať práve v obežnicových sústavách, najbližších k Slnku?
To nik netvrdí, — súhlasil som. — Podľa všetkého budú astronauti zo Zeme len veľmi zriedka stretávať rozumné bytosti, aj keď prehľadajú celú oblasť Slnka’ v okruhu tisíc parsekov. 2e by sme ich tu, v strede Galaxie, nestretli? A nasledujúce ľudské pokolenia budú musieť letieť bilióny parsekov, aby mohli konečne uzrieť svojich rozumných spolubratov.
Pochybujem. To je to isté, ako hľadať na Zemi starovekú civilizáciu kdesi v Antarktíde, a nie v povodiach veľkých riek teplého a mierneho klimatického pásma.
Predpokladám, že galaktickí obyvatelia sú na nepomerne vyššom stupni vývoja než my, či nie?
Vôbec nie! — živo odporoval Samojlov. — Vôbec nie sme pre naši ch predpokladaných galaktických spolubratov chudobnými príbuznými. Vezmime si len napríklad takúto „Urániu”… No nepochybne budeme sa mať od nich čomu podučiť.
— A podobajú sa pozemšťanom? Nebudú to dajaké medúzy alebo chrobákovité obludy?
Pri tejto myšlienke som nevládal premôcť odpor.
Myslíš, že vysoká organizácia živej hmoty je zlučiteľná s takou stavbou tela? Jednoducho si prečítal kopu fantastických románov a odtiaľ máš tieto predstavy. Najskôr to budú bytosti podobné nám, možno aj dokonalejšie.
— Prečo dokonalejšie? — Musím sa priznať, že som si nevedel pre dstaviť nič harmonickejšieho a krajšieho ako ľudské telo a posledné Samojlovove slová otriasli týmto mojím náhľadom.
Pretože Zem nie je práve najvhodnejšia pre všestranný rozvoj rozumu, ako povedal dávnoveký astronóm Flammarion.
Akosi tomu nerozumiem, — povedal som.
To sa dá ľahko vysvetliť. Vtip je v tom, že vládca a koruna tvorstva — homo sapiens — stráca väčšinu svojej energie na získavanie existenčných prostriedkov. Vzhľadom na astronomickú polohu Zem nie je veľmi výhodnou planétou. Jej os je naklonená k rovine ekliptiky pod ostrým dvadsaťtri a pol stupňovým uhlom. To zapríčiňuje značné rozdiely v podnebí. A vôbec to nepôsobí priaznivo na rozvoj ľudstva.
Cítil som sa trocha dotknutý touto otázkou o našej prekrásnej Zemi.
Vždy, keď som sa, k nej vracal z potuliek po chladných, mŕtvych priestoroch Vesmíru, pociťoval som úžasné vzrušenie. Keď som sa ponoril do láskavého, teplého ovzdušia Zeme, zaliateho slnečným svetlom, a vdychoval som omamný vzduch jej krajín, vtedy som sa cítil naozaj doma.
Piotr Michajlovič sa pozrel na moju urazenú tvár a usmial sa.
— Čím sú roky dlhšie a čím menej sa odlišujú od seba ročné obdobia, tým sú podmienky pre jestvovanie zvierat a rastlín priaznivejšie, — pokra čoval tónom prednášateľa. — Ak je napríklad os otáčania planéty kolmá na rovinu dráhy — všade bude panovať jedno ročné obdobie. Na každej šírke bude jedna stála a rovnaká teplota, rovnako dlhé dni a noci. Viem si predstaviť, aká úrodná je taká planéta, aké výhody poskytuje pre hmotný a mravný život rozumných bytostí. Na takej planéte sa život prejaví v najvyšších formách, v súlade s veľmi priaznivými podmienkami prostredia.
Existuje vôbec niekde vo vesmírnych priestoroch taká planéta? Veď je to zatiaľ iba teória…
Pravdaže existuje, — s istotou tvrdil Piotr Michajlovič. — A zdá sa, že práve tu, v centrálnych oblastiach Galaxie. Možno je to práve planéta X, ktorú hľadáme.
Aké by to bolo zaujímavé, zoznámiť sa s rozumnými bytosťami! — roztúžil som sa. — Predbehli nás v rozvoji oveľa? Ľahko poznávajú okolitý svet? Všetky rozumné bytosti charakterizuje cesta rozvoja vedy? Sotva, — odvetil vedec, — Naša cesta rozvoja vedy nie je najlepšia.
Pre nás pozemšťanov je proces poznania dlhý a ťažký. Takými nás už stvorila príroda. No možno sú rozumné bytosti, ktoré majú také jemné zmysly a taký silný rozum, že postihnú zvláštnosti a zákony prírody celkom mimovoľne a naraz.
Nedôverčivo som pokrútil hlavou.
— Ktovie, či nebudú mať osem očí, alebo šesť rúk?
— Ale prečo hneď tak zhurta… zamračil sa Piotr Michajlovič. — Osta tne, som presvedčený, že nemajú päť zmyslov ako my, ale viac…
To sú už bájky! — vyhŕklo zo mňa. — Veď zá kony rozvoja prírody sú spoločné pre celý Vesmír, a preto nemôžu sa vyskytnúť nijaké fantastické zázračné deti!
— Ich existencia neprotirečí zákonom prírody, — namietal Samojlov. — Väčší počet zmyslových orgánov nesmierne rozširuje možnosti poznávania sveta. Okrem toho, ich veda sa môže rozvíjať celkom inými cestami a pritom môže správne odrážať zákony bytia, jednotné pre celý Vesmír. Napríklad matematika, základ ľudských vedomostí. Zo základných matematických axióm sme na Zemi postupne odvodili všetky pravidlá a vety aritmetiky, geometrie, algebry, trigonometrie a vyššej analýzy, počínajúc prvými Euklidovými vetami až po tenzorovú analýzu. Avšak to neznamená, že na iných planétach rozumné bytosti vybudovali presne takú istú matematiku. Nič nedokazuje, že naše spôsoby počítania sú jedine možné a že cesta, ktorú sme vo vede prešli, je jedinou správnou cestou, otvorenou rozumu. Možno že ich matematika našla iné nepredstaviteľné spôsoby…
2
Ekosféra — priestor okolo hviezdy, v ktorom existujú podmienky, nevyhnutné pre vývoj organického života.