Nevdojak som sa započúval, Piotr Michajlovič sa rozohnil, jeho hlas znel skoro slávnostne, oči sa mu jagali: akademik sa dostal k svojmu koníčkovi. Aj v mojej hlave sa začali rodiť fantastické myšlienky.
— Povedzte, — ozval som sa placho, — môžu existovať bytosti, schopné vnímať zakrivenie časopriestoru tak isto názorne a konkrétne, ako my vnímame svetlo alebo krajinu?
Samojlov uznanlivo pozrel na mňa.
— Bravó, bravó…! Začínaš premýšať. To je veľmi zaujímavá otázka! Podľa mňa môžu existovať také bytosti!
Dlho sme mlčali a rozmýšľali každý po svojom o nadhodených otázkach. Na obrazovkách záhadne svietili blízke a ďaleké svety. Na jednom z nich možno sú podivné bytosti, ktoré vnímajú pre nás ešte nepochopiteľné vlastnosti hmoty.
Ja by som sa predsa len veľmi rád pozrel do sveta večnej jari, — prerušil mlčanie Piotr Michajlovič.
— Nudný svet, — podotkol som.
Vy pravdaže potrebujete uragány, povodne, mrazy…? — uškrnul sa.
Potrebujem život. Nestačí mi iba poznávať svet. Chcem si s ním zmerať sily. Pozemská civilizácia nevznikla na rajských ostrovoch a prvobytný človek, ktorý prvý raz ulapil do rúk kyjak a prvý si zapálil oheň, aby neumrel od hladu a zimy, ten stojí pri jej kolíske… Konečne, tých šťastných nebešťanov objavujeme my a nie oni nás. Zatiaľ čo si oni voľkali pod priaznivým nebom, pozemšťan si krotil živly, brázdil oceány a kliesnil si cestu nedotknutými pevninami, prelieval krv a prinášal nesmierne obete, aby vybudoval nový svet a stal sa pánom zemskej prírody. A hľa, teraz vzlietol k stredu Galaxie.
Po tomto rozhovore ma, neviem prečo, no ešte tuhšie ťahalo na Zem, na ktorej, hoci aj nie je tou najlepšou planétou, ako tvrdí akademik, predsa len všetko zodpovedá mojim pojmom o pravde, kráse, rozume. A tam ma i čakajú…
Veľkolepá cesta sa chýlila ku koncu, no k akému? To sme nemohli vedieť. Raketa sa približovala k Samojlovovmu hviezdnemu slnku. So zatajeným dychom som zotrvával pri astrotelevízore. S rýchlosťou, zníženou na obyčajnú kozmickú — päťdesiat kilometrov za sekundu — letela „Uránia” priamo k centrálnemu telesu. Neznáme slnko, oslepuj úco jasné a horúce, svietilo na pravej obrazovke. Bolo na neuverenie podobné nášmu Slnku. Ba zdalo sa mi, že sme po veľaročnom putovaní vo Vesmíre opísali uzavretú krivku a že sa vraciame k rodným planétam. Zľava zakryla štvrť oblohy guľa neznámej planéty, svietiaca chladným svetlom.
— To je ona! — skríkol som. — Dlho očakávaná planéta X!
Samojlov sa usmieval. Planéta X bola tam, kde určil jej miesto podľa výpočtov. Bolo to víťazstvo vedcovho rozumu, triumf tenzorovej analýzy a vedeckej predvídavosti.
Vtom ma Samojlov drgol do boka.
— Ako sa zdá, tunajšie bytosti ani nešípia, že ich čoskoro objavíme.
Striebristý disk cudzej planéty zaplnil všetky obrazovky. Samojlov skrútil smerovú páčku a cez opar ovzdušia sa vynorila tvár planéty, nezvyčajne rozložené svetadiely a oceány. Modrosť oceánov zdanlivo stemnela do fialového odtieňa. Vypol som gravimeter a hľadač, lebo ich hukot nás teraz zbytočne rušil. A hľa, prístroje ukázali neočakávaný skok teploty trupu rakety: zaiste sme sa dotkli atmosféry. Plynulé som previedol astroplán na poloeliptickú dráhu a všetku pozornosť som sústredil na stabilizátor rýchlosti.
Brzdiace motory húdli upokojujúcu melódiu normálneho spomaľovacieho režimu.
Samojlov zapol automatický analyzátor plynov.
— Atmosféra je skoro taká ako na, Zemi, — oznámil natešený. — Ibaže obsahuje viac kyslíka ako na Zemi. — dvadsaťpäť a pol per centa. A dosť veľké množstvo vzácnych plynov. Napríklad argónu má asi štyri percentá, ale vodíka len pol percenta. No v podstate dá sa v tom žiť!
Čoskoro sa „Uránia” premenila na umelú družicu planéty X a začali sme planétu naširoko obletovať. Ktovie, či je obývaná? Z takej výšky sa ešte nedalo nič zbadať. Na obrazovkách sa mihali akési neurčité, rozmazané pásy. Zavše sa nám zamarili skupiny budov, ktoré mohli byť aj hromadami mŕtvych skál. Ostatne, planéta pod nohami vyzerala tak prívetivo a útulne, že človek veril v to najlepšie.
Objavenie neobývaného sveta alebo planéty, osídlenej chrobákmi, by bolo pochybnou odmenou za dlhú a nebezpečnú cestu. Verím, že tu čosi bude. Vari prvý raz za celú cestu som pocítil radostné vzrušenie galaktického bádateľa.
Musel som ukázať celú profesionálnu obratnosť, aby som správne vybral miesto nadchádzajúceho pristátia. Bolo ho treba vyrátať tak, aby sme „domorodcom”, ak tam dajakí sú, nespôsobili škodu. Na povrchu planéty sme vôbec nemienili pristáť s „Urániou”. Mali sme predsa spoľahlivú vynikajúcu miniatúrnu atómovovodíkovú raketu o váhe dvesto ton, ktorá zatiaľ odpočívala v hangári na hrote rakety. Bola určená špeciálne na pristátie na nebeských telesách. Pravda, mohli by sme pristáť na planéte i s „Urániou”.
No dostať potom do Vesmíru osemdesiattisíctonovú ozrutu, to by nebol žart.
Na vzlietnutie by sme museli spotrebovať presne polovicu všetkých zásob gravitónovej pohonnej látky. A vôbec nie je isté, či by sa nám podarilo zásoby dakde doplniť.
Vtom nám cez cestu nečuj ne preletelo eliptické teleso, ktoré sa lesklo v slnečných lúčoch. Meteor? Nie, to nemohol byť meteor: teleso malo veľmi pravidelný tvar aj jeho dráha bola iná ako u meteora.
— Videl si to! Ozaj, videl si? — povedal akademik vzrušene. — Družica…! Umelá družica. Musia ich tu byť desiatky, keď sme tak rýchlo stretli jednu z nich!
Posledné pochybnosti mizli. Sú tu rozumné bytosti! Treba zvýšiť ostražitosť: nevieme, ako nás prijmú neznámi rozumní spolubratia. Podarí sa nám zavčasu im vysvetliť cieľ našej výpravy?
Napokon pri ďalšom lete nad rovníkovou oblasťou planéty som spozoroval rovinu, vhodnú na zosadnutie.
— Tak čo… — povedal som hlasom zachrípnutým od vnútorného vzrušenia a spýtavo som pozrel na akademika. — Vyberieme sa na planétu?
Kývol hlavou, náhlivo vopchal do vreciek mikrofilmy, magnetofón, elektroanalyzátor, ba aj prenosný elektrónkový počítací stroj, velký ako cestovná kapsa.
Posledný raz sme starostlivo prekontrolovali program usmerňovania dráhy, po ktorej bude „Uránia” poslušne obiehať okolo planéty a čakať na nás. V prípade porušenia dráhy robotpilot na rozkaz privedie astroplán späť na správnu dráhu.
— Poďme, — povedal Samojlov rozhodne a urobil pár krokov k príklopu, ktorý viedol do hangára atómovovodíkovej rakety.
A vtom sa začalo čosi neuveriteľné… Astroplán zrazu začal silno spomaľovať a my sme sa prekoprcli na pult. Zarinčalo rozbité sklo prístroja: bachol som doň hlavou. Na šťastie sme boli v skafandroch! Hneď nato hrozne otriaslo celý astroplán. „Uránia” sa dva razy prevrátila okolo priečnej osi a zostala nehybne visieť v priestore, nosom obrátená k planéte. Ja som trčal vrazený medzi podpery automatického kormidla.
— Čo je? Čo sa s nami robí? — skríkol som a chytil som sa mechanických rúk automatu a podpier pultu.
Piotra Michajloviča hodilo do kúta — na šťastie na mäkké tapetované steny. Šmátral po stene rukami a pokúšal sa vstať. Jeho „teleskopy” sa váľali pri mojich nohách.
No ani tak nestratil vedec svoj nenarušiteľný pokoj a počul som, ako zamrmlaclass="underline" — Zdá sa, že nás nechcú prijať.