Všetko mi plávalo a mihalo sa pred očami. Horúčkovito som hľadel na obzorové obrazovky a dúfal som, že objavím príčinu toho, čo sa s nami dialo. Ale obrazovky akoby zbesneli: chvíľu blčali všetkými dúhovými farbami, potom zasa zhasínali a ich čierne zlovestné ovaly chmúrne pôsobili na moje vedomie. Astroplán naďalej visel v priestore. Prečo však nepadá na planétu?
— Kam sa podela príťažlivosť planéty? — spytoval sa ma Samojlov dutým hlasom a krátkozrako sa díval zo svojho kúta na farebnú stupnicu gravimetra.
Na dovŕšenie všetkého nielenže sme neklesali na planétu, ale naopak, začali sme sa od nej vzďaľovať preč, do vesmírneho priestoru. Co robiť? Iba chvíľu som rozmýšľal. Potom som priskočil k hlavnému sektoru riadenia a zapol som gravitónový reaktor. Z trysky vyšľahol mohutný snop energie. No nadarmo! Motor prenikavo zahvízdal, akoby mu niečo prekážalo v práci, a astroplán sa ani o vlas nepriblížil k planéte. Opatrne som prepínal kvantový menič na čoraz väčšiu silu — a predsa „Uránia” pomaly liezla nahor!
Podobali sme sa nešikovným potápačom, ktorých voda vytláča na hladinu.
Motor bol už zapnutý naplno a ja som div nestratil vedomie od silnej vibrácie. Akademik celkom zoslabol; sedel a hlava mu ovísala na prsia.
Vtom začali obrazovky „vidieť”: zľava začal vyrastať obrovský rebrovitý disk o priemere vari dvadsiatich kilometrov — zaiste umelá družica. Č udesná sila nás neúprosne začala vliecť k disku, akoby sa vysmievala nášmu motoru, ktorý vyvrhoval miliardy kilowattov energie. Tak prešlo niekoľko hodín…
Zrazu nastalo ticho: zmĺkol hromový hukot reaktora, ktorý pracoval na najvyššie obrátky. Stál som so spustenými rukami a s úžasom som pozeral na ručičku prístroja, ktorý meral zásoby gravitónov. Ukazovala nulu! Astroplán sa opäť prevrátil. Nevedel som si predstaviť, či sa disk rútil na nás, alebo nás vlieklo k nemu.
Tu sa mi zazdalo, že nevyhnutne musí dôjsť k zrážke s diskom — a vtedy astroplán hodilo dozadu. Zrejme reaktívna sila „Uránie” dlho zadržovala úžasný energetický nápor zvonku.
Ďalšie udalosti prebiehali bez nášho pričinenia.
Astroplán opísal okolo disku zložitú krivku, zopár ráz sa ešte prevrátil, akoby ho nadhadzovali gigantické ruky, a podriaďujúc sa neznámej sile prilipol k disku. Len teraz som rozoznal, že povrch družice nie je rebrovitý, lež dokonale vyhladený a priezračný. Vnútri ako v obrovskom akváriu črtali sa dlhé priechody, kajuty, laboratóriá, zložité zariadenia, pohyblivé schodištia. Ako by som pozeral na rozkrojenú oceánsku loď…!
— Nech ťa nenapadne zapnúť motor, — chrapľavo zašepkal Samojlov, ktorý prišiel k sebe. — Sme vo veľmi silnom gravitačnom poli… Zdá sa, že chcú astroplán uložiť do kolísky.
Otvoril som ústa, aby som mu povedal, že všetko gravitónové palivo „vyletelo hore komínom” v nerovnom boji s cudzou technikou, no vtom Piotr Michajlovič vystrel ruku: — Pozri, idú nás povíjať!
Zazrel som, ako sa na spodku disku otvorili obrovské krídla: do nich by sa ľahko zmestili dva také astroplány ako náš. „Urániu” vzal disk ako hračku „pod svoje krídla”, ktoré sa potom za ňou zatvorili. Nastala nepreniknuteľná tma.
9
Rozumní spolubratia
— Piotr Michajlovič, nezdá sa vám, že sme zajatí?
— Hm… zmäteno súhlasil akademik. — Tunajší obyvatelia sa ukázali byť vrtkejší, než sa dalo očakávať. A všimol si si, aké majú energetické možnosti?
Zastaviť „Urániu” v priestore! Predtým by som tomu ani za svet nebol uveril.
Dočkáme sa ešte akiste všeličoho, — povedal som zachmúrene. — Ak sa raz dostaneme z tejto kozmickej pasce, tak iba preto, aby nás dali do tunajšej zoologickej záhrady. Predstavte si: klietka číslo jedna — aka demik prvobytnej pozemskej civilizácie Piotr Michajlovič Samojlov! Ja sa budem musieť uspokojiť so susednou, menej komfortnou klietkou, vzhľadom na moje astronautické povolanie, ktoré nie je vo Vesmíre vzácnosťou.
— Vidíš veci veľmi čierno, — nevzdával sa Samoj lov. — Nikdy neuverím, že by sa taký vysoký intelekt — o ktorom svedčí úroveň ich techniky — spájal s takým barbarstvom v zaobchádzaní s rozumnými bytosťami.
— Nemusíte veriť. To na našej situácii nič nemení.
Vtom steny astroplánu spriezračneli a dnu sa nahrnulo modrasté svetlo. Rýchlo som vypol osvetlenie salóna. Nastalo pološero, no postupne sa čoraz väčšmi rozjasnievalo. Napokon steny akoby sa boli rozpustili a my sme sa našli uprostred priestrannej arény o priemere aspoň dvoch kilometrov. Až po kupolu tohto amfiteátra sa stupňovito dvíhali lóže, zaplnené bytosťami, ktoré pripomínali ľudí, oblečených do voľných oblekov čudnej, ba možno povedať, pre naše zraky nevkusnej farby. Množstvo chladných očí si nás prezeralo s urážlivou bezprostrednosťou. Bol som rozhorčený, ale hneď som sa stiahol, lebo som zbadal pohľad vysokého starca s čiernobronzovou tvárou. Jeho veľké fialovomodré oči, pichľavé, skúmavé, si ma chladne prezerali, akoby som bol dajakým chrobákom. Starcova veľká lebka, úplne holá, prekvapovala rozmermi. Tvár, oživená tenučkými vráskami, by bola celkom ľudská, keby nie zobákovitého, skoro vtáčieho nosa a neobyčajných čeľustí, ktoré sa podistým skladali len z dvoch kostí. Všetko toto bolo pre pozemšťana nezvyklé a odpudivé. No oči! Tie skrášľovali črty jeho tváre. Boli bezodné ako Vesmír, ozajstné jazerá rozumu, v ktorých svietila múdrosť pokolení, tvorcov tejto vysokej civilizácie.
S uspokojením som zistil, že vo všetkom ostatnom sú to naozaj ľudia. Jednako však „spolubratia” zachovávali zvláštny pokoj, mlčali a sedeli nehybne ako sochy.
— Skúsime sa predstaviť, — šepol mi Piotr Michajlovič.
Dôstojne sa vzpriamil a zreteľne povedaclass="underline" — Sme ľudia, obyvatelia Zeme. Tak nazývame našu planétu, ktorá leží na konci tretieho špirálového ramena Galaxie.
A zapol mapu — projektor Galaxie na zadnej stene kabíny.
— Odtiaľ sme prileteli…
Vedcov prst sa pustil na cestu od kraja Galaxie k jej stredu.
Bytosti, ako sa vraví, ani okom nemihli. Ani hláskom neodpovedali.
Obrovská poslucháreň si nás aj naďalej mlčky prezerala.
— Napokon, — usúdil Samojlov, — nikto nás nedrží. Môžeme podísť bližšie a skúsiť vysvetliť niečo prstami.
Hneď som sa to rozhodol urobiť, vyšiel som z astroplánu a zamieril som k najbližším lóžam. Ale na dvatri kroky od astroplánu som bolestivo buchol hlavou do neviditeľnej steny. Čože je to za čudo? Stena bola úplne priezračná, no predsa existovala! Teraz som pochopil, že všetky obvyklé predmety okolo nás sa stali neuveriteľne priezračnými; viditeľný zostal len stred kabíny a salón so stolom a kreslami.
Veru… to nie je klietka, — roztržito zamrmlal akademik.
Co sa na nás tak uprene dívajú? — rozhorčil som sa.
Akademik pokrútil hlavou.
— Zvláštna otázka! My by sme predsa na ich mieste robili to isté, keby sme si na Zemi prezerali vesmírnych spolubratov, ktorí by sa tak nečakane zjavili. Naraz sa ukázali na kupole amfiteátra dômyselné znaky a čiary.
— Aha! — s uspokojením povedal Piotr Michajlovič. — Zdá sa, že sa chcú s nami, dorozumieť.
Zopár minút upreno pozoroval nezrozumiteľné znaky. Potom sa naširoko usmial.
Predkladajú nám akúsi matematickú rovnicu alebo formulu. Štruktúrou mi pripomína zákon o vzájomnom vzťahu hmoty a energie — univerzálny prírodný zákon.
— Len sa nedajte zahanbiť, — prosil som ho. — Dajte im niečo zložite jšie, nech sa aj oni potrápia.
Samojlov rýchlo zapol projektor: elektrický lúč na jeho pokyn napísal mimoriadne zložitú tenzorovú rovnicu.