Na odpoveď zasvietili celé rady nových znakov, tak isto nezrozumiteľných ako boli predošlé.
— Takéto spôsoby vyjadrovania nevedú nikam, — povedal zamyslene Piotr Michajlovič. — Nepochopíme ani my ich, ani oni nás… Počkaj! Radšej im napíšeme našu abecedu.
A elektronický lúč začal písať na obrazovke abecedu. Akademik zreteľne a jasným hlasom hláskoval každé písmeno.
Na kupole sa znaky tiež zmenili. Začali byť o niečo usporiadanejšie.
Zrejme to bola zasa ich abeceda. Pekná robota! Litier bolo do sto — dva razy viac než v našej abecede.
8 105 Znaky pod kupolou sa postupne zažíhali a mocný zvonivý hlas, zjavne mechanický, jasne vyslovoval hlásky. Zdalo sa, že sedíme v školských laviciach a učíme sa slabikovať.
Nato kupola zhasla, zmizli aj tváre ludí, sediacich v amfiteátri, no zato sa zreteľne zjavili obrysy známeho zariadenia astroplánu. Znovu sme ostali sami v salóne a známe steny sa zomkli okolo nás.
— Ako sa vám páči lakáto demonštrácia? — hnevlivo povedal akademik. — Homo sapiens v úlohe prváčika.
No pritom to Piotra Michajloviča vôbec nezmiatlo.
— Bol by som zvedavý, ako dosahujú úplnej priezračnosti predmetov.
Mykol som plecami.
— Poď, otvoríme príklopy a vyjdeme z astroplánu, — nečakane navrhol Samojlov.
Zapli sme obrazovky. Jednako nás privítala nepreniknuteľná tma.
Kde je amfiteáter a tie bytosti? Alebo to bola iba halucinácia?
A tak sme museli nečinne čakať na rozuzlenie udalostí. Cas sa vliekol neznesiteľne pomaly. Určite na nás zabudli. Nemohli sme zistiť ani toľko, či sa naše väzenie pohybuje, alebo či zostalo nehybne visieť v priestore.
Vtom sme pocítili ľahký náraz, akoby sa „Uránia” s čímsi zrazila. Hneď nato sa z obrazoviek vlial dnu príjemný slnečný svit. Zmeraveli sme: ukázalo sa, že „Uránia” je už na povrchu planéty. Ako sa to stolo? Pozrel som na projektor horného obzoru a videl som, že diskovitá družica pomaly zatvára krídla „kolísky”, v ktorej astroplán donedávna odpočíval. Potom družica špirálovito vyletela hore, na predošlú svoju obežnú dráhu okolo planéty.
— Človeče, len si predstav! — prekvapene povedal Samojlov. — Akú ohromnú silu treba vynaložiť, aby nás mohli volne pustiť na povrch planéty! Koľko energie treba na to, aby bolo možné udržať alebo premiestňovať ľubovoľne taký kolos, ako je družica v poli príťažlivosti planéty. To je už veru technika!
Postavili nás pred ďalšiu hádanku. Astroplán spočíval na obrovskej pustej rovine. Rovina bola prekvapujúco rovná a hladká ako zrkadlo. Vyleštený povrch matne odrážal slnečné lúče. Bolo jasné, že je to umelá rovina — najskôr kozmodróm. Ale prečo nevidno pomocné a štartovacie zariadenia, estakády, stožiare rádioteleskopov a lokátorov? A vôbec, ako to, že sa nás nebáli nechať samotných?
Zbytočne som si lámal hlavu. Zmysly medzitým vstrebávali okolitý svet. Cudzia obloha — nežne fialová, neuveriteľne hlboká a čistá — vyvolávala vo mne úplnú búrku. Posúďte sami: po desaťročia sme nevideli nič, iba temné, čierne sféry. A tu naraz lahodná, takmer pozemská obloha, úžasne pripomínajúca vlasť, domov.
Odkryli sme neutronitové príklopy všetkých okrúhlych oblokov, pritisli sme sa ku sklu a lacno sme hľadeli do diaľky. Umelá rovina siahala až za horizont, ktorý tu bol bližšie ako na Zemi; planéta bola asi menšia ako Zem.
Ďalekoďaleko, kde sa obloha dotýkala „zeme”, sa nejasne črtali akési stromy — lepšie povedané, ich bizarné koruny. Možno to bol les…
— Treba začať s prieskumom, — povedal Piotr Michajlovič. — Hoci je zloženie atmosféry priaznivé životu, ktovie, či neobsahuje nejakú pre nás jedovatú zložku. Vypustíme najprv zvieratá.
Akademik odišiel do anabiózneho oddelenia, kde v špeciálnych nádobách „snívali” v anabióze králiky, myši, ba aj šimpanz. Za pol hodiny „oživil” našu zoologickú záhradu, nakŕmil pár myší a zachovávajúc všetky pravidlá biologickej ochrany, vypustil ich von.
Pritisli sme sa k okenným sklám a pozorovali sme „rozviedčikov”.
Myši chvíľu pobiehali, potom zastali. Zaiste ich mýlila lesklá pôda roviny.
Jedna z nich dvihla papuľku hore a vážne ovoniavala vzduch.
— Teraz labkami hore — a koniec, — predpovedal som.
Ale myš utekala pod raketu, akoby sa nič nestalo. Potom sme vypustili králika a napokon aj šimpanza.
— Hľa, komu naozaj patria vavríny objaviteľov planéty X, — zažartoval Piotr Michajlovič. — Oni vstúpili na jej pôdu prví a nie my.
Šimpanz, ktorý lacno vdychoval vzduch, sa odrazu ozlomkrky rozbehol k vchodovému príklopu astroplánu a so skuvíňaním začal sa naň škriabať, akoby prosil, aby sme ho pustili dnu. — Čoho sa naľakal? — divil sa akademik. Nečakane sa odkiaľsi zhora zjavil v našom zornom poli lietajúci aparát v tvare veľkého vajca — áno, oh romného vajca s priezračnými stenami. Bolo v ňom päť bytostí, „ľudí” veľmi učeného výzoru.
Sedeli v mäkkých pohodlných kreslách okolo oválneho stola, na ktorom stáli rozličné nám neznáme prístroje. Casť vajca bola zaplnená akýmsi zariadením, ktoré v malom pripomínalo našu transformačnú stanicu vysokého napätia — zrejme to bol motor. Aparát zostal pol metra nad „zemou” nehybne visieť. Otvorili sa dvere a bytosti nenáhlivo vyšli von.
— Tu sú vládcovia, — povedal Piotr Michajlovič. — A my sme sa báli, že nás nechali napospas osudu. No i tak treba pustiť dnu tú úbohú opicu, lebo jej krik by ich mohol naľakať.
A stisol gombičku automatického otvárania príklopu. Na smrť vystrašené zviera vletelo do astroplánu ani vietor. Vopchalo sa do vzdialeného kúta a celé sa triaslo.
A takto sa priblížila všesvetovohistorická udalosť: prvý raz v ludskýdh dejinách sa teraz uskutoční stretnutie zástupcov ludstva s rozumnými spolubratmi!
Nebojácne sme vyšli z astroplánu. Sila príťažlivosti bola na tejto planéte iste slabšia než na Zemi, pretože sme sa mohli veľmi ľahko pohybovať.
„Spolubratia” prestali si obzerať „Urániu” a obrátili sa k nám.
Chvíľu vládlo všeobecné mlčanie.
— Piotr Michajlovič, tu je ten známy starký: zapamätal som si ho ešte z diskovitej družice.
Skutočne, bol to ten istý starec s fialovobelasými očami. Povedal čosi ostrým, trhaným hlasom, v ktorom ako by sa kotúľali kovové gule. Jeden z jeho spoločníkov sa hneď vrátil do aparátu, ktorým prišli, a vyniesol odtiaľ neveľkú skrinku s obrazovkou. Podľa všetkého bol starec ich vedúcim.
Zaujímavé, čo idú robiť? Co myslíte?
Veď je to jasné ako slnko. Hneď nám dajú lekcie z hovorového jazyka.
Starec zapol prinesený prístroj. Na zelenkavej obrazovke vznikli písmeny nášho jazyka, ktoré sme im oznámili ešte na družici. Potom „spolubrat” ukázal pohybmi — toto je určite univerzálny jazyk všetkých rozumných bytostí vo Vesmíre — že by chceli od nás vedieť, ako sa z písmen skladajú slová.
— Chápem, — poznamenal Samojlov. — Stačí nám pomenovať zopár predmetov, podľa niekoľkých slov si urobia predstavu o našej gramatike a môžu zostaviť program pre elektrónkový prekladový stroj z nášho jazyka do svojho.
Samojlov ukázal na seba a povedaclass="underline" — Ja som človek. — Znelo to trocha smiešne.
Ja som tiež vystrel ruku a ukázal na astroplán: — Raketa. — Potom som ukázal na oblohu a povedaclass="underline" — Obloha. — Ukázal som na starca a pov edal som: — Ty si neznáma bytosť. — Starec majestátne kývol hlavou na znak súhlasu. Samojlov sa rozosmial.