— Stačí, Viktor! Dones radšej náš lingvistický aparát. Čoskoro sme sa aj my vyzbrojili sériovým elektrónkovým lingvistickým prístrojom „PG8” a zvukovým analyzátorom.
Pokusy o dorozumenie sa obnovili.
Starec nadiktoval svoju abecedu. Abeceda sa skladala zo stodvanástich písmen. Trocha pripomínali naše matematické symboly a geometrické označenia. Áno! Ich jazyk bol nepomerne zložitejší ako náš. To sme zistili hneď, len čo sme skúsili zostaviť program pre prekladanie. Starec niekoľko ráz pomenoval rad predmetov, označil niektoré, zrejme tie naj prostej šie pojmy, no my sme nijako nemohli postihnúť gramatické zákonitosti ich jazyka. S prekladom nášho jazyka do svojho si „spolubratia” ľahko poradili. Ich lingvistická aparatúra bola určite oveľa dokonalejšia než naša.
— Ako sa voláš? — spýtal som sa starca.
A hneď sa na obrazovke ich prístroja zjavili vety v ich jazyku. Starec pochopil otázku a odpovedaclass="underline" — Elc. — Takto zaznelo pre moje ucho jeho meno. Potom dal zasa Elc mne akúsi otázku. Zvukový analyzátor urobil takýto preklad: — Char try čis bak…
— To je nezmysel, — usúdil Piotr Michajlovič. — To znamená, že program, ktorý sme zostavili, je nanič. Budeme musieť ešte dlho vnikať do štruktúry ich jazyka. Takto sa musíme dorozumievať jednostranne.
I ocitli sme sa v položení spytujúcich sa, ktorí však nerozumejú odpovediam na svoje otázky.
— No čože, keď oni dobre rozumejú, povieme im o sebe.
A v krátkosti rozpovedal „spolubratom” o Zemi, o ľudstve, o cieli nášho príchodu na ich planétu. Počúvali pozorne. Ich tváre boli chladné, skoro neživé, ako majú necitné mramorové sochy. No jednako sme v hlbke ich očí zazreli záblesky záujmu a zadivenia.
— Pozemšťania sú vašimi priateľmi a rozumnými spolubratmi. Prileteli sme s jediným cieľom: zoznámiť sa s vašou civilizáciou, nadviazať stále styky medzi našimi svetmi, — po vedal na záver Piotr Michajlovič. — Sme ve ľmi radi, že sme tu stretli vysoko vyvinutých ľudí.
Akademik podal Elcovi ruku so želaním stisnúť si ich navzájom. Ale starec miesto toho, aby prijal podanú ruku, chytil oboma rukami Samojlova za zápästie, priblížil si ju bližšie k očiam a začal si pozorne prezerať jeho dlaň.
— U nich akiste nie je zvykom podávať si ruku, — podotkol som. — Možno, že u nich je gestom privítania pošúchať si čelo.
Elc sa započúval do mojej poznámky: veď už celkom rozumel, čo hovoríme, lebo po obrazovke neprestajne bežali rady slov. Preto si Elc po mojej poznámke začal šúchať čelo. Akademik sa rozosmiaclass="underline" — Nesprávne pochopil tvoju poznámku. Ako sa volá vaša planéta? — spýtal sa hneď nato Samojlov.
Začuli sme krátke slovo, ktoré znelo ako „Griáda”.
— Griáda? — spýtal som sa ešte raz. — Pekný názov. To znamená, že obyvatelia sú Griáďania.
— Co chcete s nami robiť? Kam pôjdeme teraz? Elc dal znamenie a dvaja Griáďania ukázali na aparát; očividne nás pozývali, aby sme niekam leteli. Odmietavo som pokrútil hlavou.
— Nie! Ja sa od astroplánu ani nehnem. My odídeme a oni potom rozoberú „Urániu” a po častiach ju rozvláčia do svojich múzeí!
Znovu ukázal na ich lietajúci aparát.
— Nevzpieraj sa, Viktor, — poradil mi potichu Piotr Michajlovič. — Nezabúdaj, že oni sú vládcami a my sme v ich moci. Rob, čo hovoria. Myslím, že sa „Uránii” nič nestane. Zatvoríme ju šifrovou kombináciou, veď stavitelia pamätali aj na to.
Narýchlo sme si vzali niekoľko nevyhnutne potrebných vecí, posledný raz sme pohľadom prebehli salón, ktorý sa nám bol už poriadne zunoval, ale teraz bol taký milý, vypli sme všetky prístroje a mechanizmy v kabíne, zhodili zo seba skafandre a vyšli sme von. Piotr Michajlovič vytočil na, svojej vysielačke šifrovanú kombináciu a vyslal ju v podobe rádiových impulzov.
Tieto impulzy pôsobili na elektronický automat, ktorý zatváral príklop. Teraz sa otvorí len po zopakovaní takej istej kombinácie.
Len čo sme vyšli z astroplánu, pocítili sme, že všade je neuveriteľná páľava. Doslova nás obarilo. Akademik rýchlo pozrel na náramkový teplomer a zvolaclass="underline" — íha! šesťdesiatpäť stupňov tepla!
Vtip bol v tom, že prvý raz sme vyšli z astroplánu v skafandroch, v ktorých bola automaticky udržovaná stála mierna teplota, a to v akýchkoľvek klimatických podmienkach.
No nehľadiac na horúčavu, vzduch na Griáde bol nezvyčajne životodárny. Griádsky vzduch sa vlieval do pľúc ako hojivý balzam. A jednako, sotva sme urobili zopár krokov, začali sme lapať dych ako ryby na suchu.
Horúčava nás načisto omráčila.
— Naspäť do astroplánu! — zachrčal som a namáhavo som sa ovieval, stierajúc si rukami pot, ktorý mi cícerkom tiekol po tvári.
Akademikovi nebolo lepšie.
Ale Griáďania, keď videli náš žalostný stav, ponáhľali sa vtisnúť nás do vajcovitého prístroja. Zaraz nám bolo lahšie: vo vajci bolo aj pri otvorenom príklope príjemne chladno. Pracovalo tu chladiace zariadenie. No pritom sme videli, že Griáďania sa dobre cítili aj mimo vajca. Ich organizmus sa počas dlhej evolúcie iste prispôsobil k neobyčajne horúcemu rovníkovému podnebiu Griády. Vajcovitý prístroj sa lahodne dvihol asi do desaťmetrovej výšky a začal pomaly plávať na juhovýchod. Pozerali sme na všetky strany, no nevideli sme nič okrem nedozernej lesklej roviny.
— Čože je to za planéta? — nechápal Samojlov. — Zeby táto neuveriteľne hladká rovina bola prirodzeným javom?
Ako odpoveď na túto otázku vyčaril Elc na tvári čosi podobné úsmevu a ukázal prstom dolu: Troza, — povedal. Ukázal do diaľky a znovu vyslovil už známe slovo: — Griáda.
Nič nechápem, — povedal som a pozrel som dolu, kde sa matne lisla vyleštená „zem” tak ako prv.
— V diaľke čosi vidno, — riekol akademik.
Na obzore sa začali črtať akési tmavé škvrny a naraz sa lesklá rovina končila. Ešte chvíľu a uzreli sme ďalekoďaleko dolu lesy, rybníky a jednotlivé stavby. Jagavá plošina sa dostala do jednej roviny s nami, ale potom zmizla z dohľadu kamsi nahor. A vľavo od nás už aj vidíme miesto vyleštenej roviny vypuklý striebornožltý múr, ktorý bežal po oboch stranách až k obzoru.
Pozrite, Piotr Michajlovič! Cez tento múr rozoznávam akési stavby, rastliny! To je záhada…
Nie je možné! — Samojlov sa pozorne zahľadel, no na nešťastie múr sa od nás rýchlo vzďaľoval.
— To je akási obrovská stavba, vysoká asi kilometer, no nechápem, čo by to mohlo byť.
Obrátil sa k Elcovi, ukázal na múr a spýtal sa: — Co je to?
Troza, — odvetil Elc znovu krátko ako predtým, keď prstom ukazoval na „zem”.
Stavba sa nazýva Troza, — povedal mi Samoj lov a mykol plecami. — Ale to nám nič nehovorí.
Medzitým sa dolu už ukazovala pestrofarebná scenéria Griády; o chvíľu sme už sedeli ani očarení a kochali sme sa v prírode. Žiarivé biele slnko, väčšie ako zemské, svietilo neznesiteľne jasno na hlbokej fialovomodrej oblohe, v myriádach iskier sa rozbíjalo o povrch nespočetných fialových vodojemov a mohutných riek, na červenkastých listoch stromov, na podstavcoch a hrotoch čudesných budov. Spektrum žiarenia griádského slnka bolo trochu iné než zemské. Bolo akési radostnejšie. Zdalo sa, akoby celá príroda prižmurovala oči a blažené sa usmievala, naširoko otvárajúc náruč životodarnému prúdu slnečnej energie. Na obzore sa vlnil závoj jemnej fialovej hmly, pretkanej oranžovými iskrami. A kde len pozrieš, všade vidíš pestrofarebné more záhrad, parkov, lesov. No je prirodzené, že to najneobyčajnejšie v celej krajine bol hviezdny zhluk v strede Galaxie. Svietil na oblohe v podobe oslepujúceho bieleho mračna, len trochu nejasnejšieho ako slnečné svetlo. Teraz sme pochopili úžasnú horúčavu, ktorá tu vládne: aj stred Galaxie vysielal na planétu mocný prúd tepelného žiarenia.