Na šírych priestranstvách červenozelených lúk sa pásli čriedy veľmi podivných zvierat, zďaleka pripomínajúcich sčasti naše ovce, sčasti naše kozy. Ich dosť predĺžené telá, bez srstí, na kratučkých tučných nohách preháňali sa po vysokej hustej tráve. Na pomerne malej hlave mali dve veľké oči a miesto rohov po páre nízkych hrčiek.
Pod slnkom sa trblietali ^rebrovité strechy a steny krásnych budov, rozložených na veľké vzdialenosti od seba a obklopených bujným, nádherným rastlinstvom. Jednako sme nikde nespozorovali obyvateľov Griády, hoci lietajúci prístroj sa spustil na stodvesto metrov nad zem. Na severozápade sa až k oblohe vypínal ten istý svetlozlatý múr. Nad ním ležala lesklá rovina, z ktorej sme iba nedávno odleteli.
Boli sme zaujatí nezvyčajnosťou všetkého, čo sme videli, a len zriedka sme si s akademikom vymenili úryvkovitú poznámku. Asi za dve hodiny letu, vo vzdialenosti približne osemsto kilometrov od lesklej roviny, končilo sa kultúrne rastlinstvo. Prístroj letel teraz vo výške piatich kilometrov.
Na západe sa rozširoval a rástol fialový pás, nad ktorým viseli veľké kopovité oblaky.
— More! — vykríkol som a nadvihol som sa, aby som lepšie mohol vidieť vodné priestranstvo.
Dolu sa črtala pohyblivá línia príboja. Elc spustil lietajúci prístroj až tesne nad vodu.
— Ohó! — ozval sa hlas Piotra Michajloviča. — To je príbojisko!
Naozaj, vlny, ktoré sa s revom valili na mierny piesočnatý breh, boli vysoké aspoň osem metrov. Hrebene jednotlivých vln sa takmer dotýkali nášho prístroja. Neprimeraná výška príboja sa ľahko dala vysvetliť menšou silou príťažlivosti na planéte. Morská pláň, ktorá sa rozprestierala pred nami, hrala všetkými odtienkami fialovej farby. Pri čiare príboja bola voda azúrovo modrá a čím ďalej od brehu, tým mala voda sýtej šiu fialovú farbu, ktorá v diaľke prechádzala až do čiernofialovej. Na obzore bolo vidno ostrovy.
Po celej tejto krátkej ceste Griáďania neprevraveli ani slova, ba sa ani nepohli. No i tak sme za touto ľahostajnosťou stále cítili skúmajúcich, hádavých pozorovateľov, ktorí nespúšťajú z nás zraky.
Napokon Elc uvážil, že nás už dostatočne oboznámil s Griádou zhora a dal znamenie na spiatočnú cestu. Prístroj letel strmo nahor. Za tri minúty sme sa zdvihli do výšky dvadsiatich kilometrov a veľkou rýchlosťou sme leteli na severozápad. Slnko sa klonilo k západu, no nemali sme pocit nastávajúceho večera, ktorý mávame na Zemi: stred Galaxie, ktorý tu hral úlohu nikdy nezapadajúceho slnka, zbavoval Griádu čara nášho súmraku, — Pochybujem, že by tu dakedy bola noc… — za hundral Piotr Michajlovič a spýtavo pozrel na Elca.
Čoskoro sa pod nami zjavila podivuhodná a nevídaná stavba. Pozrel som do prenosného stereoteleskopu, ktorý som vzal z astroplánu, a horkoťažko som spoznal lesklú rovinu, na ktorej sme pristáli pred niekoľkými hodinami. Vyšlo najavo, že to nie je rovina, ale…
Veď je to strecha akéhosi nepredstaviteľne veľkého amfiteátra!
— Strecha, ktorá by mohla prikryť celú oblasť, — spresnil Samojlov.
Pred očami sme mali veľkolepú stavbu, ktorej kontúry sa strácali za obzorom. Predstavte si amfiteáter o priemere niekoľkosto kilometrov, ktorému slúžila za strechu lesklá rovina. Vysokánsky bieložltý múr, ktorý nás prekvapil ešte predtým, bol vlastne iba časťou kruhového múru tohto amfiteátra o výške pol druha kilometra.
— To je ich mesto, — povedal s istotou Samojlov. — Možno, že hlavné mesto.
— Vidíte, na streche leží čosi podobné ohromnému červíkovi, — prerušil som Piotra Michajloviča. — To je naša „Uránia”.
Vtom prístroj začal padať ani kameň rovno na lesklú rovinu. Približovala sa s neuveriteľnou rýchlosťou. Nevdojak sme sa chytili za ruky, pretože sme predpokladali, že sa aparát rozbije a že sa všetci zabijeme. V poslednej chvíli sa na streche nečakane otvoril kuželovitý tunel, do ktorého sme vleteli. Keď som pozrel hore, videl som, že hrdlo tunela sa zase zatvorilo. A ešte jeden objav: strecha nad mestom bola celkom priezračná.
Nad hlavou nám ako predtým svietil stred Galaxie a blčali červenozlatým svetlom šikmé lúče griádskeho slnka, ktoré sa chýlilo k západu.
10
V srdci Trozy
Prístroj zosadol na štvoruholníkovú plošinku z lesklej hmoty, pripomínajúcej plastickú hmotu. Vysvitlo, že plošinka je vlastne strechou asi osemdesiatposchodovej osemhrannej budovy. Otvoril sa príklop a my sme vyšli z prístroja. Ťažko sa dá vyjadriť slovami, čo som uzrel a pocítil. Po prvé: vzduch! Voňavý osviežujúci nektár! Taký vzduch býva v horách. Ani stopy po horúčave, ktorá zúrila nad Griádou. Bola to ideálne zostavená plynová zmes atmosferických zložiek. Trochu vyššie percento kyslíka v ich atmosfére spôsobovalo udivujúcu životnú činnosť. Cítil som sa svieži, plný sily a energie.
Z výšky našej plošiny bola vzdialenosť obzoru dvadsaťtridsať kilometrov, ak nie viac. Pred nami ležalo gigantické mesto neobyčajnej architektúry. Kolosálne stupňovité zoskupenia budov kruhovité objímali strednú časť obrovského amfiteátra, zvláštnu arénu, ktorá bola určite široká päťdesiat kilometrov. Všade na stupňoch budov žiarili krásne, majstrovské sochy. Arénu zaplňovali široké parky, ktoré sa rozprestierali na desiatkach kilometrov s vodnými nádržami, bazénmi, kaskádami umelých vodopádov, so štadiónmi a nesčíselným množstvom pohyblivých schodov, ktoré dopravovali desaťtisíce Griáďanov z budov k aréne a naspäť. Parky, bazény, sady a fontány boli aj na strechách mnohých stupňovitých budov, ktoré čneli navôkol, nad nami i pod nami.
Vo vzduchu sa všetkými smermi a v rôznej výške vznášali tisíce a tisíce Griáďanov. Veľmi som sa čudoval, ako môžu tak ľahko a voľne lietať v povetrí ani vtáci. Niektorí sa krúživými pohybmi dvíhali do výšky, prileteli k priezračnej streche mesta a dlho si odspodu prezerali našu „Urániu”, ktorá ležala asi pätnásť kilometrov od nášho osemhranu. Po celom viditeľnom „obzore”, vytvorenom ozrutnými stupňovitými budovami, sa tiahol múr. Aj tento bol celkom: priezračný, zdalo sa, že nieto nijakého „amfiteátru”, žiadnych stien, ale jednoducho na planéte stojí mesto pod fialovým nebom, obklopené zo všetkých strán parkami, lesmi a riekami. Priezračné boli aj steny väčšiny domov, takže bolo vidno rady izieb, dlhé sály, zaplnené zložitými prístrojmi a mechanizmami, prechody a pohyblivé schody, pohyblivé ulice a výťahy. A všade množstvo ľudí. Zo všetkého toho sa mi napokon až hlava krútila.
Piotr Michajlovič sa mi dotkol ruky: — Volajú nás. Pozri, koľko sa ich zhŕklo.
Naozaj, zvesť o našom prílete na Griádu sa chytro rozletela po celej Troze, takže nad našou plošinou viseli celé mračná Griáďanov, ktorí sa bez akejkoľvek námahy držali v povetrí na jednom mieste. Rovnomerný šum rozliehal sa ako hučanie mora na všetky strany: Griáďania si vymieňali názory o nás. Celé skupiny obsadili blízko položené strechy a stupne.
Každú chvíľu k nám priletovali noví Griáďania a bez okolkov vypliešťali na nás okále. Jeden z nich sa priblížil celkom ku mne. Priložil som si prsty k ústam, aby som mu dal najavo, že by som sa rád s ním porozprával, ale nepoznám griádsky jazyk. Elc, ktorý stál pri lingvistickom prekladovom stroji, hneď spozoroval môj pohyb a vysvetlil si ho akiste ako želanie jesť, lebo predo mnou sa priam spod zeme vynoril nízky stolček zo striebornej plastickej hmoty, naložený trojuholníkovými nádobami a pohármi.