— Nemáte právo rozhodovať o cudzom aštropláne! — zakričal som zúrivo.
Elc sa ani nepohol, iba jeho oči zasvietili zrazu tak strašne chladno, akoby žili na absolútnej nule teploty.
No nebojácne som pozrel do jeho hlbokých modrých očí, hoci mi to bolo nepríjemné. V týchto cudzích, nezemských očiach zračili sa akési neznáme, no vôbec nie dobroprajné alebo dobromyseľné myšlienky.
Piotr Michajlovič obrátil reč na inú tému, aby zahladil nepríjemný dojem ostrého vystúpenia: Môžeme ľudstvu Zeme oznámiť dajakým spôsobom náš pobyt na Griáde?
Oznámiť? — opakoval Elc, ktorý si ma ešte stále prenikavo premeriaval. — Pravdaže môžete. Lenže… Aký to má zmysel?
Pocítil som, ako sa Piotr Michajlovič nasrdiclass="underline" Vy nechcete poslať oznámenie?
Nie v tom je problém, — usmial sa Griáďan mŕtvolné. — Všeplanetárny vysielač elektromagnetickej energie odošle signál hocikedy. Ale ty si vravel, že Zem je vzdialená deväťtisícdvesto parsekov a to znamená, že vaše oznámenie dostanú až o tridsaťtisíc rokov. Má to význam poslať takéto oznámenie?
Teda tak… — Piotr Michajlovič sa sklamano pošúchal medzi očami. — Predpokladal som, že vašej vede sa podarilo prekonať „hranicu svetla” a dosiahnuť rýchlosť vysielania väčšiu než je rýchlosť svetla.
Co nazývaš rýchlosťou svetla?
Samojlov dlho a zložito vysvetľoval Griáďanovi náš pojem o svetelnej rýchlosti. Elc sa znovu usmiaclass="underline" — Nesprávne vyjadruješ zmysel tejto vlastnosti hmotyAko to, že nesprávne? — povedal akademik tónom urazeného seb avedomia.
Naša svetelná rýchlosť — to je iba stredný význam druhej veličiny, ktorá sa nazýva rýchlosťou šírenia vzájomného pôsobenia vo všeobecnom mezónovom poli.[3] Táto rýchlosť kolíše v určitých hraniciach; jednou z takýchto hraníc je rýchlosť šírenia ťažkej energie.
— Také čosi! Počuješ? — obrátil sa ku mne natešený Piotr Michajlovič.
— Ich názor sa takmer zhoduje s teóriou príťažlivosti, ktorú sme rozpracovali v Akadémii…!
Počúval som Elca s ohromným záujmom, lebo každé Griáďanovo slovo o všeobecnom mezónovom poli bolo pre mňa objavom. A určite aj pre Piotra Michajloviča.
Teda ešte neviete vysielať zprávy väčšou rýchlosťou, ako je svetelná? — spýtal sa Samojlov ešte raz.
Nie, ešte nevieme. Hoci… mohli by sme sa naučiť takému vysielaniu od…
Elc náhle zmĺkol, akoby si uvedomil, že povedal priveľa. Vo vzduchu viselo tajomstvo, ktoré nám nechceli prezradiť. Samozrejme, v tej chvíli som tomu nevenoval nijakú zvláštnu pozornosť, ale vynorilo sa mi to v pamäti neskoršie, keď sme sa stretli s Metagalakťanmi.
ČASŤ DRUHÁ
Griáda
1
„Zlatý vek“ na Griáde
Prístroj pomaly zakrúžil nad východným okrajom Trozy a spustil sa na námestie pred velikánsku stupňovitú budovu, ktorú obkolesovali kilometrové stožiare paraboloidných antén. Prešiel tretí mesiac (zo zvyku rátam podľa pozemského spôsobu) odvtedy, čo sme v Troze. Celý čas sme strávili v spoločnosti dotieravých griádskych vedcov, cvičili sme sa v programovaní, odpovedali na mnoho otázok. Je to všetko zaujímavé, ale už sa mi to zunovalo. No na Samojlovovi nebadať nič. Celý deň by vedel omáľať s griádskymi onfosmi, tak sa tu nazývajú fyzici, svoju teóriu priestoručasupríťažlivosti.
Táto teória ma prenasleduje už aj vo sne. Včera sa mi napríklad prisnilo, že ma posadili do klietky plnej ostrých hrotov. Snažím sa schúliť do klbka, ale hroty sa hrozivo blížia. Vysvitlo, že to nie sú hroty, ale integrálne rovnice, z ktorých akademik „píše básne” o svojej milovanej príťažlivosti.
Ovíjajú sa okolo mňa ako boa a dusia ma. dusia… Dusím sa, chcem zakričať… Všetko mizne, ale príťažlivosť sa zväčšuje. Čo je? Okolo mňa blčia oceány oslepujúceho bieleho svetla. Kde je klietka? — Už nie sme v klietke, — smeje sa Piotr Michajlovič, ktorý sa nevedno odkiaľ zjavil a žmurká ľavým okom, — sme na povrchu bielej trpaslíčej hviezdy. Náročky som priletel sem: je tu nádherné prírodné laboratórium pre štúdium príťažlivosti. Cítiš tú gravitáciu? Milión ráz je silnejšia než na Zemi. Hrozitánská sila príťažlivosti ma pritíska k rozžeravenej pjôde a nezadržateľne ma ťahá do stredu hviezdy. Cítim, že užuž ma rozpučí na márnosť a… prebudím sa, zaliaty studeným potom.
Bez opytovania poslušne ideme za našimi „opatrovníkmi” a čoskoro sa dostávame do sférickej sály, kde celú stenu pokrývajú televízne prijímače.
V pološere som zbadal približujúceho sa Jugda. Je to jeden z Elcových pomocníkov, dvojmetrová chlapina. Vôbec sa mi nepáči. Má nepríjemné oči a veľký nos, celá jeho bronzová fyziognómia pôsobí na človeka odpudzujúcim dojmom. Som si istý, že nepozná city, čo i len trocha podobné ľudským.
Tento Griáďan je stelesnením holého rozumu. Je čudné vidieť Jugdovu chladnú, meravú tvár, pokúšajúcu sa vyjadriť prívetivosť. Pripomína skôr masku a jeho úsmev — úškľabok. Už dávno som po chopil, že Griáďania nevedia, čo je úsmev a smiech. Iba sa jednoducho pokúšajú nás napodobniť.
— Tu je hlavné televízne centrum planéty, — vysvetľuje Jugd. Teraz vás budú študovať obyvatelia Griády.
Slovo „študovať” mi nepríjemne reže uši. Zachytil som akademikov posmešný pohľad a zlostne žartujem: Pokusný králik číslo dva — bývalý pozemšťan Viktor Andrejev. Preletel tridsaťtisíc svetelných rokov len preto, aby sa tu staval na zadné labky…
Obráťte sa! — rozkazuje nám v tej chvíli Jugd a dáva znamenie operatérovi, aby prepol aparát. Stojím tvrdošijne na svojom mieste, lebo nechcem byť pre nich pajácom na motúziku. Akademik otrčil spodnú peru a zrejme ma chcel prehovárať. No Jugd pozrel na nás tak zúrivo, že mi po tele prebehol mráz. Poslušne sa teda otáčam, sadám si, vstávam, dvíham a spúšťam ruky a uťahujem si zo seba i z akademika.
— Viem si predstaviť naše hlúpo sa usmievajúce tváre na obrazovkách nespočetných televízorov na celej planéte, — vravím Samojlovovi.
— My by sme na Zemi tak isto študovali obyvateľov iného sveta. A ty by si sa prvý usiloval prezrieť ich čo najlepšie.
Piotr Michajlovič má pravdu a ja mlčím.
Po skončení „štúdia” nám navrhli, aby sme si jedným televíznym prístrojom obzerali planétu. Krok za krokom sa oboznamujeme s neobyčajným svetom na Griáde. Osobitne som si zapamätal severné pobrežie Fialového oceánu. Na obrazovke sa v nekonečnom rade tiahnú obrovské mestá pod takými istými priezračnými strechami ako nad Trozou, vyrobenými z osobitného druhu polaroidu,[4] vedecké strediská, prepychové vily, štadióny, cirkusy. Zltkastobiele budovy ustavične sa opakujúcej stupňovitej architektúry ponárajú sa do bujného tropického rastlinstva. Tak sa zdá, že pobrežie slúži na rekreáciu. Po prekrásnych ale j ách sa prechádzajú skupiny Griáďanov; na otvorených terasách, zvažujúcich sa k moru, sa ich zasa hŕba opaľuje na slnku. Zrejme chcú, aby sa ich beztak černastobronzová pokožka zafarbila ešte na tmavšie pod horúcimi lúčmi slnka a stredu Galaxie. Z času na čas uchyľujú sa títo Griáďania pod striešky; akiste ani ich organizmus neznesie nadlho neuveriteľnú páľavu. Vše počujeme zvuky akejsi zvláštnej, ale dosť rytmickej hudby. Nášmu sluchu je nezvyklá a unavuje množstvom vysokých tónov. Pobrežná krajina jasne kontrastuje s fantastickým fialovým morom, ktorého šíravy vábia človeka.