Krútim ladiace gombičky na prijímači a pobrežie mizne. Teraz sa navôkol rozprestiera nekonečná vodná hladina. Ďalej otáčam gombičky. Na obrazovke sa nečakane ukazuje neznámy svetadiel alebo veľký ostrov.
Jugd, ktorý sa práve ticho rozprával s operatérom, ako blesk sa vrhol k pultu a prudko vypol prijímač. Stačil som spozorovať iba vysoké palmovité stromy, za nimi reťaz červenkastých hôr a akýsi nezvyčajný striebornobelasý vrch.
Bol velmi vysoký a mal tvar gule.
Prudko som sa zvrtol, aby som zistil, prečo vypol prijímač. Jugd, vždy rozvážny, skoro meravý, je teraz rozrušený a jeho nepríjemné oči gánia na mňa vražedným pohľadom.
Nemožno, — vraví. Jeho hlas znie ako kov.
— Prečo? — spytujem sa prekvapene.
Griáďan mlčí, zjavne nechce odpovedať. Zrejme sme kútikom oka zočili nejaké tajomstvo. Znovu poľahky vystieram ruku k zapínaciemu gombíku a čakám, čo urobí Jugd. Samojlov ma varovne chytá za lakeť.
Nechaj, — hovorí mäkko a opatrne škúli na Jugda. — Iste to neurobil bez príčiny. Piotr Michajlovič, veď ste videli! Kolosálna hora pravidelného geometrického tvaru! A aká čistá striebornobelasá farba! Čo by to mohlo byť?
— Myslím, že sa to čoskoro dozvieme, — riekol akademik a stíšil hlas.
Jugd sa podozrievavo započúval do nášho rozhovoru, lenže nič nerozumel, nuž odišiel do vedľajšej izby. No predtým dal operatérovi akýsi rozkaz. Operatér nato celkom odpojil televízny prijímač.
Prizeráme sa operatérovi. Na prvý pohľad sa ničím neodlišuje od Griáďanov, ktorých sme stretali doteraz; no keď som sa mu prizrel bližšie, spozoroval som, že na rozdiel od Elca a Jugda, ktorí sa správajú povýšenecky a sebavedome, v operatérovom správaní sa cítiť akúsi skleslosť a v očiach mu nesvieti svetlo poznania, ktoré tak skrášľuje tváre Griáďanovj, Pozorne hľadím operatérovi do očú. No chytro sklopil zrak. Má oči ako dieťa: čisté a jasné. Zapôsobil na mňa dojmom, že vo svojom vývine nepokročil veľmi od štádia novorodeniatka.
Operatér sa odvracia k pultu a pokračuje v práci s prekvapujúcou rýchlosťou ako automat, bezchybne sa orientuje v spleti prístrojov a v detailoch zložitej rádiovej schémy. Jeho pohyby sa vidia byť nacvičené, mimovoľne. Zaiste je to výsledok veľaročnej jednotvárnej a opakujúcej sa práce.
— Priate! — vravím mu, — môžem znova zapnúť televíziu?
Operatér sa bojazlivo obzerá dookola a krúti odmietavo hlavou. S Griáďanmi sa dokážeme už pomerne dobre dorozumieť pomocou prenosných lingvistických prístrojov. Preto sa pýtam ďalej: — Prečo nesmiem?
Operatér pozerá na dvere do sály, ktorými práve odišiel Jugd, a ticho trúsi slová: Neviem, prečo… My sme ako v temnotách… Neslobodno porušovať Velký poriadok života… ináč… ľadové pustatiny Zelsy…
Co za Veľký poriadok života? — pýta sa zadivený akademik. — Aké ľadové pustatiny?
Piotr Michajlovič je iste ohromený. V jeho vedomí sa vysoká technika Griády automaticky spájala so spoločenským zriadením typu Campaneilovho Slnečného štátu.
— A aké je u vás spoločenské zriadenie?
Neviem, čo je to spoločenské zriadenie, — ľaho stajne odvetil operatér.
Kto vládne u vás? — objasňujem akademikovu otázku. — Komu patrí moc?
Vtom náhlivo vošiel do sály Elc, s ním Jugd a niekoľko ďalších Griáďanov. Akiste začuli poslednú vetu, lebo Elc sa podozrivo díval raz na, mňa, raz na operatéra. Ten sa viditeľne triasol od strachu; videl som, ako mu obelela tvár.
— Co sa ťa spytoval?
Operatér ešte väčšmi zbledol, nezmyselne mrmlal a potriasal hlavou. Co? — kovovo znie nepríjemný hlas.
Nerozumel som… neviem… Akési spoločenské zriadenie…
— Áno, áno — zamiešal som sa do reči. — Chceli sme sa spýtať, aké spoločenské zriadenie je na Griáde.
Elc dal znamenie a Jugd nechal nešťastného operatéra na pokoji.
Ten od strachu nevládal vykonať ani naučené úkony.
Griáďania si ma chladno prezerali od hlavy po päty, akoby ma videli prvý raz. Elc povedal čosi svojim spoločníkom. Zobrali operatéra a rýchlo odišli.
Ostali sme štyria: ja so Samojlovom, Elc a Jugd.
— Spoločenské zriadenie? — pýta sa starec pomaly a ešte raz, i rozmýšľa o čomsi. — Komu patrí moc?
Kývol Jugdovi a ten zapol obrazovku, na ktorej sa zjavuje veľká klenutá dvorana s prekrásnymi lóžami. Vo dvorane je najmenej tristo takých holohlavých starcov ako Elc.
— Týmtohľa! — Elc vystrčil ukazovák smerom k obrazovke.
— Vyvolenci ľudu? — pokúša sa spresniť Samojlov.
— To sú Poznávatelia, potomkovia Ochrancov vedomostí, — odvetil Elc a v hĺbke očú mu zažiarila škodoradosť.
— Vysvetlite, prosím vás, koho máte na mysli, — poprosil Piotr Micha jlovič delikátne. — Pokiaľ viem, vedci nebažia po administratívnych funkciách.
— U nás na Zemi je vláda zverená určitým ľuďom — predsta viteľom pracujúceho ľudu. Ako vidím, u vás je technická samovláda?
Teraz sa čudoval zasa Elc.
— Griáda vypĺňa rozhodnutia Poznaváteľov, — po vedal o chvíľu. — P ojem „spoločenské zriadenie” sa zachoval len vo vrstvách Informatória.
Neviem prečo, no nič nechápem…
— To je predsa celkom jednoduché, — rozmýšľa akademik usilovne nad Elcovými slovami. — Griáďanova odpoveď má hlboký zmysel. Povedzte, nemohli by sme sa pozrieť do vášho Informatória? — obrátil sa k Elcovi.
Griáďan váhal, no potom si na čosi spomenul a súhlasil s tým, aby nás pustili do Informatória.
— Ale až potom, keď vás vyšetria v Oddelení biopsychológie, — dodal a vymenil si s Jugdom veľavýznamný pohľad.
Cítim v tom akýsi podvod, ale Piotr Michajlovič nič netuší. Už zahorel túžbou byť v Informatóriu.
— A títo Griáďania sú tiež potomkami Ochrancov vedomostí? — spyt ujem sa a ukazujem na mlčanlivých operatérov, ktorí pracujú na horných balkónoch televízneho centra.
— Aj títo? — pridal sa k mojej otázke Samojlov a kývol hlavou na pri ezračnú stenu: tam, na druhom konci „arény”, sa tmolili postavy Griáďanov, ktorí montovali akési podivné zariadenie, pripomínajúce obrovského pavúka.
Elc si nás premeriava vražedným pohľadom a neodpovedá.
… Jasne cítim, ako sa nepozorovane rozplýva zázrak „zlatého veku” na Griáde, ktorý sme si sami vytvorili.
Spal som tvrdo, opojený sviežim povetrím, vôňou nevídaných kvetov a stromov, a nijako som sa nemohol prebudiť, hoci som v polospánku cítil, že mnou Samojlov trasie.
Neuveriteľnou silou vôle otváram zlepené viečka a počujem akademikov nespokojný hlas: — Nože sa prebuď konečne!
Prebral som sa úplne. Pred troma hodinami sme prišli sem, do velkého sadu, ktorý obklopuje Energetické centrum Griády. Išli sme podzemným tunelom, v ktorom sa rýchlo pohybujú rybovité stroje. Sú bez kolies, klžu sa po zvláštnych žľaboch celkom nečuj ne a veľkou rýchlosťou: sto kilometrov sme prešli za päť minút.
Energetické centrum — to je celý komplex budov. Rozmery celého centra sú bezpochyby kyklopské: priemer ústrednej sférickej budovy presahuje desať kilometrov, výška vyše päťsto metrov. Z jej stredu sa dvíha k oblohe cylindrický stĺp — vlnovod, ktorý prechádza cez strechu a má pri emerne asi kilometer.
Piotr Michajlovič si len horkoťažko vymohol Elcovo povolenie, aby mohol poslať pozemšťanom zprávy o výsledkoch nášho letu na gravitónovej rakete. Prišli sme do centra v sprievode Jugda. Navonok máme úplnú slobodu. No predsa len po pamätnom rozhovore s Elcom v televíznej ústrední sa zdalo, že Jugd mal za úlohu robiť pri nás nielen sprievodcu, ale i vyzvedača. Na smrť sa mi sprotivila jeho odpudzujúca tvár. Aj teraz sedí tento vyhúknutý Griáďan neďaleko nás a tvári sa, akoby študoval lístie na stromoch.