— Kdeže teraz môže byť naša „Uránia”? — vravím.
Iste ju rozobrali na súčiastky. Aj tak už v nej nebolo gravitónov. Čosi sa mi tu nepáči… Keby sa dalo zaraz by som sa vrátil na Zem. Vravte si, čo chcete, Zem je najlepšia zo všetkých svetov.
Piotr Michajlovič ma nepočúva, ale o čomsi tuho premýšľa. Najskôr o povahe zakrivenia štvorrozmernej mnohotvárnosti, ako griádski fyzici nazývajú okolitý svet. Akademikov pohľad sa upriamil na vlnovod, ktorý vidno v medzere prekrásnej aleje.
— Dvadsať kilometrov, ak nie viac, — odhaduje výšku vlnovodu. — Aký obrovský lúč energie možno vysielať do Vesmíru týmto kanálom! Jeho sila sa iste vyjadruje astronomickým číslom!
— Tristosedemdesiatdva biliónov kilowattov, — ozve sa znezrady Jugdov hlas.
Obaja sme sa trhli od prekvapenia. Ako vidno, Griáďan má fenomenálny sluch a jednostaj nás sleduje.
Lenivo sa dívam na lahké, páperové oblaky, ktoré sa poslušne vyhýbajú vlnovodu: odráža ich silové pole obrovského napätia. Vysoko na nebi letí ako nečuj né zjavenie veľká vzducholoď, ktorá pripomína palác 2 rozprávok Tisíc a jednej noci. Zrejme sa pohybuje na základe vzájomného pôsobenia s elektromagnetickým alebo gravitačným poľom planéty.
Vtom sa nad korunami stromov zjavil Griáďan. Najprv prudko stúpal do výšky, potom sa spúšťal nadol po naklonenej rovine a zostal visieť v priestore, takmer nad našimi hlavami.
Dobre vyhútané! — vravím nadšeno. — No nechápem, kde má prístroj na lietanie? Na prsiach mu vidno čosi ako tanier či disk. Ako pracuje ten prístroj?
Nie je to nič nadprirodzeného, — povedal Piotr Michajlovič pohŕdavo.
— Ci si už zabudol na pozemský elektrograviplán, ktorý ti pomohol zoznámiť sa s Lidou? Aj tu sa využívajú bežné zákony elektrogravitácie.
Jugd dal „vtákovi” akési nezrozumiteľné znamenie a ten odletel preč. No aj tak som si stihol všimnúť veľkých fialových očú tohto tvora, i jeho pomerne príjemnú tvár. Podistým to bude griádska žena. Ešte trocha zakrúžila nad sadom a spustila sa do palmovej húštiny neďaleko nás.
— Je načase, aby sme šli, — pripomenul Jugd a hľadel na vlnovod, zahalený korunovitým elektrickým výbojom. — Skoro sa začnú vysielať zpr ávy.
Zrazu vyšla spoza ohybu aleje vysoká, pekná dievčina. Blížila sa k nám rýchlo, pružným, volným krokom. Aj Jugdova tvrdá tvár zjasnela. Zdá sa, že ich spájajú príbuzenské vzťahy.
— Viara, — povedala Griáďanka ľahostajne a podišla celkom blízko.
Má čistý a zvučný hlas. Ako keď padajú na kov strieborné mince a ich zvuk sa mieša s odrazeným zvukom ocele. Prezeral som si ju s veľkým záujmom. Neopakovateľná svojráznosť jej tváre vzbudila vo mne zvláštny, protirečivý dojem. Oranžové vlasy s jasnožltým odtieňom veľmi dobre harmonizovali s fialovými očami. Široké oblúky čiernomodrého obočia podčiarkovali nezvyčajnú čistotu vysokého čela a tmavočervenú rumeň líc, ktorá presvitá cez svetlobronzovú pleť. Zobákovitý nos, ktorý sa tak ostro vyníma u Jugda a u druhých Griáďanov, je u nej skoro pekný. Má pre naše oči nezvyklý podbradok a dlhý, ohybný krk.
Potichu si vymenila pár slov s Jugdom, potom kráčala pred nami.
Cez neobyčajne ľahkú, priam vzdušnú látku šiat sa pri najmenšom pohybe jasne črtali krásne, pevné línie jej tela.
— Len stovky miliónov rokov zložitého a ťažkého vývoja nespočetných živých bytostí umožnili takúto dokonalosť foriem, — počujem známy prednášateľský hlas.
To Piotr Michajlovič, ako vždy, robil uzávery o danom predmete poznávania. Nebol som spokojný: estetický dojem vo vedeckých formuláciách zaraz bledne.
O dvadsať minút sme prišli k hlavnému oblúku Centra, ozdobenému záhadnou sochou. Velikánska trojmetrová socha, ktorá ani trochu nepripomína Griáďana, drží vo vystretej ruke zvláštny predmet — akýsi čudný model.
Zduchovnelú tvár sochy s nezabudnuteľnými, mimoriadne krásnymi črtami ožiaruje dobrý a múdry úsmev.
Čudesná bytosť. Typ tváre je celkom cudzí griádskemu, — podotkol Samojlov, zaujatý sochou.
Ibaže nechápem, aký predmet to drží v dlani. Akési sedlo…
— Podlá môjho je to model Vesmíru.
A už sme boli vo vestibule. Naše kroky sa duto ozývali pod vysokou klenbou. Steny vestibulu boli pokryté výraznými maľbami, ktoré zobrazovali dobytie Vesmíru Griáďanmi. Videli sme podivné rakety, namierené k hviezdam, astronautov, vystupujúcich na planéty, ktoré pripomínajú raz Danteho peklo, raz rajské záhrady. Medzi ohavnými stromami trčia strašidelné papule zvierat. Griáďania iste poznali dajaké nové metódy plošnej maľby: predmety na obrazoch mali hlbku a ľudia a zvieratá sa zdali natoľko živými, že som nevdojak vystrel ruku, aby som sa presvedčil, či ma neklamú zmysly a… narazil som na studený kameň steny.
Samojlov sa rozosmial. Keď Viara a Jugd začuli jeho smiech, taký nezvyklý v tomto svete, prudko sa zvrtli a znepokojene na nás pozreli.
Prechádzali sme cez dlhé sály, naplnené tichou hudbou: to zneli melódie tisícich rozmanitých prístrojov, ktoré som vôbec nepoznal. Aj Piotr Michajlovič sa očividne snažil aspoň približne určiť ich účel.
Ťažko pochopiť myslenie, ktoré nás predbehlo o tisíc rokov, — vraví zamyslene, akoby sa ospravedlňoval. — Sme teraz ako neandertálci, ktorí sa dostali do dvadsiateho tretieho storočia…
— Z ktorého sme prileteli sem, — zakončil som jeho myšlienku. — No ja ešte vždy dúfam, že pochopím princípy riadenia griádskych astroplánov a odletím na inú planétu ich sústavy.
Napokon sme prišli do polkruhovitej haly, v strede s neveľkým pultom. Tu nás čakali griádski vedci na čele s Elcom.
— Hneď zapnú Vesmír. Pokúste sa vyslať zprávy… — trhano hádže slová kamsi ponad naše hlavy.
Povrch klenby osvecuje bledá oranžovozelená žiara.
Vprostriedku pultu sa jasne rozžiaril kruh. Kdesi nad nami (alebo je to pod nami?) počuť rachotivé hučanie.
— Hovorte sem, do tohto kruhu na pulte.
Piotr Michajlovič sa obozretne priblížil k veľkému kruhu z matného kovu, na ktorom blikajú také isté oranžovozelené odblesky ako na klenbe.
— Zem! Zem! — akademikovi sa od vzrušenia trasie hlas. — Počuješ nás? — Samojlov silno smrká. — Vroku dvetisíc dvesto šesťdesiat sme my — pilot Andrej e v a fyzik Samojlov — štartovali z Hlavného mesačného kozmodrómu k stredu Galaxie.
Ak možno veriť prístrojom, podarilo sa nám prevýšiť rýchlosť svetla a dosiahnuť rýchlosť, ktorá sa rovná hornej hranici fluktuácie elektromagnetického poľa vo vzduchoprázdne. V dôsledku dosial nevysvetlených úchyliek sme stratili orientáciu. Raketa sa vyšmykla spod kontroly automatov. „Uránia” prešla guľovité zhluky a vyletela do dvestošesdesiattisíc parsekov nad rovinu hviezdneho kolesa Galaxie. Ocitli sme sa v medzigalaktickom priestore.
Elc pozorne počúval slová vysielania a zrovnával ich s obrazovkou lingvistického prístroja.
— Keď sa nám podarilo znížiť rýchlosť na šesťdesiattisíc kilometrov za sekundu, znovu sme vypočítali dráhu letu k stredu Galaxie. Potom sa „Uránia” obrátila naspäť, vyvinula rýchlosť len o jednu stotinu kilometra za sekundu menšiu než rýchlosť svetla a za šesť rokov letu (podľa nášho systému rátania) dosiahla centrálne zhustenie našej hviezdnej sústavy. Planéta X je objavená…