Akademikov hlas znel pri týchto slovách slávnostne: — Objavili sme tu spoločnosť rozumných bytostí, ktorá si vytvorila vlastnú civilizáciu, technicky vyššiu než civilizácia na Zemi v dvadsiatom treťom storočí. Usilujeme sa spoznať najdôležitejšie výdobytky Griáďanov.
Oznamujem galaktické súradnice planéty: plus nula celá dva stupne severnej galaktickej šírky, mínus štyri…
Tu Elc v okamihu vystrel ruku k pultu a trhnutím vypol prívod energie. Oranžovozelené vlny, ktoré behali v kruhu, zmizli.
Samojlov nechápavo pozrel na Elca a jeho zrak sa stretol s chladným nepriateľským pohľadom. Nastalo napäté ticho.
— Žiadam, aby ste mi dali možnosť ukončiť vysielanie, — dožaduje sa Piotr Michajlovič.
— Vysielanie je skončené! — znie kovový hlas prekladacieho prístroja.
Nevdojak som vykročil k Elcovi, ale zastal som, lebo som zbadal výstražný pohyb Viary.
Elc odhodil prekladací prístroj a bez slova išiel k východu. Celkom pri dverách dal krátky rozkaz. Jugd, Viara a všetci ostatní sa strhli a rýchlo vyšli za ním. Zostali sme sami.
Operatéri ďalej nerušene pracovali pri pulte a pri indikátorových štítoch, akoby sa ich celá vec vôbec nedotýkala.
Prešlo zopár trápnych minút.
Prečo mi nedovolili dokončiť vysielanie zpráv? Nevidím príčinu… — A Samojlov v rozpakoch pomykal plecami.
Ale veď je všetko jasné ako deň, — vravím. — Co je na tom nepochopiteľného? Elc prerušil vysielanie práve vo chvíli, keď ste vysielali súradnice Griády Griáďania naisto chcú, aby pozemšťania už nikdy nenašli ich svet.
Nie nadarmo sa vás Elc tak podrobne vypytoval na spoločenské zriadenie pozemšťanov a na samosprávu pracujúcich.
— Zdá sa, že ani oni nemajú vykorisťovateľskú spoločnosť, — namietol Piotr Michajlovič.
— To sa len tak zdá. Ešte veľa vecí nepoznáme. Dvere ostro štrkli.
Vrátil sa Jugd s dvoma Griáďanmi. Zazdalo sa mi, že sa v Jugdových očiach blyští neskrývaná škodoradosť.
— Počkajte v sade, — povedal, — kým neoznámia rozhodnutie Kruhov mnohotvárnosti.
Aj tak prídu naše zprávy na Zem až za tridsaťtisíc rokov, — smutno povedal akademik, keď sme znovu vyšli do sadu. — A je vôbec ná dej na odpoveď? Nieto nádeje. Hádam iba keby sme si ľahli na šesťdesiattisíc rokov do anabiózy. Griáďania zrejme majú anabiózne zariadenia, a dokonalejšie ako my.
Naisto nás položia do anabiózy! — zachvátilo ma nepochopiteľné podráždenie. Srdce mi poplašné bilo, akoby tušilo niečo nedobrého. — Le pšie bude pokúsiť sa dostať do Vesmíru než čakať na odpoveď.
— Na čom? — uškrnul sa Samojlov ironicky.
— Musíme sa zmocniť griádskeho astroplánu, — vravím nástojčivo.
— A už si ho videl? Vieš riadiť raketu, zostrojenú pravdepodobne podľa celkom iných princípov?
Zozadu sa ozvali náhlivé kroky. Dohonila nás trocha zadychčaná Viara. Vyzerala znepokojená. Ako vidno, aj u žien na Griáde prejavujú sa city živšie než u mužov.
Nechápavo hladím na Griáďanku. V rukách drží dva neveľké lesklé disky. Práve taký disk mala aj ona na prsiach, keď lietala nad sadom.
— Pozemšťania musia vedieť…— vravel náhlivo jej prekladací prístroj. — Najprv pokusy s učením. Potom operácia na oddelení biopsychológie. O tom hovoril Jugd. Priniesla som vám disky…
Rýchlymi, no presnými pohybmi nám pripevnila na prsia antigravitačné prístroje a ukázala, ako sa zapínajú.
Stisol som gombičku a… vyletel som asi na tridsať metrov do výšky. Potom som sa obrátil a zostal visieť v nemožnej polohe nad ich hlavami, s naširoko roztiahnutými rukami, akoby som sa chcel zachytiť v povetrí.
Piotr Michajlovič sa rehlil. Viara nalákané pozrela z neho na mňa.
— Blahoželám k podarenému debutu! — kričí zdola Samojlov. — Zabudol si zapnúť regulátor rovnováhy! Prepni čiernu páčku!
Po niekoľkých načisto nezmyselných pohyboch vo vzduchu som úplne popletený nešikovne pristál.
Strach vo Viariných očiach vystriedali posmešné ohníky, no navonok bola celkom pokojná a vážna. Ako som si všimol, Griáďanku akosi osobitne zaujímala moja osoba. Niekedy som zachytil na sebe jej pozorný, skúmavý pohľad.
Skoro sme zabudli na jej poplašné, nám nepochopiteľné slová. Aby som pravdu povedal, ani som si ich veľmi nevšimol. Akési Oddelenie biopsychológie. Samojlov bude iste s radosťou študovať biopsychológiu alebo hociakú inú „lógiu”. Ale ja sa pousilujem prehliadnuť si život na Griáde, vyznať sa v jej nepochopiteľnom spoločenskom poriadku, zoznámim sa bližšie s obyvateľmi tejto plenéty.
Myšlienky mi pretrhol poplašný hlas Viary.
— Musíte odísť odtiaľto… Majte sa na pozore pred biopsychológmi…
Kamže? A prečo? — čudoval sa Samojlov. — Ne vidím nijakú príčinu, pre ktorú by sme sa mali znepokojovať? A ako ujdeme? Na povrchu je pekelné teplo a náš organizmus nie je naň zvyknutý.
Čoskoro nastane Obdobie hmiel a búrok. Horúčavy pominú. Leťte na Velký juhozápadný ostrov Fialového oceánu.
A čo tam? — Jej slová ma razom zaujali. — Druhý štát?
Griáďanka neodpovedala a jej pohľad sa uprel na frontón Energetického centra. Nevdojak som tiež pozrel tým smerom. Na pozadí sýtofialového neba až nadprirodzene jasne vystupovala socha záhadnej bytosti. Akosi prebúdzala v srdci nejasné želanie, volala kamsi do diaľky… Možno do nekonečných priestorov Vesmíru. Alebo k nedosiahnuteľným vrcholom absolútneho poznania, o ktorých sníva Samojlov? Hádanka okolo sochy ma čoraz väčšmi začínala znepokojovať.
— Kto jej to? Je to váš predok? Alebo je odtiaľ, z Veľkého juhozápadného ostrova? — zaplavujem Griáďanku otázkami.
Viara váha, akoby sa chystala odpovedať, no zarovno sa čohosi aj obáva.
— Nie, to nie je predok Griáďanov… to je… Spoza zákruty aleje sa neočakávane vynoril Jugd s tromi mocnými Griáďanmi. Mlčky sa priblížili a pohybmi nám rozkázali ísť vpred. Viara so sklonenou hlavou odišla do budovy. V tej chvíli som si nebadane vopchal do vrecka disk, čo som od nej dostal.
— Do Trozy, — zaznelo znovu známe slovo.
2
Čo je vlastne Griáda?
Oveľa neskoršie, keď už pominuli všetky starosti, dal mi Piotr Michajlovič prečítať zápisky, ktoré si robil v Informatóriu Poznávateľov — vlas tne, vypočul som si ich z magnetofónu. Nezdržal som sa a zapísal som si ich do svojho zápisníka. Akademikove spomienky sa začínali osudným zasadaním Kruhov mnohotvárnosti. Prenechávam teda slovo Piotrovi Michajlovičovi: „Predpokladal som, že Kruhy mnohotvárnosti budú rokovať o otázke rozdielov a totožnosti griádskej a zemskej civilizácie a aj o spôsoboch výmeny výdobytkov vedy, techniky a kultúry. Ale predmetom rokovania bol Viktor a ja. Predsedal Elc. Pokladám ho za dočasného diktátora, ktorého určite volí nejaká mocná skupina technokratov. Spočiatku kohosi čakal, lebo podchvíľou vrhal pohlad ku vstupnému oblúku.
A naozaj, o pár minút sa v sále zjavili Griáďania vo zvláštnych oranžovomodrých odevoch. Popredku kráčal Griáďan s jazvou, ktorého sme už poznali, lebo nás učil programovanie. Posadali si do polkruhu pred nami. Stále som cítil na sebe skúmavý pohlad človeka s jazvou. (Nazývam ich tiež ľuďmi pre ich rozumovú blízkosť s pozemšťanmi.) Viktor sa číhavo obzeral na všetky strany.
— Tak teda, pozemšťania sú pred nami, — prerušil Elc všeobecné mlčanie a obrátil sa k oranžovým. — Co navrhujete s nimi urobiť?
Človek s jazvou vstal, ukázal na mňa a povedaclass="underline" — Tento pozemšťan je vhodný na skúmanie v Najvyššom stupni poznania. Z mikrofilmov sme sa dozvedeli, že je to vedec. To je to, čo potrebujeme.