O šesť hodín som sa blížil k hlavnému mestu Východnej pologule, ktoré si zachovalo názov Moskva.
V Moskve si vždy človek spomenie na hrdinské 20. storočie, ktoré smelo vykročilo do svetlej budúcnosti, do prekrásneho sveta, v ktorom teraz žijem ja a moji bratia vo všetkých kútoch Zeme. Ľudia 20. storočia priniesli nesmierne obete, preliali potoky krvi, ale rozohnali strašné čierne mračno fašizmu, ktoré v tých časoch viselo nad svetom.
Kedykoľvek sa približujem k hlavnému mestu Východnej pologule, vždy sa ma zmocňujú pocity syna, ktorého víta láskavý pohľad matky, jej jasný úsmev a dotyk starostlivých rúk. Hukot kypiaceho života v hlavnom meste sa mi ako vlny vlieva do srdca.
Stred mesta nebolo ťažko nájsť. Vypínala sa tam mohutná budova Všesvetovej vedeckotechnickej rady. Horná časť budovy sa končila sochami Marxa, Engelsa, Lenina a Pracovníka oslobodeného sveta. V noci boli sochy osvetlené znútra a bolo ich vidieť na stovky kilometrov. Veľakrát, keď som sa vracal z medzihviezdnych výprav, už z diaľky som pozdravoval veľkých tribúnov nového sveta. Dráha orbitálnej rakety, ktorá ma dopravovala z osemnástej družice na kozmodróm, vždy prechádzala severne od Moskvy v stokilometrovej výške. A prvé, čo sa objavilo na obrazovke môjho astrotelevízora, bola socha Vladimíra Lenina, ktorá sa jasne črtala na pozadí Zeme zahalenej nocou. A srdce sa mi po každý raz naplnilo nekonečnou hrdosťou: Lenin, ktorého dianie patrí všetkým budúcim pokoleniam, bol mojím krajanom…. Pohyblivé poschodové chodníky ma rýchlo a nečuj ne niesli do vedeckej štvrte mesta. Bolo jarné poludnie; z oblohy, od rána zatiahnutej hustými mračnami, padalo hrejivé, rozptýlené svetlo; slnko len zriedka vrhalo spoza oblačných hôr na Zem plachý lúč, jasný a radostný ako úsmev dieťaťa. Na strechách budov nehlučne pracovali elektrické zariadenia, ktoré usmerňovali nadol ionizovaný vánok — neobyčajne svieži a zdravý vánok.
Pohodlne som sa usadil v ľahkom kresle na siedmom poschodí chodníka a obzrel som sa: dolu nehlučný prúd áut; vo vzduchu kŕdle vrtuľníkov lietajúcich všetkými smermi ako vtáci; ohromné skupiny budov z umelých hmôt a skla; tichý hovor ľudí, ktorí išli nado mnou a podo mnou; melodický hukot dopravných stratoplánov, ktoré leteli vysoko nad oblakmi…
A tu je konečne Akadémia príťažlivosti. Prešiel som na pohyblivé schody, ktoré prevážali cestujúcich dolu na ulicu, a ocitol som sa pred budovou. Trochu rozpačito som vošiel do priestranného vestibulu Akadémie, kde ma odmerane privítali busty Newtona a Einsteina, stojace po stranách širokého mramorového schodišťa. Informačná obrazovka mi ukázala, kde nájdem Samo jlova. Dvere do jeho miestnosti boli pootvorené.
— Slobodno? — spýtal som sa, keď som v neveľkej, jednoducho zariadenej miestnosti zbadal staršieho územčistého človeka, zahrabaného v hŕbe projektov.
— Kto tam? — mrzutým hlasom odvetil vedec a ani sa neotočil. — Ak študent, prijímam od dvoch do piatej.
Nie, nie som študent, — prehovoril som a vošiel do izby.
Čo si teda prajete?
Samojlov mal sivé, pichľavé oči a na nich okuliare.
Neveľmi srdečné privítanie. Trochu som sa zmiatol, ale nedal som to najavo., — Hovoril vám Češenko o mne? Som z Kozmocentra. Vedec zvraštil čelo, zrejme sa usiloval rozpamätať. Potom sa mu vrásky stratili a prívetivejšie pozrel na mňa.
— Spomínam si, — povedal priateľskejším tónom.
— Vy ste Andrej ev?
— Áno.
— Tak si sadnite. — Širokým gestom mi ukázal kreslo, zahádzané stočenými nákresmi. — Môžem vás potešiť. Budete päťsto šesťdesiatym druhým uchádzačom o miesto navigátora.
Sadol som si na kraj kresla.
— Tak ty si sa zúčastnil výpravy, ktorá skúmala sústavu Šíria? — živo sa spýtal fyzik. Akiste si spomenul na podrobnosti rozhovoru s riaditeľom Kozmocentra.
— A na vlastné oči si videl znamenitú bielu trpasličiu hviezdu Sírius B?
Chcel som, polichotený záujmom, podrobne rozpovedať všetko, ale Samojlov už na otázku zabudol. Hľadal čosi v hŕbe papierov. — Koľko máš rokov? — spýtal sa neočakávane.
— Tridsaťosem, — odvetil som a zaumienil som si, že sa nebudem ničomu čudovať.
— Dávno už lietaš na fotónových raketách? Miesto odpovede som odhrnul klopú kabáta a ukázal som mu medailu, na ktorej bolo vyryté: „Sto svetelných rokov”.
Mhm… — uspokojené zatiahol vedec, chvíľu mlčal a začal rozprávať o veciach, ktoré zdanlivo vôbec nesúviseli s predchádzajúcim rozhovorom.
— Tu hľa musí byť tá planéta, — energicky ohra ničil červenou elipsou juhovýchodnú časť súhvezdia Hadonosa. Pred ním ležala podrobná mapa stredu Galaxie, spestrená početnými značkami.
— O akej planéte hovoríte? — spýtal som sa opatrne a ponad jeho pl ece som si prezeral mapu.
— O tej, na ktorú treba letieť.
Pozrel som pozornejšie na Samojlova a zdalo sa mi, že žartuje.
Svetlá bodka na kraji Galaxie, ktorá označovala polohu Slnka, a červená elipsa v strede Galaxie, boli na piaď od seba vzdialené. No vedel som, že v skutočnosti je to tridsaťtisíc svetelných rokov. Nerátal som, že budem tak dlho žiť, a nevedel som si predstaviť, ako možno vážne vravieť o hľadaní planéty v strede Galaxie.
— Centrálne jadro našej Galaxie pozostáva z desiatok miliárd hviezd.
— Zdalo sa, že Samojlov sa rozpráva sám so sebou. — Keby len jedno zo stomiliónov týchto sine malo obývanú obežnicu, aj tak by muselo byť v strede Galaxie tisíc obývaných planét. Desať rokov som robil pomocou unikátnych teleskopov dvadsiatej druhej družice tie najpresnejšie pozorovania pohybu hviezd v strede Galaxie, na tri roky som zavalil kombinát elektrónkových počítačov výpočtami a tu je výsledok.
Samojlov nežne pohladil kôpku hrubých kníh.
— To sú výpočty pohybov planéty X (zatial ju nazveme tak) a jej centrálnej hviezdy, — vysvetlil mi. — Ja tvrdím, že planéta X je svojimi podmienkami veľmi blízka našej Zemi. Okrem toho som presvedčený, že tam žijú rozumné bytosti.
— No a čo z toho? — spýtal som sa, lebo som nechápal, kam mieri.
— Akože, čo z toho?! — rozhorčil sa Samojlov. — Keby sa nám podarilo nájsť spoločnosť blízku svojím rozvojom našej, nadviazať s ňou styky a výmenu vedeckých, technických a kultúrnych výdobytkov — to by prinieslo pozemšťanom nevídaný osoh.
„Dobre, ale tridsaťtisíc svetelných rokov?!…” Nechcel som prerušovať nadšeného akademika. Ako keby uhádol moje myšlienky, spýtal sa ma: — Zaiste poznáš základy teórie relativity? — Áno, ešte z Akadémie, — poved al som. — Tak mi teda povedz, čo vieš o časovom paradoxe? Lorentzovo spomalenie času? — spýtal som sa. — Veď to pozná každý astronaut.
— No a za kolko rokov možno doletieť do stredu Galaxie na dnešnom astropláne?
Trochu som porozmýšľal a povedaclass="underline"
— Najlepší astroplán — vysokofrekvenčná kvantová raketa — vyvinie rýchlosť 299 a pol tisíca kilometrov za sekundu. Cas sa v nej spomaľuje oproti pozemskému dvadsať ráz. Let v nej by trval tisíc päťsto rokov.
Nedožil by som sa konca tohto letu… Ani ty by si sa nevrátil na Zem.
Nemohol som pochopiť, či hovorí vážne, alebo žartuje.
— A čo by si povedal, — tu Samojlov sprisahanecky stíšil hlas, — na rýchlosť väčšiu ako je svetelná?
— To, že taká v prírode neexistuje. To vedeli už naši predkovia, obzvlášť starý Eistein. — Nazdával som sa, že som úspešne odpovedal.
Samojlov sa záhadne uškrnul.
— Pozri sem. — Sťukol vypínačom a na protiľahlej stene zasvietila velikánska obrazovka supertelevízora. Zelenkasté svetlo padlo na predmety. — Toto je maketa novej medzihviezdnej rakety, v porovnaní s ktorou je kvantová raketa iba korytnačka.