O novej rakete mi akademik povedal toľkoto: Je to gra vi tónová raketa. Jej plán sa stal uskutočniteľným len pred pätnástimi rokmi, keď sa fyzikom podarilo uvolniť energiu, skrytú v gravitónoch. Fyzikálna podstata príťažlivosti je teraz už skoro rozlúštená, ľudia ju vedia usmerňovať. Gravitácia, čiže príťažlivosť je veľmi zložitý elektromagnetický vzájomný vzťah medzi dvoma telesami. Gravitóny sú akýmisi „atómami” príťažlivosti, jej nositeľmi.
Každé hmotné teleso vyžaruje do priestoru určité dávky gravitačnej energie a vytvára okolo seba pole príťažlivosti. Gravitóny sú nepredstaviteľne malé.
Elektrón a gravitón je to isté ako Slnko a zrnko piesku! Je jasné, že v nepatrnejších čiastočkách priestoru, ako je vnútrogravitónový obsah, bude energia nepomerne viac skoncentrovaná ako v atómovom jadre. Na Merkúre zostrojili veľkolepý urýchľovač mezónov — jadrových častíc. Zrýchlené mezóny sú nevyhnutné pre bombardovanie atómového jadra. Prstencový magnet urýchľovača obopínal planétu okolo rovníka. Pri bombardovaní hmoty zrýchlené mezóny prenikali do nekonečnej hĺbky látky, až k mikrokozmu, a spôsobovali rozpad gravitónov.
Energia z gravitonov sa uvoľňovala vo forme elektromagnetických častíc.
Ale veď na raketu sa nedá namontovať obrovský urýchľovač!
Pred dvoma rokmi objavili katalyzátor, ktorý urýchľuje rozpad gravitónov za obyčajných podmienok; nevyhnutnosť stavať veľké urýchľovacie prístroje odpadla. Tento katalyzátor sa nazýva kapačastica. Jej objavenie umožnilo využiť energiu gravitónov v astronautike. Takto vznikla gravitónová raketa! Keďže gravitónová energia je neobyčajne silno skoncentrovaná v nepatrnom objeme — je to ako sopka ukrytá v špendlíkovej hlavičke — desaťtisíc ton gravitónov nahradí milióny ton obyčajných jadrových pohonných hmôt. Preto je gravitónová raketa desať ráz menšia ako fotónová a kvantová. Jej rýchlosť je 299 795 kilometrov za sekundu, čiže len o pár kilometrov za sekundu menšia ako rýchlosť svetla.
Fotónové a kvantové rakety nikdy nedosiahnu takú rýchlosť! Jadrová hmota, ktorou sú poháňané, nedá toľko energie, koľko treba na zvyšovanie rýchlosti z 299 500 kilometrov za sekundu ešte o 295 kilometrov. Na čo znamenajú tieto zvyšné kilometre na prahu svetla! Cím bližšie k nej, tým väčšie množstvá energie treba vynaložiť na každý kilometer za sekundu.
Veď na zvýšenie rýchlosti zo stotisíc na dvestotisíc kilometrov za sekundu treba milión ráz menej energie ako na jeden — len jeden! — kilometer pri prahu rýchlosti svetla! A čím bližšie k rýchlosti svetla, tým rýchlejšie sa spomaľuj e čas. V gravitónovej rakete plynie čas tisícdvestokrát pomalšie ako na Zemi. Do centra Galaxie doletí za dvadsaťtridsať rokov.
— Ale to nie je všetko, — pokračoval akademik.
— Gravitónová raketa môže vyvinúť rýchlosť ešte väčšiu, ako je svetelná!
— To je nemožné! — odporoval som smelo. — Rýchlosť svetla je hranica, ktorú hmotné telesá nemôžu dosiahnuť.
Samojlov víťazoslávne zdvihol ukazovák: Einsteinova poučka o tom, že rýchlosť svetla je najvyššou rýchlosťou v prírode, nie je celkom správna. Je objavený oveľa hlbší zákon prírody, ktorý vraví: rýchlosť svetla je len dolnou hranicou rýchlosti vzájomného pôsobenia v mezónovom poli. Hornou hranicou je rýchlosť pohybu gravitónov.
— Aká je ich rýchlosť? — zašepkal som od vzrušenia.
— Tisíc ráz väčšia ako rýchlosť svetla!
Zakrútila sa mi hlava. Teória relativity, na ktorej pol druha storočia stála fyzika, sa ukázala len jednou časťou omnoho všeobecnejšej teórie priestoručasupríťažlivosti…
Akademikov posmešný hlas ma vytrhol zo zamyslenia.
— Tak ty si sa prišiel prihlásiť do gravitónovej rakety?
— Áno, — odvetil som zmätene. — Ste ochotný ma vziať?
Vedec chvíľu mlčal a priateľsky si ma prezeral.
— Páčiš sa mi. Beriem si ťa za navigátora, — povedal proste.
— A koľko ľudí tvorí posádku rakety?
— Dvaja.
— Čože?! Iba dvaja ludia?
— Nečuduj sa. Gravitónová raketa je nová, ešte nevyskúšaná na prekonanie času a priestoru. Preto Všesvetová vedeckotechnická rada chcela najprv poslať raketu celkom bez ľudí, len s robotmi. No po vášnivých sporoch Rada splnila moje želanie, aby som sám letel gravitónovou raketou… a rozhodol som sa, že vezmem jedného dobrovoľníka — navigátora. M usím si osobne overiť rad teoretických poznatkov. Veľmi zaujímavé bude overiť si v praxi, aké vlastnosti nadobudnú čas, priestor a hmota telies za prahom rýchlosti svetla.
— Pri rýchlosti, ktorá sa rovná rýchlosti svetla, čas v astropláne sa musí zastaviť, — ozval som sa nesmelo, spomenúc si na Lorentzove formulky.
— Presne tak, — prisvedčil mi Samojlov. — No predsa len nemôžem teraz predpovedať, čo sa stane s časom pri rýchlosti väčšej, ako je svetelná.
— Človek môže zomrieť, len keď všetko spozná, — usmial sa aka demik akosi smutno. — Chcel by som žiť večne… A hneď dodal suchým, úradným tónom: — Tak teda rozhodnuté, letíme. O polroka bude na Mesačnom kozmodróme z Mora dažďov štartovať gravitónová raketa „Uránia”.
3
Srdce zostane na Zemi
Od tých čias, čo Všesvetové spoje oznámili celej Planéte chystaný let do stredu Galaxie, Samojlova a mňa neustále obklopovali skupiny zvedavcov, ktorí nam rovno pod nosom šťukali fotoaparátmi. Moja tvár nemizla z televíznych obrazoviek. Inokedy ma zasa zastavovali na ulici neznámi ludia, srdečne ma pozdravovali, tisli mi ruku. Niektorí mi dobrodušne závideli.
No nik nevedel, ako mi bolo ťažko po tieto dni. Viac ako nastávajúca galaktická cesta ma trápila otázka: čo poviem Lide? V hĺbke duše som si uvedomoval, že som nekonal celkom priateľsky, keď som nečakane odišiel do Akadémie príťažlivosti. Nuž ale nevedel som, či sa moja cesta skončí úspešne.
Už je piaty deň odvtedy, čo som sa vrátil z Kozmocentra a trýzni vo som myslel na rozlúčku. K Lide som sa bál ísť, lebo by som sa nedokázal s ňou rozlúčiť. Len čo som začal rozmýšľať o stretnutí, opúšťala ma všetka odvaha.
Ako rozriešiť tento mučivý problém, ktorý stojí pred kozmonautmi od tých dôb, čo sa začali prvé medzihviezdne lety? Životné skúsenosti, ktoré sa nahromadili za uplynulé storočia medzihviezdnych letov, ukazovali iba dve rozumné východiská: alebo sa obaja stanú astronautmi, alebo astronaut nemôže vstupovať do života pozemského dievčaťa. Zhodou okolností som sa ocitol v beznádejnej situácii. Musí táto milá dievčina trpieť? Celé noci som prebdel v mučivom premýšľaní, trápil som sa a robil si výčitky.
Akademik, zaujatý úplne letom, nič nešípil. Môj utrápený výzor pokladal za sústredenosť, mlčanlivosť a skromnosť.
— Uvedom si len, aké máme šťastie, — hovoril a skoro nežne hľadel na mňa. — Uvidíš to, čo nevideli ani najslávnejší astronauti Zeme.
Stretnutie, ktorého, som sa tak bál, prišlo celkom nečakane, ako to často býva: skoro som vrazil do Lidy pod oblúkom Domu astronautov — tak nečakane vyšla spoza stĺpa pred hlavným vchodom.
— Lida… — vzdychol som a zamlkol.
Čakal som slzy, výčitky, prosebné pohľady. Ako zle som poznal svoju priateľku!
Lida sa prívetivo usmiala a akoby sa nič nestalo, chytila ma pod pazuchu. Nehnevala sa.