— Ako zídeme na breh? — spýtal som sa Džirga. Obrovi sa zjavne zunovalo čakať. Vo chvíli, keď som sa chystal skočiť do vody, aby som priplával k brehu, obor sa plavne odlepil od zeme, zdvihol sa do vzduchu a letel k lodi, pričom zostal v obvyklej zvislej polohe ^ Nestačili sme sa ani spamätať a už bol na palube.
Čo mu len povedať? A akým jazykom?
— Nemôžeme zísť na breh, — povedal som napokon na ospravedlnenie. — Máme rozbité všetky prístroje.
Obor mlčaclass="underline" očividne nepochopil moje slová (vlastne slová lingvistického aparátu). Ale posunkami nám ukázal, že musíme letieť k horám, spoza ktorých vyčnievala striebristomodrá gula.
— Na čom poletíme? — spýtal som sa ho posunkami.
Vtedy obor natiahol ruku, chytil ma za pás a ukazoval mi, že ma ľahko udrží pri lete v rovnováhe. Pochopil som ho, ale začal som zúfalo gestikulovať a snažil som sa mu vysvetliť, že nie sme dvaja, ale traja. Potom som sa rozbehol do kajuty a horkoťažko som vyniesol akademika na palubu.
Z neobyčajne výraznej obrovej tváre som hneď vyčítal, že zoberie aj akademika. Neotáľal a hneď opatrne vzal Samojlova.
Ľahko ho preniesol na breh, znovu sa vrátil a spokojne sa usmieval.
Tvár rozumného spolubrata bola nezabudnuteľná: celá žiarila ohňom, pohybom, zmenou! Črty tváre boli síce veľké, ale zato vytepané dlátom neznámych pokolení do nepredstaviteľnej dokonalosti. Najmenšie odtienky citov a myšlienok sa odrážali na jeho tvári ako bystrý prúd.
Obor znovu netrpezlivo ukázal, že treba letieť. Obrátil som sa k Džirgovi: — Leťme teda! Cítim, že nás čaká čosi neobyčajné. Ale na môj údiv Džirg odmietol opustiť loď.
— Musím sa vrátiť do Drazy, — povedal ľútostivo. — Veľmi rád by som videl neobyčajné veci, ale čakajú ma Griádoidi. Máme pred sebou ešte mnoho bojov! Zbohom…! Udržuj s nami spojenie predošlým signálom. Možno, že teraz sa obrátim o pomoc ja k tebe. Tvoj priateľ (ukázal na akademika) bude žiť!
Srdečne som objal hrdinského syna Griády.
Obor nás s dobrým úsmevom pozoroval.
— Odchádza na more, — povedal som obrovi. — Pustíš ho zo zálivu?
Žiadna odpoveď, hoci sa mi zazdalo, že záhadný človek priaznivo prijal moju prosbu. Zaujímavé, možno ani nemá rečové orgány! Vo Vesmíre sú možné všelijaké čudá.
Nahmatal som vo vrecku rádioprijímač. Presvedčil som sa, či funguje, pristúpil som k obrovi, dôverčivo som naňho pozrel a povedal som mu: — Som pripravený!
Chytil som sa ho za ruku. Obor sa ešte väčšmi usmial a vtom sa zodvihol a preletel na breh. Ledva som stačil zakričať: — Do videnia, Džirg! Pozdravujem Gera a všetkých vašich!
Loď sa prudko otočila a pomaly vyplávala zo zálivu smerom na východ. Džirg mi kýval.
Ostal som sám so záhadným obrom. Pozeral teraz na sever, smerom k moru, a na jeho tvári sa mihli odtiene neznámych myšlienok. O čom rozmýšľal?
Ukázalo sa, že obor vie rozprávať. Povedal do mikrofónu v prilbe niekoľko krátkych viet, láskavo pozrel na mňa a posunkami ma vyzval, aby som čakal. Sadol som si do trávy, ale obor sa začal veľkými krokmi prechádzať; zrejme niekoho očakával. Spoza hrebeňa hory sa ukázala tmavá bodka. Stále sa zväčšovala, rýchle sa približovala k nám a navidomoči sa menila na takého istého obra. Ten, čo priletel, mi priateľsky zamával rukou a hneď opatrne vzal akademika na ruky a ľahko sa vzniesol do oblakov ako rozprávkový džin.
Mňa vzal môj známy.
O chvíľu sme sa vznášali nad okolitými horami. Kŕčovite som sa držal obrovej ruky a zavrel som oči. Potom som pozrel dolu — až sa mi dych zastavil.
Obri zamierili k modrej guli. Dolina, nad ktorou sme leteli, sa náhle zúžila. Tiekol cez ňu bystrý modrofialový potok. Zrejme pramenil v horách, ktoré sa stupňovité dvíhali pred nami. Vystúpili sme do výšky, pomaly sme preleteli cez horský chrbát vo výške šesť či sedem kilometrov. Začalo sa mi ťažko dýchať: vzduch bol značne zriedený. A stále sa pred nami týčila guľa, ktorá prevyšovala aj najvyššie končiare.
Zrazu sa za pohorím rozprestrela nekonečná rovina, ktorá sa tiahla až po obzor. Guľa stála skoro uprostred roviny či náhornej plošiny. Po piatich minútach letu sme sa lahodne spustili k úpätiu gule. Uvidel som pootvorený príklop vchodu. Zmizli posledné pochybnosti: bol to kozmoplán, praotec alebo potomok guľodiskov, na ktorých lietali Griáďania. Nikdy doteraz som nemyslel, že kozmoplán môže byť taký gigantický. Guľovitá stena strmo stúpala hore. Bola vysoká dobrých šesť — osem kilomet rov. A je to bezchybná, ideálna, geometricky pravidelná guľa. Akú vysokú techniku museli mať tí, ktorí ju postavili.
Jeden obor zdvihol ruku. Z východu vykĺzol automatický rebríkovitý mostík a za ním vyskočil bohatier v takom istom modrom skafandri, ako mali moji sprievodcovia. Posunkom mi naznačili, aby som vyšiel ku vchodu a mlčky som liezol hore. Obri s akademikom na rukách stúpali za mnou.
Keď som vstúpil dnu, ocitol som sa v prázdnej kockovitej miestnosti.
Bola to vonkajšia spojovacia komora. Obor stisol neviditeľný gombík a steny sa za nami nečujne zavreli. Zato vpredu sa otvorila nová chodbička. To sa opakovalo dvakrát. Vo výklenkoch poslednej chodbičky viseli jasnomodré priezračné skafandre. Dotkol som sa ich. Ani porovnať sa nedali s našimi masívnymi pancierovými oblekmi, ktoré zostali v „Uránii”.
Dlhý čas sme išli po chodbe, ktorá sa špirálovite vinula v dolnej časti gule. Steny chodby vydávali rozptýlené svetlo, ktoré bolo také silné ako slnečné. Napokon sa chodba skončila a ocitli sme sa vo velkej guľovitej sále.
Obri opatrne položili akademika na lôžko a obrátili sa ku mne. Zapol som lingvistický prístroj a spýtal som sa: — Co budete robiť s mojím priateľom? Neodpovedali a ďalej hľadeli na mňa. Potom jeden vydal zo seba nezrozumiteľný spevavý výkrik. Zo všetkých strán sa zjavili takí istí obri a mlčky ma obstúpili. Ani hlások nenarušil ticho, ktoré zavládlo. Toto záhadné mlčanie ma začalo tiesniť.
— Čo je to za konštrukcia? Prečo mlčíte? — vykríkol som, lebo som už nemohol vydržať.
Desiatky uznanlivých, pozorných očí sa obrátilo na mňa, ako by sa ma na niečo spytovali. Môj sprievodca (podľa všetkého ich vodca) znovu čosi povedal a obri opatrne vyzliekli Samojlova zo skafandra.
— Čo chcete s ním robiť? — vrhol som sa k akademikovi. Bál som sa, že aj oni začnú robiť nejaké pokusy s mojím mŕtvym priateľom ako biopsychológovia. Jeden z obrov ma žartovne zastavil. V jeho svaloch som pocítil rozprávkovú silu.
Celý naplašený pokorne som sa pobral za nimi. Akademika som nespúšťal z očú.
V jednej stene sa otvorili dvere, ktoré viedli do štvorhrannej kabíny.
V kabíne stál záhadný prístroj, pripomínajúci anabióznu vaňu. K veľkému valcu z neznámej hmoty, asi umelej, viedli desiatky ba možno aj stovky lesklých trubiek. Okolo valca boli prístroje. Pripomínali elektrónkové delá alebo biologické žiariče. Celá konštrukcia bola zvrchu osvetlená akýmsi nezvyčajným prenikavým svetlom z podivných svietnikov, zrejme generátorov žiarivej energie.
Jeden z obrov stlačil páku. Casť valca sa otvorila. Akademika vložili dnu a valec sa znovu zavrel. A už znela z prístrojov mocná víťazná melódia.
Rovnomerne začali hučať biologické žiariče, na riadiacom pulte zablikali rady rôznofarebných žiaroviek. A — zázrak! Alebo to bola iba halucinácia? — uvidel som, ako akademikova tvár začala ružovieť. Bolo to neuveriteľné. Ale akademik postupne ožíval.
Už otvoril oči, pohol rukou, a naraz vstal a prekvapene sa poobzeral.