Istotne mu nijak nešlo do hlavy, kde je a čo sa s ním deje. Obri s láskavým úsmevom pozerali na neho. Ktorýsi stisol gombík, valec sa roztvoril. Piotr Michajlovič, ktorý nič nechápal a začudovane si prezeral nezvyčajné prostredie, neisto vyšiel z prístroja. Nevydržal som a vrhol som sa naňho s otvorenou náručou.
Piotr Michajlovič! Veď ste boli mŕtvy! Zabitý! Čože? Zabitý? — čudoval sa Samojlov a opatrne sa ohmatával. — Áno… Ale veď som živý?!
Áno, ste živý! Vlastne boli ste mŕtvy… Ale žijete!
Samojlov pokrčil plecami. Tu som si uvedomil, že nič nechápe a v krátkosti som vedcovi rozpovedal, čo sme prežili. Samojlov sa nezaprel.
Hneď začal útočiť na obrov.
— Nie sme Griáďania, my sme z inej planéty, ktorá sa nachádza na kraji Galaxie. Tu sme len odnedávna, niekoľko mesiacov. A teraz hovorte o sebe vy. Kto ste? Odkiaľ ste prileteli?
Opäť záhadné mlčanie. Nikto vedcovi neodpovedal. Zarazene na mňa pozreclass="underline" Azda sú nemí?
Ale nie, počul som niekoľko viet, ktoré povedal ten so zlatým trojuholníkom na hrudi. On nás sem dopravil.
Obri sa často obracali k sebe tvárami, ako to robia pozemšťania pri živom rozhovore. Potom obor so zlatým trojuholníkom sa na mňa uprene zahľadel. Pocítil som slabú bolesť v hlave — ba vlastne akýsi nepochopiteľný tlak na mozog. Ako keby ma niekto neprestajne bodal malými tupými ihličkami do hlavy a snažil sa preniknúť k mozgovým centrám. Začalo mi byť nevoľno.
— Piotr Michajlovič, cítite niečo? Ako hypnóza.
— Myslím, že viem, čo je vo veci, — povedal pomaly Samojlov. Mal zvláštny výzor: zdvihol ruku k tvári a snažil sa zachytiť čosi unikajúce. Sústredene hľadel na dlážku. — Silné biokmit y rozochvievajú aj moje mozgové bunky. Pokúšajú sa nás spýtať…
— Nič sa nás nepýtajú, — namietal som nastrašené. — Mlčia ako predtým!
— Aký si len ned ô vtipný! — zvolal Piotr Michajlovič. — Čítajú si navzájom myšlienky a nie sú odkázaní na nedokonalý spôsob dorozumievania pomocou hlasu.
— Ako sa teda s nimi dohovoríme?
Piotr Michajlovič začal zúfalo gestikulovať, obrátil sa k obrovi, ukázal na svoj jazyk, potom na hlavu; chcel im tak naznačiť, že my sa dorozumievame len pomocou jazyka.
Obor sa uškrnul, chytil nás za ruky ako malé deti; prešiel s nami cez sférickú sálu a doviedol nás k dutej obrazovke v strede polkruhu, ktorý tvorili veľké kreslá. Keď sme si sadli, úplne sme sa v nich stratili.
Sférická sála bola pravdepodobne riadiacou ústredňou kozmoplánu.
Jej rozmery boli ohromujúce: protiľahlá stena bola od nás vzdialená na tristo metrov, ak nie viac, a klenba mizla kdesi hore. Steny ústredne slabo svetielkovali. Ako sme sa neskôr dozvedeli, boli to obzorové a zaznamenávacie obrazovky. Za nami stálo bizarné zariadenie, ktoré pripomínalo živú bytosť, s množstvom rozličných ukazovateľov, prístrojov, lesklých diskov, klávesov a gombíkov. Možno to bol elektrónkový mozog kozmoplánu. Popri stenách sa tiahli rady veľmi zložitých počítacích prístrojov. Väčšinu prístrojov v ústrední som nepoznal a z ničoho sa nedalo usúdiť, na čo sú. Vpravo od elektronkového mozgu stál rozmerný riadiaci pult s radom vyvýšených kresiel pre operatérov. Až sa mi v očiach marilo od aparátov a obrazoviek rôznych tvarov, primontovaných k pultu.
Zostal s nami len jeden obor — náš prvý známy. Ostatní sa myšlie nkami dohovorili, vzniesli sa hore ku kupole a zmizli tam v otvoroch, ktoré zrejme viedli k hnaciemu mechanizmu kozmoplánu. Čoskoro bolo odtiaľ počuť rytmické zvuky, hukot motorov, škrípanie a basový šum. „Určite niečo opravujú,” pomyslel som si.
Obor vyladil podivuhodne vdutú obrazovku, ktorá sa úplne odlišovala od ostatných, pripevnil si na hlavu lesklú sieťovú prilbu, od ktorej viedla k panelu obrazovky hustá sieť drôtov, a posunkami nás požiadal, aby sme si nasadili také isté prilby. Potom spýtavo pozrel na nás. Predpokladal som, že ladil prekladový prístroj. Zreteľne, oddeľujúc jednotlivé slová, som sa spýtal na to, čo sa mi zdalo zázračným čarom: — Ako ste dokázali vrátiť môjmu priateľovi život? No obor opäť záporne pokrútil hlavou a ukázal na obrazovku, ktorá svietila popolavostrieborným svetlom. A vtom sa na obrazovke zjavili obrazy udalostí, ktoré sme prežili v poslednom čase: útek z Trozy, plavba na elektromagnetickej lodi s Džirgom, uragán, príchod k Veľkému juhozápadnému ostrovu, stretnutie s obrom na brehu a let z pobrežia ku guli.
— To je neuveriteľné! — zvolal Samojlov. — Na obrazovke sa odrážajú obrove myšlienky a spomienky. Skrýva sa v nej prazvláštny prístroj: prijímač a transformátor biovln, prúdiacich z mozgu. To, o čom za našich čias na Zemi len hmlisto snívali!
Obor znovu na nás spýtavo pozreclass="underline" — Rozprávajme myšlienkami o sebe, — navrhol som akademikovi. — Pozrite, ja si teraz spomínam na odlet „Uránie”.
A naozaj, na obrazovke sa zjavil Hlavný mesačný kozmodróm, obrovská silueta „Uránie”, zástupy pozemšťanov v ťažkopádnych kozmických skafandroch. Potom ľudia zmizli a „Uránia” vzlietla do Vesmíru, zahalená do strašidelných vírov spätnej sily. Ale čo sa stalo: ledva intenzita spomínania oslabla, obrazy začali blednúť a rozplývať sa. Pochopil som, že musím myslieť jasne a logicky, nerozptyľovať sa, lebo vznikla takáto motanica: na pozadí letiacej „Uránie” sa z ničoho nič zjavila Lidina postava alebo tvár.
Samojlov sa nespokojne zamračiclass="underline" — Nerozptyľuj sa, Viktor, nerozptyľuj sa. Teraz budem rozprávať ja.
Pozorne sa zahľadel na obrazovku. A hneď sa na nej črtala zemeguľa, potom náčrt Slnečnej sústavy, postavenie Slnka v Galaxii — skrátka celá prednáška na astronomickú tému. Potom sa po obrazovke začali mihať celé rady tenzorových rovníc, znamenitá Einsteinova formula E = M02, Lorentzove premeny, napokon rad otáznikov nad formulou „rýchlosť svetla rovná sa konštante”. Svoju myšlienkovú reč zakončil akademik touto formulou a skoro prosebné pozeral už nie na obrazovku, ale na obra.
— Prečo je to tak? — zvolal zápalisto. — Prečo je vo Vesmíre rýchlosť svetla stálou veličinou? Táto myšlienka mi nedá pokoja! Dozviem sa niekedy príčinu nemennosti a ohraničenosti rýchlosti svetla? A ako si mám názorne predstaviť zakrivenie časopriestoru?
Obor sa hlboko zamyslel a pozoroval tok Samojlovových myšlienok na „obrazovke pamäti”. Jeho tvár žila a dýchala súčasne s týmito myšlienkami. Bolo cítiť, že velké prírodovedecké otázky, ktoré trápili akademika, sú pre obra otvorenou knihou. Ale ako nám ich vysvetliť? Asi preto sa zamyslel. Ešte vari polhodinj’ „rozprával”‘ Samojlov o Zemi, o jej spoločenskom živote, o pozemskej vede a technike dvadsiateho tretieho storočia. Na obrazovke ožívali dejiny Zeme, život a všedný deň ľudí, úroveň technického rozvoja v jednotlivých epochách, výdobytky človeka v zápase s prírodou.
Na obrovej tvári sa odrážali stovky rozličných citov. Mimoriadne nadšenie vyvolali u obra obrazy pozemských dejín: boj človeka s prírodou na úsvite civilizácie, velké spoločenské a revolučné hnutia, bojová náplň roľníckych povstaní a proletárskych revolúcií, výpravy moreplavcov a cestovateľov, víťazstvo nad silami hmoty a vtrhnutie do vesmírnych priestranstiev.
Dalo sa predpokladať, že vnútorný duch a rytmus pozemského života, ktorý sa tak výrazne odlišuje od neživej, nudne pravidelnej griádskej civilizácie, najviac zodpovedal povahe obrov z neznámeho sveta.
Keď akademik „dohovoril”, obor prudko vstal, priateľsky sa usmial a ukázal na bioobrazovku. Na popolavom pozadí sa ukázal rozmazaný kotúč Zeme. Akademik urobil nový pohyb, akoby chcel niečo v mozgu zadržať, potom si uľahčené vydýchol a povedaclass="underline" — Ci chceme teraz uvidieť našu planétu? Ó, samozrejme!