Obor nás objal okolo pliec a odviedol do špirálovitého tunela. Dlho sme sa prepletali bočnými chodbami, kým sme sa dostali do neveľkej sály, v ktorej celú jednu stenu zaberala velikánska obrazovka. Od nej viedla celá spleť vlnovodov. Keď som pozrel hore, uvidel som slabo svetielkujúcu klenbu.
Odrazu nastala úplná tma. Vtom klenba zažiarila hviezdami. Zmeravel som od nadšenia. Hviezd stále pribúdalo. Zhustli a zmenili sa na súvislý svietiaci roj. Zjavili sa obrysy špirálového útvaru — naša Galaxia.
Samojlov neodtŕhal oči od povrchu klenby. Galaxia: sa zväčšovala, jej rozmery rástli. Klenbu zapínali mocné: špirálovito ramená, ktoré sa doslova pred očami rozpadali na drobučké zrnká — hviezdy.
Obor stále točil ladiace gombíky na paneli pod obrazovkou a sledoval fantastickú hru hviezdnych rojov. Špirály bledli a hasli. A vtom sa zjavili tisícročiami zmenené, ale predsa dobre známe súhvezdia.
— Pozrite, Piotr Michajlovič! Tu je Orión, Plejády, a tamto Kassiopea, Centaurus, Pegas! Veď je to naša zemská obloha! Na klenbe zostalo len súhvezdie Panny; ak pozeráme na našu slnečnú sústavu z hlbky Vesmíru, Slnko sa nachádza v tomto súhvezdí. Súhvezdie rástlo, akoby sa rýchlo približovalo k pozorovateľom. Ostatné hviezdy bledli a mizli smerom hore, doprava i doľava. Znezrady klenba zhasla; zato však v strede obrazovky sa ukázala jasná žltá hviezda a okolo nej deväť hviezdičiek, ktoré o chvíľu narástli do veľkosti detskej lopty.
Bola to naša slnečná sústava!
A už celú obrazovku zaplnil kotúč milovanej planéty. Obklopoval ju oblak malých mesiacov.
— Hm… Keď sme leteli preč, umelých družíc bolo dvadsaťšesť, — poznamenal Samojlov. — Teraz sú ich stovky.
Obor nás posunkami vyzval, aby sme si stali k pultu a sami si ladili časový teleskop. Ukázal nám, ako sa reguluje ostrosť, jasnosť a veľkosť obrazu.
Opatrne som otočil mierkový gombík doprava. Hneď zmizol obraz zemskej atmosféry, ktorý zakrýval obrysy svetadielov. Jasne bolo vidieť euroázijský kontinent, ktorý sa čoskoro rozstúpil na všetky strany. Ukázali sa rodné ruské šíravy.
Ale čo sa to porobilo? Nepoznával som miesta, známe od detstva.
Kam sa podeli rozlahlé mestá, priemyselné strediská, továrenské kolosy, sieť diaľkového elektrického vedenia a železníc? Všade sa rozprestieral oceán rastlinstva, zelenali sa koruny mohutných vavrínov, kvitli oleandre; vejárovité palmy prívetivo pokyvovali širokými listami, ani čo by posielali pozdrav tým, ktorí sa preniesli cez čas a priestor a teraz si prezerajú milovanú planétu zo strašnej diaľavy dosahujúcej kvadrilióny kilometrov. Ale prečo v strednom pásme Ruska kvitnú tropické kvety a stromy? Ci nebodaj uplynulo celé geologické odbdobie? Veď pri Moskve a Leningrade bolo tropické podnebie len v mezozoiku!
Márne som sa pokúšal nájsť Zavolžské kozmocentrum, na ktoré som si toľko spomínal. Pozorne som blúdil pohľadom po niekdajších zavolžských stepiach. Nenachádzal som tam nič, čo by sa ponášalo na kozmodróm — všade sa rozprestiera nedozerné more subtropického a tropického rastlinstva. Spomedzi kvitnúcich záhrad a hájov vyčnievali skupiny krásnych budov zo striebristej hmoty. Leskli sa strechy z polaroidného skla. Bolo vidieť aj skupiny pekných ľudí v snehobielych alebo pestrofarebných šatách.
Odrazu sa na obrazovke vynoril pomník. Stĺp bol z blýskavej bielej zliatiny a smelo sa týčil do výšky. Tvar stĺpu pripomínal čosi známe. Zahľadel som sa naň, rýchlo som krútil gombíkmi a div som neskríkol od úžasu. Bol to… náš gravitónový astroplán. Spočíval na pristávacej trojnožke. Zachvátil ma zvláštny pocit, keď som na stĺpe zbadal dva veľké ovaly a v nich.’. svoj a akademikov portrét; boli namaľované enkaustikou, večným farbivom.
Pod portrétmi svietili zlaté písmená: „V treťom tisícročí nového letopočtu odštartovali odtiaľto títo ľudia, ktorí prví vyskúšali gravitónovú raketu a odvážil sa na cestu do stredu Galaxie. Ale nevrátili sa ani teraz, na začiatku prvého tisícročia druhého milióna rokov ľudskej histórie. Večná sláva hrdinom vedy!” Milión rokov… Dych sa mi zatajil. A čo je s Lidou? Kde je?
Bezvládne som spusJl ruky, ohromený bezodnou časovou priepasťou. Cas! Jeho nezastaviteľný prúd, nepodliehajúci nijakým silám, mi uniesol všetko drahé: priateľov a druhov, s ktorými som brázdil Vesmír, prostredie tretieho tisícročia, na ktoré som si zvykol. Pocítil som, že mi zradne zvlhli oči.
Neuniesol neľútostný prúd času aj Lidu?
Teraz zase Samojlov, ktorý pokojne odtisol moju ruku, otočil zázračný kanál neznámeho prístroja na severozápad od pomníka. Pochopil som, že hľadá hlavné mesto východnej pologule. Ale aj to zmizlo. Na mieste, kde kedysi kypel veľkomestský život, sa rozprestierali rozsiahle kvetinové záhrady. Na vŕšku v mori kvetov sa týčila monumentálna niekoľkokilometrová budova. Na priečelí boli velikánskymi písmenami napísané len dve slová. Nijako som ich nemohol rozlúštiť: bol to akýsi neznámy jazyk. Akademik zaostril obraz ako sa len dalo. A vtedy sa pod novým nápisom, zrejme v reči druhého miliónročia, nejasne, ledva viditeľne ukázali staré známe písmená: — „Pan… te… ón nesmrteľnosti”, — rozlúštil nápis akademik.
Podvedomý cit ma prinútil, aby som odstrčil Samojlova od prístroja.
Sám som chytil ladiaci gombík.
— Nechajte ma… sám sa… — šeptal som trhaným hlasom.
Panteón sa rozplynul, roztopil. Jasne, skoro hmatateľne bolo vidieť priestrannú sálu s radmi anabióznych vaní. Na pulte každej vane bol primontovaný portrét „spiaceho”. Z fotografií na niňa prísne pozerali neznámi pozemšťania. A tu prišiel okamih, po ktorom som tak vrúcne túžil celý milión rokov!
Vo svetlom vnútrajšku anabióznej vane číslo dvesto osemdesiatdva som uvidel milú, blízku, známu Lidinu tvár, jej zlaté vlasy, pevne stisnuté pery.
Uprene som hľadel na jej tvár a zhrozený som si uvedomil, že Lidin „spánok” trvá už vyše milión rokov. Tisíc tisícročí alebo desaťtisíc storočí!
Dočká sa dňa, keď vytočím na pulte šifru známu len mne a Samojlovovi a vzkriesim ju tak k životu? Lenže, ako sa vrátime na Zem? Veď „Uránia”, nateraz neužitočný exponát v niektorom trozskom múzeu, nemá nijakých zásob gravitónovej pohonnej hmoty…
Na pulte blikalo ružové svetlo rádioaktívneho časového relé. Na schránke prístroja bol vyrytý latinský znak neptúnia. Doba jeho rozpadu je dva a štvrť milióna rokov. Teda Lida bude spať ešte vyše milióna rokov.
— Musíme sa vrátiť na Zem! A čo najskôr! Zunovalo sa mi obdivovať studený „zlatý vek” Griáďanov. Treba hľadať spjosob, ako sa dostaneme do Vesmíru!
Ale Piotr Michajlovič mi prísne odvrkoclass="underline" — Vrátiť sa stihneme hocikedy. A istotne sa vrátime! Musí predsa niekto rozpovedať ďalekým potomkom o neobyčajnej ceste do stredu Galaxie. Nevrátime sa skôr, kým sa nezoznámime aspoň s princípmi civilizácie obrov, najväčšej civilizácie, aká kedy jestvovala. Zhodou okolností sa pred nami roztvárajú ešte závratnej šie oblasti poznania. Moja teória časopriestoru si vyžaduje novú dôkladnú revíziu. Verím, že za pomoci obrov sa mi podarí nájsť jednoduchú formulu na vyjadrenie tenzora.
Piotr Michajlovič pevne sedel na obľúbenom koníčkovi.
Kým obri pracovali hore, nadviazal som s akademikom rozhovor o záhadnom plemene rozumných bytostí.
V Informatóriu Poznávateľov naozaj nie sú žiadne zmienky o obroch? — spýtal som sa Piotra Michajloviča.
Predstav si, že nie! Nie som sa nedozvedel ani o pôvode sochy v Energetickom centre. Služobníci a operatéri nevedia vôbec nič. Ich rádiofikovaný mozog zostal na úrovni dojčenského. A Poznávatelia mlčia. Hneď od začiatku bolo jasné, že čosi úporné taja. Odkedy sú tu obri? A aký majú vzťah ku Griáďanom? Socha, samotné Energocentrum a aj Viarine útržkovité slová ma priviedli k presvedčeniu, že kedysi obri spolupracovali s Poznávateľmi, ale potom sa odrazu uzavreli na Veľkom juhozápadnom ostrove. Tu čosi nie je v poriadku.