— Buď zdravý, Viktor… Co si stratil reč?
— Lida… — ozval som sa znovu.
— Netreba, — zastavila ma mäkko. — Viem, čo chceš povedať.
— Lida! — vykríkol som. — Aj ty…
— Áno, som hrdá na teba, — rýchlo dokončila, hoci ja som sa chystal povedať čosi celkom inšie.
Bol som zmätený, cítil som sa ako sentimentálny hlupák.
— Ale…
— Prečo komplikuješ veci? — vyčítala mi Lida. — Ci nechápem? — Lá skavo sa dotkla mojej ruky. — Let do stredu Galaxie je hoden najväčších obetí…Opakujem… som hrdá! Je to pre teba veľká česť!
Díval som sa na ňu široko otvorenými očami, akoby som ju videl prvý raz. Musel som vyzerať veľmi hlúpo, lebo Lida sa rozosmiala. No jej smiech sa mi už nezdal takým úprimným.
— Nebudeme o tom viac hovoriť. Poďme radšej do Parku mladosti. — Ukázala rukou, kde bohato rástli brezy, lipy, javory. Zelenú stenu stromov rozsekávali ako šípy štartovacie stĺpy, pri ktorých sa rozkladali kozmodrómy detských vychádzkových rakiet a graviplánov.
Posledné dni, strávené s Lidou, som si uchoval v pamäti ako tie najradostnejšie spomienky. Podľa tichého dohovoru sme viac nespomínali blížiacu sa galaktickú cestu. Jednoducho sme brali od života všetko, čo nám mohol dať, a ruka; v ruke sme plávali hučiacou riekou života a hrdo sme hľadeli na kvitnúce brehy Krajiny splnených nádejí.
Potajomky som sa neprestával nadchýnať Lidinou vytrvalosťou a pokojnosťou. Bola ozajstnou dcérou Nového sveta, Ženou s veľkým písmenom. Skoro nenávistné som si spomínal na svoje hamletovské vyznanie.
Lida bola silnejšia ako ja! No je možné, že zveličujem? Možno aj v jej duši sa vzdúva more protichodných citov — aj ona smúti, trápi sa? Ktovie? Všetky moje pokusy preniknúť do jej duše sa rozbíjali o brnenie prívetivosti, závideniahodného sebaovládania a akéhosi hlbokého pokoja.
Len raz zaznela v Lidiných slovách slabá narážka na bolesť, ktorú jej spôsobila zpráva o našej rozlúčke.
— Čoskoro opustím Kozmocentrum, — povedala pomaly. — Tu mi všetko… — zarazila sa a zamĺkla. Potom zakončila pevným hlasom: — Už dávno ma zaujíma Merkúr.
Pochopil som jej nevyslovenú myšlienku. Nezostane v Kozmocentre, kde by jej všetko pripomínalo dni nášho šťastia. — Ale prečo práve Merkúr? — divil som sa.
— Preto, lebo tam nemajú dosť rádiooperatérov, — vysvetlila mi pokojne. Po jej chvíľkovej slabosti nebolo ani stopy. — Fotoelementový energetický uzol na dennej strane Merkúra stavajú tisícky robotov a kybernetických mechanizmov. Na ich riadenie treba operatérov v staniciach diaľkového rádiového riadenia.
Prišiel mi na um môj prvý let na Merkúr, pristátie v Pohraničnom pásme, ktoré rozdeľuje dennú a nočnú stranu Merkúra, a striaslo ma. Pred očami sa mi vybavili nezvyčajné kraje tejto Slnkom začarovanej planéty.
Ciernofialové nebo, na ktorom jasne planie ohromný chlpatý disk nikdy nezapadajúceho Slnka; ubíjajúci pohľad na rieky a jazerá roztopeného cínu; horiace čierne roviny; tma ľadových pustatín na nočnej strane; doliny a náhorné plošiny, zasypané vrstvou zamrznutých plynov.
— Len nie na Merkúr! — zvolal som rýchlo. — Boj s prírodou zakliatej planéty je len pre chlapov…
Lida nahnevano pozrela na mňa, akoby ma odsudzovala za podceňovanie síl a schopností ženskej polovice ľudského rodu.
— Poznám príčinu tvojej hanebnej zaostalosti, — povedala posmešne.
— Strávil si veľa času vo Vesmíre… a nepostrehol si nové prúdy v živote spoločnosti.
Začali sme sa hrozne škriepiť. Dlho som ubezpečoval Lidu, že ľady na zemských póloch, kde na plné obrátky montovali termojadrové slnká, alebo priestranstvá Grónska, ktorého ľadový pancier bol už spolovice roztopený — to všetko je pre ňu nemenej veľkolepé pole pôsobnosti ako fotoelementová stavba na Merkúre.
Nakoniec so mnou súhlasila.
Dni leteli jeden za druhým. Akoby sme s Lidou len včera boli vošli do Parku mladosti… Úprimne som sa začudoval, keď som zistil, že do odletu na Mesiac zostáva už len niečo vyše týždňa.
Neskôr, keď sme dlho blúdili v strede Galaxie a neľútostný Vesmír akoby nás chcel rozdrviť, vždy som pociťoval veľkú mravnú oporu v spomienkach na Lidu. Rozpamätával som, sa na jeden z posledných večerov.
Sedeli sme v podivnej besiedke, prilepenej k vysokému brehu nad riekou. Volga, strieborná od mesačného svitu, sa s tichým šumom valila na juh, do Veľkého mora. Kdesi dolu sa ozýval smiech a špliechanie milovníkov nočného kúpania. Občas prechádzali po rieke jasne osvetlené dopravné hydroplány, ktoré sa skoro nečujne kĺzali na ponorných krídlach.
Lida upreto pozerala do diaľav, akoby očami hľadala niečo v súmraku na zavolžskej strane. Mlčanie pevne spájalo naše srdcia a duše.
— Chcela by som sa rozplynúť v nekonečne, — pre hovorila nečakane. — Premeniť sa na astrálnu substanciu, večne sledovať „Urániu”. Nechcela by som sa pretvoriť do nehmotného stavu, ale tak, aby ste cítili moju prítomnosť… nezabúdali na svoju vlasť na Zemi.
Ešte nijaký kozmonaut nezabudol na svoju vlasť ani na najlepších svetoch Vesmíru, — namietal som. — Necháva na Zemi to najdrahšie…
— Nezabudni… — nedokončila vetu, ale ja som všetko pochopil z jej nekonečne milujúceho pohladu.
Mlčky som ju objal a pobozkal.
Krátko pred odchodom na Mesiac, kde nás čakala „Uránia”, poriadala Najvyššia rada pre ovládnutie Vesmíru rozlúčkový večer v Kozmocentre.
Velikánska sála s guľatou kupolou, stoly s ľahkými nápojmi, jedlami a kvetmi; tisíce rozrušených tvárí, priatelia, s ktorými sa rozlúčiš navždy; hudba a deti nám prišli podľa dávnej obyčaje zaželať šťastný návrat.
Úvodné reči odzneli v našej neprítomnosti: my s Lidou sme nestačili prísť na začiatok, namáhavo sme sa pretískali cez zástupy ľudí, ktorí naplnili Námestie astronautov. Pred televíznou obrazovkou, veľkou ako stena budovy, stáli tisíce kozmonautov, ktorí sa nedostali do sály.
Nakoniec sme sa pretisli ku vchodu do sály Rady a zaujali sme miesta.
A bol práve najvyšší čas! Hovoril akademik Samojlov.
— Sme šťastní! — začal, a ja som nevdojak vystrel plecia. — Ano, sme šťastní, že práve nám sa podarilo… — Tu sa zháčil, lebo si akiste uvedomil, že toho šťastia je naozaj veľa. — Sme radi, že ako prví ľudia poletíme tam, kde sa ľudstvu otvoria nové obzory poznania. Ešte Ciolkovskij povedal…
Predpokladal som, že akademik nevie prednášať slávnostné prejavy, a uľahčené som si vydýchol, keď začal odpovedať na lístky. Prvý, skrkvaný do gulky, prudko zletel z galérie, kde sedeli mladí poslucháči Akadémie astronautiky. Samojlov roztvoril list, prečítal a víťazoslávne zdvihol prst.
Vecná otázka, — povedal. — Vidno, že ju dal môj študent. (Protestné výkriky zhora.) Prečo do stredu Galaxie a nie bližšie? Totiž planetárne sústavy v tých oblastiach sú omnoho staršie ako naša a predpokladáme, že práve tam nájdeme nielen organický život, ale aj staré civilizácie. Nie náhodou sme si vytýčili aj konkrétny cieclass="underline" žltú hviezdu, úplne podobnú nášmu Slnku, aj so systémom planét. Určite sa tam nájde aspoň jedna planéta, podobná našej Zemi.
Akými zásadami ste sa riadili pri výbere vášho astr onavigátora?
Povedal to neistý chlapčenský bas (zrejme prvoročiak z Akadémie astronautiky). — Áno, áno! — súhlasilo veľa hlasov zhora. Riadite! Kozmocentra, ktorý sedel napravo odo mňa, sa nadvihol na stoličke, odkašlal si a zazvonil zvončekom.
— Dovoľte, odpoviem, — nedal sa Samojlov a upokojivo ukázal rukou na mňa. — Imponuje mi, že Vi ktor Andrejev je vysoký a nebudem sa musieť po celé dlhé roky pozerať naň zhora.