Ale ako sa dohovoríme s obrami? Zvláštne, že nerozumejú ani náš jazyk, ani jazyk Griáďanov. Prečo asi, Piotr Michajlovič?
Musia rozumieť všetko a som si istý, že o nás už dávno vedia. Myslíš, že z uragánu sme vyviazli náhodou?
Prečo potom neodpovedajú na otázky?
Mám dojem, že príčina je takáto: ich jazyk je natoľko zložitý a nepodobný nášmu a griádskemu, že je im ťažko vyjadriť myšlienky jazykom, ktorý sa im zdá byť jazykom divochov alebo dojčat.
Po dlhej neprítomnosti sa obor znovu vrátil k nám a s priateľským úsmevom sa posadil oproti.
— Pozri, — povedal Piotr Michajlovič, — teraz mu dáme rad otázok.
Musí ich pochopiť a nejako na ne reagovať.
A Samojlov sa obrátil k obrovi:
— Povedzte nám konečne, kto ste? Z ktorej časti Galaxie ste prileteli na Griádu?
Obor vypočul Samojlova, rázne podišiel k hlavnému pultu a s nepostihnuteľnou rýchlosťou začal zapínať prístroje; potom sa točil pri rade elektrónkových strojov. Náhle zhaslo svetlo, ktoré sa lialo zo všetkých strán. Zato sa jasne rozžiarili stenové obrazovky ústredne. Zároveň sa rozozvučala tichá hudba prístrojov a aparátov. Objavili sa neobyčajné, čudesné obrazy.
Obor nám začal vysvetľovať, kde je jeho vlasť. Ukázalo sa, že všetko, čo sa v minulosti dialo v kozmopláne alebo mimo neho, sa ako zázrakom zachovalo na obrazovkách, ktoré boli vlastne rozprestrenou sieťou pamäťových elektrónkových zariadení. Najprv sa na stenách kozmoplánu zjavila neznáma Galaxia, asi trikrát väčšia ako naša. Nemala už špirálové odnože; bola to veľmi stará eliptická Galaxia, na akú sa o milióny rokov zmení aj naša hviezdna sústava.
Vtom sa mi zasekol dych: objavila sa panoráma neobyčajne krásneho sveta. Pod oslepujúcimi lúčami bielomodrého slnka plieskali vlny jasnooranžového mora; po zlatistých pláňach majestátne tiekli pomalé rieky; iskrili sa vodopády, ktoré sa rútili dolu z priezračných jasnožltých balvanov. Nevídané purpurovooranžové rastlinstvo radostne šumelo; na pozadí priezračnej zlatej oblohy bolo vidno vzdušné konštrukcie, oblúky, mosty a veže z oslepujúco modrej hmoty. Všade žiarili, iskrili a v myriadach slnečných iskier sa rozsypali obrovské fontány, ktoré raz vystrekujú vodu do oblakov, raz sa krútia vo fantastických pramienkoch, inokedy zasa rozstrekujú sa v miliónoch trepotavých, akoby živých kvapiek.
Nikdy nezabudnem na tento čarovný obraz: jasne oranžový oceán, splývajúci so sýtozlatým nebom, azúrové mestá, úchvatne čistý a priezračný vzduch, tmavoopálový opar na obzore!
— Kde je tento svet? — vykríkol Piotr Michajlovič, nie menej ohromený ako ja.
Obor sa zhovievavo usmial a začal nám ukazovať, kde leží jeho vlasť. Pohotové načrtol na bioobrazovke udivujúco presnú schému našej Metagalaxie. Jej približné kontúry pozemšťania s velkými ťažkosťami odhalili až po niekoľko sto rokoch astronomických porovnaní. Šípkou nám ukázal jej priemer — štyridsať osem miliárd svetelných rokov. Potom zmenšil našu Galaxiu na veľkosť čajovej mištičky a silou myšlienky nakreslil na druhej časti bioobrazovky hviezdny ostrov bizarnej kužeľovitej podoby a medzi obidvoma sústavami urobil priamku s označením vzdialenosti.
— Dvesto sedemdesiat miliárd svetelných rokov! Osemdesiattri miliárd parsekov! — zvolal akademik. Na tvári sa mu zračil dobroprajný úžas. — Tak vy ste z druhého Vesmíru?! Z druhej Metagalaxie?!
Na potvrdenie týchto slov obrova myšlienka nakreslila na obrazovke jeden z ostrovov neznámej Metagalaxie — tú istú eliptickú Galaxiu, ktorá sa objavila na začiatku — napísala pod ňu názov — tri zvláštne zna ky— a šípkou ukázala na jednu hviezdu v strede.
— Druhá Metagalaxia… Stovky miliárd svetelných rokov, — šepkal akademik. — Ako len prekonali takú vzdialenosť? To je nepochopiteľné!
8
Vládcovia Vesmíru
Prešiel asi mesiac podľa nášho merania času a postupne sme sa dozvedeli o Metagalakťanoch mnohé veci.
Vlasťou Metagalakťanov bola veľmi stará planetárna sústava s bielomodrým ústredným telesom spektrálnej triedy „A”,[5] okolo ktorého obiehalo desať obežníc,
Keď sme sa pozerali na meniace sa obrazy na obrazovkách, sledovali sme ako v transformátore času lisíce rokov trvajúcu cestu vývoja ďalekej spoločnosti. Mnohé sme nechápali. Metagalakťania zašli veľmi ďaleko na vývojovej ceste. No jednako spoločný smer civilizácie, vývin spoločenských zriadení, vyvolávali v nás myšlienku, že dejiny rozumných bytostí a ich spoločností vo Vesmíre sa musí riadiť všeobecnými a jednotnými zákonmi vývoja.
Spoločenské zriadenie Metagalakťanov bolo vrcholom sociálneho usporiadania — ďaleký, veľmi vysoký stupeň komunistickej spoločnosti. Vedľa neho vyzerala komunistická spoločnosť Zeme XXIII. storočia ako mladý rastúci výhonok popri mohutnom, večne zelenom a stále rastúcom strome.
Metagalakťania si v priebehu miliónov rokov vypracovali prostý a harmonický spôsob života, miernosť v jedení, obliekaní a zábavách, krátky dokonalý oddych na spôsob svojrázneho elektrospánku a biologického žiarenia, rovnomerné striedanie duševnej a telesnej práce, bohatý súhrn najrozličnejších druhov tvorivej činnosti u každého človeka — príznak vysokého vývinu schopností komunistického pracovníka.
V priebehu mnohých miliónov rokov trvania civilizácie Metagalakťania všetky planéty bielomodrého slnka si prispôsobili pre život alebo priemyselnú výrobu. Na dvoch planétach, ležiacich blízko slnka, vybudovali energetické stanice. Premieňali slnečnú energiu a vysielali ju na druhé planéty, ktoré sa zmenili na kvitnúce záhrady. Neuveriteľne vysoký rozvoj výroby a vedy, skoro úplná moc nad prírodou na začiatku sedemdesiateho miliónstoročia položili pevný základ nekonečnému rozvoju metagalakťanskej spoločnosti. Gigantické laboratórium poznania, chrám kultúry a umenia — ta ký dojem zanechali vo mne obrazy metagalakťanského života v planetárnej sústave nekonečne vzdialeného bielomodrého slnka.
Zbytočne som sa spočiatku obával, že je to taký istý. chladne rozvážny svet bezcitných Poznávateľov ako na Griáde. Keď som uvidel parky a štadióny, zaliate svetlom prirodzených i umelých sine, a zaplnené veselými obyvateľmi, kypiacimi životom a energiou, ich tance a hry, keď som počul vystúpenia umelcov na masových koncertoch, ovanulo ma čosi známe, milé, blízke…
Zvlášť mi utkvel v pamäti jeden koncert. Poriadal sa na širokej prírodnej terase v hornatej krajine. Nádherné horské chrbáty, sfarbené do oranžová rastlinstvom, ktoré ich pokrývalo, obklopovali veľkú kotlinu, pretvorenú na park s kvetinovými záhonmi. Na koncerte bolo aspoň milión divákov.
Začala sa slávnosť, nad kotlinou sa rozprskovali ohňostroje a vysoko na zlatej oblohe žiarili tri oslepujúce znaky. Obor nám vysvetlil ich význam: oslavovali sedemdesiatpäťmiliónte výročie civilizácie!
Kruhovité rady striebristých kresiel obkolesovali pódium. Za búrlivého potlesku sa na ňom zjavil oduševnený spevák. Len čo nastalo ticho, zovšadiaľ zaznela hudba. Naozaj nezemská hudba! Až dovtedy som bol presvedčený, že niet nad pozemskú hudbu. Ale táto melódia prekonávala všetko, čo som doteraz počul.
Jemne a verne odrážala city, nežne a radostne rozbúšila moje srdce. Dotýkala sa najskrytejších strún duše a vyvolávala vlny radostnej túžby po živote. Bol to nedosiahnuteľný vrchol umenia. Neodolal som čaru hudby a nevdojak som zavrel oči a úplne som sa oddal pôžitku. A tu sa do melódie vlial spevákov hlas — hlas dva tri razy silnejší ako hlasy našich pozemských spevákov, širší o niekoľko oktáv.