Vtom som zbadal, že nič nepočujem, hoci som zreteľne videl, že spevák neprestal spievať. Niekedy som zachytil len jednotlivé neuveriteľne vysoké tóny. Ustavične sa zvyšovali a odrazu mizli. Nakoniec som sa dovtípiclass="underline" keď spevák spieval vysoké tóny, zvukové kmitočty prevyšovali možnosti ľudského sluchu.
A znovu sa melódia liala širokými vlnami v hraniciach počuteľnosti.
Zdalo sa mi, že Metagalakťan spieval o budúcnosti… Ale určite som nemohol celkom pochopiť celú krásu ich umenia. Srdce ma rozbolelo nepochopiteľnou, dovtedy neznámou bolesťou. Nikdy nebudem môcť pochopiť vnútorný svet Metagalakťanov, taký výnimočný svojím bohatstvom a mnohostrannosťou. Myseľ sa mučivo metala, pokúšajúc sa preniknúť do nedostupného, cudzieho, svojrázneho a zdanlivo nadprirodzeného sveta. Kiež by som žil ešte zo desaťtisíc rokov!
… Moc Metagalakťanov nad prírodou bola temer rozprávková. Dokonalá znalosť gravitónovej formy pohybu hmoty im dovoľovala robiť zázraky. Videl som na obrazovkách výsek z dejín ovládnutia šiestej krajnej planéty, určenej na rozmiestnenie nadbytočného obyvateľstva materskej planéty.
Pred ovládnutím to bol neobyčajne chmúrny svet, ktorý skľučoval a stiesňoval myseľ bezútešnosťou povrchu. Kam len oko dovidí, všade sú nahromadené horské pásma, zlovestné čierne skaly a sutiny, ktoré akoby skameneli v nemom úžase nad krutosťou Vesmíru, ktorý je taký nepriateľský voči životu. Medzi vrchmi a na rovinách ležala hrubá vrstva zelenkastého snehu, od ktorého sa slabulinko odrážalo svetlo ďalekého ústredného slnka.
Jeho jasný modrastý disk vyzeral zo šiestej planéty ako medený päták. Trblietavá snehová pokrývka — to sú vlastne ťažké atmosferické p lyny, ktoré sa skondenzovali v podmienkach medziplanetárneho chladu: čpavok, metán a iné látky.
Ale už sem prišiel Metagalakťan. Nespočetné armády kožmoplánov všetkých tvarov a rozmerov obkľúčili planétu. Celé húfy fantastických elektrónkových automatov, riadených na diaľku, vybudovali okolo horských hrebeňov planéty stovky kupolovitých konštrukcií. Automatickí baníci prerazili pod skalami a horami tisíce tunelov. Uvidel som zázrak, o ktorom by sa mi predtým ani nesnívalo: na prijímače kupolovitých stavieb zamierili všetku silu energetických staníc vnútorných planét. Kupoly zahučali, vinuli sa po nich zelenomodré blesky.
— Generátory antiprífažlivosti, — zašepkal Piotr Michajlovič. A vtom sa obrovské horské chrbty začali kolísať, pomaly sa odtŕhali od povrchu planéty, ako pierka unášané vetrom. Značnú časť horstiev vyhodili do hviezdneho priestoru ako nepotrebné haraburdie a odvliekli k slnku, aby zhoreli v jeho ohnivých oceánoch ako triesky. Ostatné horské masívy boli rozmiestnené tak, aby zaistili pravidelné prúdenie vetrov budúcej umelej atmosféry planéty. Tie isté generátory antipríťažlivosti, ktoré teraz pracovali opačne, vytvorili okolo planéty také silné pole príťažlivosti, aké treba na udržanie umelej atmosféry, vytvorenej z plynov, nevyhnutných k životu.
Začala sa nová etapa oživovania mŕtveho sveta. Chemické zariadenia a generátory niekoľko desaťročí prerábali hmotu zmrznutej čpavkovometánovej atmosféry a hornín na kyslík, dusík, kysličník uhličitý, neón, argón a druhé zložky umelej atmosféry. Súčasne druhé skupiny prístrojov vyrábali vodu, vytvárali velké nádrže a celé moria. Umelé slnká vyvážili nedostatok svetelnej energie z prirodzeného slnka. Za neobyčajne krátky čas biogenerátory vysadili rastlinstvo. Jeho rast velmi urýchľovalo ionizačné žiarenie, antigravitácia a mikroroztoky osobitných biogénnych stimulátorov.
A tak mohutný um metagalakťanského pracovníka uskutočnil neuskutočniteľnú rozprávku: mŕtva hmota planéty, ktorá miliardy rokov spala, ožila, začala dýchať, vzkypela životnými šťavami. Mechanizmy usmernili aj pohyby vzduchových prúdov. Za polstoročie práce bola šiesta planéta pripravená pre život dvojaž trojmiliardovej spoločnosti.
— K takejto prekrásnej budúcnosti a rozprávkovej moci nad prírodou prídeme aj my! — oduševnene povedal akademik.
Jedna zaujímavosť čoskoro upútala našu pozornosť: keď Uo (tak sa volal obor, vodca Metagalakťanov) ukazoval zázračné obrázky zo života svojej vzdialenej vlasti, všimli sme si veľký rozdiel medzi vzrastom tamtých bytostí a tunajších obrovitých astronautov.
— Prečo ste poldruhakrát väčší ako vaši krajania? — spýtal sa ho Piotr Michajlovič. — Alebo hádam patríte k osobitnej rase?
Uo, ktorý s nepochopiteľným smútkom pozoroval výjavy na obrazovkách, pomaly povedaclass="underline" — Ano, skoro ste uhádli… Sme osobitná rasa. Pochádzame z predkov obyčajných obyvateľov A vr, ktorí sa stali dobyvateľmi a badateľnú nekonečného Vesmíru. Zasvätil život výskumu Vesmíru a veľa tisícročí neboli vo vlasti. My sme ich potomkovia.
Keď zbadal údiv na našich tvárach, ponáhľal sa s vysvetlením: Pred niekoľkými tisícročiami naši predkovia zostrojili umelú planétu a vybrali sa na nej do Vesmíru. Na planéte bolo všetko, čo treba pre život niekoľkomiliónovej spoločnosti: dokonalý kolobeh látok, umelé ovzdušie, mestá, parky, farmy a závody. Jednako však kvôli pohodlnému životu bolo umelé gravitačné pole planéty niekoľko ráz slabšie ako príťažlivosť Avru.
Celé pokolenia žili v slabšom poli príťažlivosti a tak sa hromadili nebadateľné zmeny v organizmoch. A tu je výsledok — v ykryštalizovala sa rasa astronautov, obrov, ktorí už nemohli žiť v silnom gravitačnom poli materskej planéty bez osobitných opatrení. Napokon sa im umelá planéta stala druhou vlasťou. My a naši otcovia sme už nikdy neboli na planéte Avr. S vlasťou sme sa stýkali len pomocou rádiotelevíznych aparátov.
A kde je teraz váš „vesmírny kozmoplán”? — spýtal sa akademik.
Ďaleko, tam, — mávol Uo rukou smerom k pohybujúcim sa obrazom.
— Planétakozmoplán sa teraz nachádza na okraji nášho Vesmíru… A my sme mladíci, ktorí skladajú skúšku.
Akú skúšku?! — vykríkli sme so Samojlovom odrazu.
Miesto odpovede Uo pretočil ladiace gombíky. Pred nami plynuli obrazy, ktoré nám čoto vysvetlili. Celú plochu obrazovky zabral neuveriteľne zreteľný, živý a pestrý obraz umelej planéty, o ktorej vravel Uo. Celá žiarila svetlami a bola zostrojená v tvare eliptického paraboloidu (ako štamperlík bez stopky) a nie vo forme gule alebo pologule, ako sme očakávali. Reaktívne motory fantastických rozmerov, upevnené vo vrchole paraboloidu, dovoľovali planéte pohybovať sa nepredstaviteľnou rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla.
— Koľko energie treba, aby celá planéta dosiahla nadsvetelnú rýchlosť? Z akých prameňov ju získavate? — mrmlal Samojlov ako pomätený a horúčkovito reguloval svoj verný magnetofón. — To si treba zapísať, uschovať.
Z času na čas sa od planéty odtŕhali gigantické guľovité astroplány, podobné tomu, v ktorom sme práve boli. Astroplány ešte chvíľu zostali v zornom poli a potom sa rozplynuli v priestore.
— Prečo sa astroplány akosi roztápajú vo Vesmíre? — vypytoval som sa Piotra Michajloviča, ale ten ma zahriakol a s rozžiarenými očami počúval Uove krátke vysvetlenie k jednotlivým obrazom.
Zjavil sa obraz hlavného mesta umelej planéty a velikánskeho námestia, plného krásnych Metagalakťanov. Na stĺpe uprostred námestia spočíval modrý guľovitý astroplán. Vidíme, ako skupina mladíkov na čele s Uom vystupuje do astroplánu.