— Odchádzame do Vesmíru, — vysvetľuje Uo, — aby sme urobili skúšku na bádateľov. Keď naši mládenci dospejú, otcovia ich vypravia do Vesmíru, aby si cibrili intelekt v nekonečnom procese poznávania Vesmíru, a najmä preto, aby hľadali cesty k úplne iným časopriestorom, jestvovanie ktorých potvrdzujú všetky výskumy našej vedy.
Z obrazoviek zaznela čarovná hudba, ktorá postupne prešla do zvláštnej nepokojnej symfónie. Jasné, ľahké tóny sa striedajú s chmúrnymi, smutnými akordmi. Hneď nato vzlieta do nadoblačnej výšky celá kaskáda víťazných tónov, aby vzápätí klesla do ledva počuteľnej smutnej piesne. O čom spievala a za čím smútila táto hudba? Ci sa metagalakťanská hudba nepokúšala vyjadriť odveký smútok rozumu, ktorý sa zmieta zavretý v hmotnej škrupine? Snaha dostať sa do nedozerného priestoru úplného poznania, dosiahnuť nedostupne výšky absolútnej pravdy a ísť ešte vyššie — to vyja drovali plačlivé tóny; preto guľovitý astroplán pomaly stúpal do vesmírneho priestoru. V tónoch znela aj túžba rozumnej bytosti po nesmrteľnosti — odv eký sen a márna nádej spútanej hmoty.
Za zvukov symfónie dostávali Uove slová, ktoré vravel ťahavým spevavým hlasom, zvláštny význam: — To, čo vy nazývate vesmírom alebo časopriestorom, pre nás už prestalo byť záhadou. Milióny rokov skúmame hmotu v jej najrozličnejších prejavoch. Nekonečný Vesmír nám odhalil množstvo foriem jestvovania hmoty mimo toho fyzického systému, v ktorom jestvuje vaše bytie a ktorý obsahuje javy vášho vedomia. Štruktúru časopriestoru vo vašej Metagalaxii určuje gravitačná forma pohybujúcej sa hmoty. Ale naši bratia boli v takých častiach Vesmíru, kde sú kvalitatívne iné formy pohybu hmoty, kvalitatívne iný časopriestor. Gravitačné pole ako vlastnosť hmoty je tak isto obmedzené, relatívne vo svojej existencii, ako hociktoré iné vlastnosti a formy hmoty.
Gravitačná forma pohybujúcej sa hmoty nie je absolútna, večná, univerzálna, nezávislá od kvalitatívnych meradiel. Chcem tým povedať, že v našej časti Vesmíru, ktorá je od vás oddelená vzdialenosťou dvestosedemdesiat miliárd svetelných rokov, platí iná forma vzájomného pôsobenia telies, nie gravitácia. Aj náš časopriestor sa odlišuje od vášho. Cas, v ktorom žijeme a vyvíjame sa my — to je kvalitatívne iný čas ako váš fyzický čas, určovaný príťažlivosťou. Preskúmali sme rytmus času na Griáde a presvedčili sme sa, že čas vo vašej Galaxii plynie niekoľkodesať ráz rýchlejšie ako v našom svete. Podľa vášho času sme prežili na Griáde šesťsto rokov, ale v skutočnosti naše organizmy zostarli len o šestnásť rokov nášho času. Vyhýbame sa tomu, aby sme museli na dlhší čas odísť od nášho astroplánu: pole vzájom neho pôsobenia, ktoré sme vytvorili okolo neho, nám zaisťuje naše plynutie času. Len čo odídeme z tohto póla, hneď začíname katastrofálne starnúť. Kým som vás čakal na brehu lagúny, stratil som šesť mesiacov života. Aj vy teraz žijete v inom čase a za vaším zaostávate o celé roky.
Akademik i ja sme sedeli ako zakliati, tak nás ohromilo to, čo sme počuli. Metagalaxia, z ktorej prileteli giganti — to je tá kvalitatívne nová čas opriestorová štruktúra. Jej existenciu fyzici a filozofi Zeme len tušili.
Akademik bol úžasne vzrušený. Veď je to jeho najmilšia téma! Niečo si horúčkovité písal do zápisníka, napísané hneď podčiarkoval, neprestajne prepínal magnetofón, náhlivo sa prehŕňal vo zväzkoch griádskych mikrofilmov s najnovšími vedeckými objavmi Poznávatelov. Z čela mu cícerkom stekal pot.
Uo pokračoval spevavým hlasom: — No čím viac sme vnikali do vlastností hmoty, tým jasnejšie sme si uvedomovali, že poznanie a veda sú nevyčerpateľné a nekonečné. Čím viac a hlbšie človek pozná, tým širšie obzory Nepoznaného sa roztvárajú, tým viac vrcholov poznania zostane nedobytých… Ale v tom sa vlastne skrýva krása a zmysel bytia — urobiť ešte jeden krok na ceste do nekonečna. Pýtate sa, prečo sa obrysy guľovitého astroplánu, ktorý spočiatku tak zreteľne vidno na pozadí hviezdnej oblohy, rozplýva? Preto, lebo pozorujete let astroplánu, ktorý prekonáva časopriestor vám neznámym spôsobom. Nepohlcuje priestor ako svetelný lúč, ale letí v úplne inom rytme. Časopriestor je zakrivený a má prerývanú štruktúru, čiže materiálny svet, tvorí nerozložiteľnú jednotu atómov priestoru a atómov času. Toto zrejme viete aj vy. Ale neviete, že vo Vesmíre možno „vyvŕtať” tunely, kanály s vynaložením obrovského množstva energie za nepatrné časové úseky. Keď vstúpite do takého tunelu, alebo presnejšie — do úzkeho pásma premeneného časopriestoru, kozmoplán sa začína pohybovať po najkratších cestách Vesmíru. Pohybuje sa, ako vy vravíte, rýchlosťou svetla. Ale za normálneho stavu hmoty pohyb rýchlosťou svetla nie je možný. Najväčším výdobytkom našej vedy je to, že dokážeme meniť elektrónovú stavbu hmoty. Počas letu v tuneli niet ani kozmoplánu, ani nás. Najjemnejšie a najpresnejšie procesy, ktoré vieme vyvolávať, premieňajú kozmoplán i nás samých na rozriedený elektromezónový oblak. Tento dočasný stav predstavuje vysoko organizovaný, samočinne regulovaný a chrániaci spätný proces. Ale beda tým, ktorí sa dopustia najmenšej chyby pri programovaní elektrónkových počítacích a analytických prístrojov! Nikdy sa nevrátia do pôvodného stavu v podobe mikroorganizmov. Večne sa budú vznášať v priestore ako elektromezónový oblak. V dávnej minulosti sa nám také prípady stávali; kozmoplány vošli do časopriestorového tunelu a… nikdy sa nevrátili. Teraz sa už vieme podobného nebezpečenstva vyvarovať.
Vzdialenosť medzi našimi metagalaxiami, teda dvesto sedemdesiat miliárd svetelných rokov, preletel náš kozmoplán za dvadsať vašich rokov jedine vďaka elektromezónovej forme pohybu.
„Stovky miliárd svetelných rokov… za dvadsať pozemských rokov!” Hoci mi tento fakt nijako nešiel do hlavy, predsa som si s hrdosťou spomenul, že Piotr Michajlovič v rozhovoroch počas letu na Griádu vyslovil myšlienky, ktoré vzdialene pripomínali Metagalakťanove. — Neviem, — vravel, — kdľko tisícov alebo miliónov rokov poznávania budú potrebovať Tudia na to, aby sa naučili prekonávať hocijakú vzdialenosť za ľubovoľný časový úsek.
Ale určite sa to naučia. Aj 26í) gravitónová raketa je ešte len barbarský, primitívny spôsob, ako sa prebíjať cez Vesmír. Človek sa až potom stane skutočným synom Vesmíru, keď prenikne do samej podstaty zákonov časopriestoru a naučí sa využívať ich v plnej miere. Iba tušiť môžeme, že cesta k tomu vedie cez ovládnutie energie nepomeme vyššieho stupňa, ako je gravitónová — energie, ktorá sa skrýva v ešte menších časticiach hmoty, než sú jadrové a gravitónové častice. A pritom pohyb nebude prebiehať po dráhe svetelného lúča, ale po iných, dosial neznámych, no istotne jestvujúcich dráhach. Možno existujú také priamky, kanály, ktoré spájajú jednotlivé body zakriveného časopriestoru!
Obrazovky nám rozpovedali celú cestu posádky, ktorú viedol Uo. Keď sa guľovitý kozmoplán zdvihol zo štartovacieho stlpa, rozplynul sa v opare pohybu po časopriestorovom tuneli. Nejaký čas bolo vidieť na obrazovkách len čiernu medzigalaktickú prázdnotu. Potom sa kozmoplán zjavil na pozadí dobre známeho obrazu Vesmíru. Jasne sa črtá medzi hviezdami Malého Magellanovho oblaku, obežnice našej Galaxie. Dva zábery ukazujú let kozmoplánu cez Malý Magellanov oblak. Teraz Metagalakťania pristávajú na povrchu planéty, obiehajúcej okolo dvoj hviezdy — zeleného a bieleho slnka.
Planéta je posiata podivnými formami života. Človek ani nevie, či sú to rastliny, alebo živočíchy. Metagalakťania v jasnomodrých skafandroch vychádzajú na povrch tohto sveta a starostlivo pozorujú výtvory cudzieho života, berú si vzorky, ukážky. Potom sa vracajú do kozmoplánu a pokračujú v ceste.