Všetko, čo som sa dozvedel, rozpovedal som akademikovi a Uovi. Z Metagalakťanových očú vyšľahol blesk. Hneď zapol celú batériu podivných prístrojov, vstavaných do výklenku.
— Čoskoro sa dozvieme, — povedal. — Myslím, že viem, o čo ide. Vývoj udalostí za posledné storočia ki tomu smeroval.
Na j aga júce j sa obrazovke projektora sa zjavila priestranná hala Kruhov mnohotvárnosti, natrieskaná do posledného miestečka. Zrejme sa konalo dajaké dôležité zasadanie. Predsedal Elc v známom fialovočervenom odeve. Čosi rýchlo hovoril, ale hlas sme nepočuli, kým Uo neotočil sektor na palube pred dvoma mušľovitými prístrojmi. Elcove slová sa k nám doniesli napriek niekoľkotisíckilometrovej vzdialenosti.
— Obri dokončili opravu záhadnej gule, — hovoril nenáhlivo. — Ich ďalšie úmysly Kruh mnohotvárnosti nepozná. Azda opustia Griádu a zbavíme sa možného ohrozenia Harmonického poriadku života. Hoci obri za celý čas pobytu na našej planéte nepodnikli ani jeden nepriateľský útok, a dokonca nám odovzdali časť svojich vedomostí, predsa len ustavične pociťujeme ich neznámu obrovskú silu. Hmlisté zprávy o mocných prišelcoch, ktorí žiadali zmenu Harmonického poriadku Griády, nepochopiteľným spôsobom prenikli medzi široké vrstvy Griádoidov a posilnili opovážlivé nádeje beztak nespokojných obyvateľov podmorských miest.
Všetci sa pamätáme, ako obri zahasili umelé slnko, ktoré sme rozžali nad Veľkým juhozápadným ostrovom, aby sme ich prinútili odovzdať nám guľu. Potom oni sami zapálili nepomerne silnejšie slnko nad južnou pologuľou Griády, aby zlepšili podnebie pre obyvateľov Zelsy. V spektre ich slnka onfosovia — naši fyzici — nenašli nijaké známe spektrálne pásy. To dokazuje, že ich slnko bralo energiu z úplne iných zdrojov ako naše. Obri ani raz nepripustili Poznávateľov k záhadnej guli a onfosovia dodnes nevedia stanoviť, akým silovým poľom ju obklopili.
Nebudeme mať pokoja do tých čias, kým na Griáde bude sila, ktorá bude prevyšovať moc Poznávateľov. Zároveň však s odchodom obrov do Vesmíru vyschne neslýchaný prameň vedomostí, ku ktorým sa nedostaneme ešte dlhé milióny kruhov. Poznávatelia sa musia zmocniť záhadnej gule a jej obyvateľov.
Nedovolíme obrom odletieť do Vesmíru! — zaburá cala po hale hromová ozvena výkriku tisícov Poznávateľov. U obrov sa skrývajú aj pozemšťania, — pokračo val Elc a posunkom utíšil poslucháčov. — Tieto večne nespokojné bytosti vyklzli z Trozy vo chvíli, keď mali biopsychológovia pristúpiť k rozhodujúcim pokusom pri štúdiu ich myslenia. Potrebujeme pozemšťanov, aby sme mohli pokračovať v pokusoch, ktoré môžu Poznávateľom priniesť veľa osohu.
Šťukol vypínač a obrazovka zhasla.
— Teda tak sa veci majú, — poznamenal Uo. — Dávno sa chystajú ulúpiť náš astroplán. Dodnes sa im to nepodarilo. Teraz sa však na čosi spoliehajú. Tým horšie pre nich.
Naše priateľstvo s Metagalakťanmi sa prehlbovalo a silnelo. Boli to pôvabní, jemní a prívetiví ľudia. Bolo nám ťažko pochopiť ich vnútorný svet, ale predsa sme jasne cítili, že srdcia majú dokorán otvorené všetkému, čo je dobré a spravodlivé, a žijú bohatým citovým životom. Aj najprudkejší človek by v styku s nimi nevdojak ukázal svoje najlepšie vlastnosti, ktoré by sa možno v inej situácii neprejavili.
Postupne sme zapadli do ich udivujúco pravidelného života. Ako sme len mohli, sme im pomáhali pri oprave prístrojov a mechanizmov zázračného „časopriestorového astroplánu”. Uo sa snažil odovzdať mi každý deň nové zrniečko vysokých vedomostí. Cítil som, ako nesmierne sa mi rozširuje môj obzor a otvára sa čudesný svet nových vecí a pojmov. S hrdosťou som myslel na čas, keď sa vrátim do vlasti; pozemskí astronauti mi budú vďační, že som im priniesol štafetu najvyšších metagalakťanských vedomostí, nové spôsoby ovládnutia Vesmíru.
Piotr Michajlovič sa na celé dni strácal v knižnici Metagalakťanov. Vo volnom čase som aj ja zaliezal do Informatória astroplánu a pokúšal som sa pochopiť teóriu časopriestorového tunela a zákony prechodu k elektromezónovej forme pohybu.
Raz sa mi dostala do ruky cievka s magnetofónovým zápisom, ktorú tam akiste akademik zabudol. Zápis bol urobený nedávno: pás vyzeral ako nový. Neudržal som sa a vložil som ho do analyzátora. Ozvala sa nadšená spoveď učenca: „V knižnici obrov som našiel veci, ktoré prekonávajú najsilnejšie túžby pozemšťanov. Aj zbežný prehľad názvov metagalakťanských záznamových pásov — ^tav ba hmoty’,Pôvod a vývoj Vesmíru’,Vyjadrenie štvorrozmernosti Vesmíru elementárnymi funkciami’,Vnímanie zakrivenia časopriestoru’,Zákony pohybu v sinovom poli’ — sľuboval nádherné stránky z veľkej knihy nekonečného poznania.
Včera som sa rozprával s Uou, vodcom Metagalakťanov. Rozhovor znamenal veľa pre pozemskú vedu. Uo prišiel do Informatória práve vo chvíli, keď som sa usiloval pochopiť podmienky prechodu zo štvorrozmerného sveta do päťrozmerného, o ktorých sa hovorilo v knihe,Viacrozmernosť fyzických priestorov vo Vesmíre’. Uo sa posadil oproti mne a po dlhom mlčaní prehovoriclass="underline" Prečítal som mikrofilmy, ktoré si si odložil, a pochopil som, že na Zemi si bol vedcom, ktorý sa snažil preniknúť do podstaty toho, čo sa nazýva časopriestorom. No v tvojich vývodoch je predsa len mnoho chýb a omylov.
— Mnoho?! — zvolal som, lebo som cítil, že ranil moju autorskú ctižiadosť.
— Hej, — potvrdil Uo. — A je to prirodzené: Potre bujete milióny rokov poznávania, aby sa vám dokorán otvorili dvere do nedozerných hlbín hmoty.
Nám sa to skoro podarilo. Aj ty sa prebíjaš k výšinám poznania. Chápeme to a voláme ťa vpred. Až tam, v našej Metagalaxii, spoznáš nový časopriestor a možno spolu s nami prenikneš do iných, ešte udivujúcejších časopriestorov. Chceš?
Zmocnilo sa ma silné vzrušenie. Túžba po poznaní, ktorú sa nepodarí utíšiť do smrti, vyhasila slabé iskričky spomienok na Zem, na pozemšťanov, pre šťastie ktorých som vlastne podnikol mučivé cesty a prieskumy.
— Ci chcem poznávať večnú a nekonečnú prírodu? — zvolal som. — Pravdaže!
Metagalakťan sa uspokojené usmial.
— A tvoj priate!? Túži aj on po poznaní?
— Viktor? — spýtal som sa neisto. — Viete… on je astronaut. Jeho vášňou je astronavigácia a kozmoplány. Kvôli nim poletí na kraj Vesmíru, hoci aj na samý koniec nekonečna.
Potom sa rozhovor zvrtol na čisto vedecké témy. Keď som začal vysvetľovať svoju teóriu priestoručasupríťažlivosti, všimol som si, že Metagalakťan sa ironicky uškrnul; hovoril som práve o lete,Uránie’ nadsvetelnou rýchlosťou.
— Zjavný omyl! — prerušil ma rázne.
Na múdrej tvári Metagalakťana sa odrazil momentálny sled myšlienok. Žiariace oči, upreté do priestoru, odrážali úžasnú prácu mozgu. Metagalakťanov charakterizuje najzložitejšia logika myslenia. Na zapnutej bioobrazovke som videl, ako sa Uove myšlienky špirálovite dvíhali k vzdialeným výšinám zovšeobecňovania a abstrakcie. A vtedy som prestal všetko chápať. Uo ako najpresnejší strunový galvanometer okamžite reagoval na zmeny okolitého sveta v podobe presných formúl a zákonov. Bolo to harmonické spojenie prírody a rozumnej bytosti, v ktorom sa hmota velmi priblížila k poznaniu samej seba. Bol to ten mohutný rozum, o ktorom sníval Lapiace v knihe,Náčrt filozofie teórie pravdepodobnosti’. S veľkým smútkom som si uvedomil, že nikdy nedokážem pochopiť to, čo teraz videl Metagalakťan pred duchovným zrakom.
— Zjavný omyl, — opakoval Uo. — A chyba je v tom, že zákon vzájomného vzťahu hmoty a energie je oveľa zložitejší, ako si myslíte. Formuly vášho vedca Einsteina nie sú úplne presné. Existuje zvláštne pole odporu svetla, nedostupné vašim prístrojom, ale ktoré preniká celý viditeľný svet. Je to zvláštny stav hmoty, ktorý nazývame pole Sin. Toto pole neuveriteľne komplikuje všetky matematické rovnice, vysvetľujúce pohyb vlnových častíc.