A rýchlosť svetla v tomto poli odporu podľa vašich mier nikdy neprevyšuje tristotisíc kilometrov za sekundu.
Prečo je rýchlosť svetla hmotným telesám nedosiahnuteľná? — pokračuje v úvahách Uo. — Nielen preto, že treba vynaložiť nekonečne veľkú silu na rozbeh telesa do tejto rýchlosti. Podstata veci spočíva vo vlastnostiach podľa odporu. Len vtedy by,Uránia’ bola dosiahla nadsvetelnú rýchlosť, keby sa vám podarilo neutralizovať toto pole. Ale vy ho neviete neutralizovať a nedokážete to možno ešte desiatky miliónov rokov. O poli Sin nevedia ani Griáďania.
A vy dokážete neutralizovať pole odporu?
Aby bolo možné prekonať rýchlosť svetla, — neodpovedal Uo na moju otázku a otočil sa k obrazovke, — treba preraziť v poli odporu tunel. Na to sa spotrebuje za nekonečne krátky čas úžasná energia v presne vypočítanom rytme. Tunel, ktorý sme už raz prerazili, stále sprevádza astroplán. Treba ho len udržovať malým množstvom energie — asi sto miliárd kilowattov za minútu.
,Vraj malé množstvo energie!’ pomyslel som si.,Je to skoro toľko, koľko v XXIII. storočí vyrobila za rok volžská kaskáda!’ Potom Uo vyvolal na obrazovke celý rad matematických symbolov a začal mi vysvetľovať podstatu poľa odporu. Nebadane som si potrel spánky a čelo. Hlava mi trešťala od rozumového napätia. Zavrel som oči a div som sa nerozplakal pre bezmocnosť mozgu, pre nedokonalosť ľudského umu, ktorú si uvedomovali kedysi Einstein, Mendelejev, Lobačevskij, Engels.
Zmocnilo sa ma sklamanie a hnev: — Prečo teda prístroje,Uránie’ ukazovali nadsvetelnú rýchlosť? A prečo sme zaleteli až do medzigalaktického priestoru, na milión svetelných rokov od stredu Galaxie?
Uo sa znovu usmiaclass="underline" — Tak sa prejavili protirečenia medzi časopriestorom a pôsobením poľa odporu. Obrovská energia, ktorú vytvorila,Uránia’, mala za následok — podľa zákona premeny — obrovskú koncentráciu ekvivalentnej hmoty. Hmota vytvorila mocné pole príťažlivosti a to silne skrivilo priestor okolo rakety. Začala sa pohybovať po krivke najkratšej cesty v tomto priestore, čiže po geodete. Ale odpor pola Sin vyvolal poruchu prístrojov. Preto sa vám zdalo, že ste prekonali svetelnú rýchlosť. Tá istá príčina — zakrivenie dráhy rakety — vás zaviedla do druhej oblasti priestoru.
Po tomto rozhovore som pocítil hlboké sklamanie, poníženie, trpkosť… Celý život som zasvätil štúdiu vlastností priestoručasupríťažlivosti a ukázalo sa, že nič neviem a predstavujem si svet veľmi nepresne. Uvedomil som si jasnejšie ako predtým, že rozumné bytosti vo Vesmíre sa podobajú prachu v zlatom lúči, ktorý sa prediera cez okenicu. Chvíľu krúži a mizne v tme. Preto niet v živote nič vyššieho a krajšieho ako očami, hlavou, srdcom pohlcovať tento nesmrteľný prenikajúci lúč! Šťastný je ten, kto aspoň raz okúsil radosť poznania!
S ťažkým srdcom som preškrtol svoju nedokončenú teóriu priestoručasupríťažlivosti a niekoľko dní som sa bezmyšlienkovite potuloval po sálach a oddeleniach metagalakťanského astroplánu. Bolo treba vytvoriť novú teóriu na základe nevyčerpateľných vedomostí, ktoré nazhromaždili Metagalakťania. Pevne som sa rozhodol zasvätiť tomu ostatok života, aby som učenie o časopriestore doviedol do hlbky, ktorú by na Zemi ťažko dosiahli aj za milióny rokov. Kvôli tomuto učeniu, ktoré pomôže pozemšťanom, som ochotný letieť s Uom do druhej Metagalaxie…” Tu bol zápis prerušený. Po krátkom prehrabávaní našiel som ešte niekoľko pásov, ktoré akademik uložil do prázdnej zásuvky informatória a naslepo som jednu vložil. Znovu zaznel mäkký barytón Piotra Michajloviča: „Pri štúdiu veľkých výdobytkov Metagalakťanov som sa stále viac presvedčoval o všeobecnej platnosti zákonov vývoja hmoty vo všetkých kútoch Vesmíru. Na základe tejto všeobecnosti som čiastočne pochopil vysokú civilizáciu obrov. V trezoroch modrej gule som objavil tisíce metrov modrastého pásu z neznámej hmoty. V ňom akoby skameneli elektromagnetické kmity, zapísané na druhej strane Vesmíru. S Uovou pomocou som sa naučil rozvíjať zápisky na obrazovkách,zapamätávacích’ prístrojov.
Teraz vkladám do prístroja pás zo série,Vývin planét’ a na obrazovke vidno obrazy z dejín ďalekého sveta. Dozvedel som sa, že vývoj života na planéte hviezdy Avr trval neuveriteľne dlho — tridsaťpäť miliárd rokov! Päťkrát dlhšie ako na Zemi! Poldruha miliardy rokov sa túlali v pravekých oranžových lesoch Avr, šumiacich na obrazovke, predkovia dnešných Metagalakťanov, pripomínajúcich statných medveďov. Pred osemdesiatimi miliónmi rokov sa tieto cicavce odlúčili od sveta zvierat a začali sa dejiny rozumného života.
Rozmýšľal som nad nesmierne dlhou dobou rozvoja Metagalakťanov a napokon som pochopil, kde je príčina: v ich svete nebolo tej hnacej silyľadovcov, prudkej zmeny životných podmienok, ktoré donútili prvotnú opicu na Zemi chytiť kyjak a dať sa do práce. Vývoj života na planétach Avr uľahčovala a zároveň spomaľovala astronomická poloha planéty: os jej otáčania bola skoro kolmá na rovinu dráhy. Uhol sklonu bol osemdesiat deväť a pol stupňa. Tento uhol podmienil ideálne podnebie planéty. Milióny rokov nečujne preletovali nad ňou, míňali sa úplne rovnaké dni, roky. Nebolo ani tropických horúčav, ani polárneho chladu, ani zbytočného sucha alebo dažďov, ani prudkých výkyvov teploty. Večne čistá obloha, neuveriteľne stála teplota, rovnaké podnebie — to všetko sa blahodarne prejavilo na intelektuálnom vývoji Metagalakťanov, ktorí sa nikdy nemuseli zapodievať bojom s prírodnými živlami, nepriateľskými človeku.” A ešte jeden krátky zápis: „Neuveríteľné! Metagalakťania majú osem zmyslov! Okrem zraku, sluchu, čuchu, chute a hmatu majú ešte tri zmyslové orgány. Ako som pochopil, majú orgány, ktoré vnímajú ultrafialové a infračervené lúče, ultrazvuk a rôntgenové kmity! Pociťujú časopriestor tak isto ako my priestor. Metagalakťania sa zhruba približujú k pochopeniu svetov, hmota ktorých pozná okrem časopriestoru aj iné formy jestvovania. Pre mňa je to úplná záhada.
Zvláštny zmyslový orgán, cenný dar prírody, im dovoľuje počuť procesy rastu v bunkách rôznych živých organizmov.
— Procesy rastu vnímame ako určité melódie, — vysvetľoval mi Uo. — Veď aj vy máte prístroje, elektromagnetické zmenšovače frekvencie, ktoré umožňujú počuť procesy rastu. U vás sú to umelé prístroje, u nás prirodzené ústroje. Počujeme, ako rastie tráva, počujeme trenie vody v rastlinách, prácu buniek, najjemnejšie procesy v mozgu a nervoch. Preto sa môžeme rozprávať myšlienkami, bez pomoci slov, ale len medzi sebou. Pre vás je to zatiaľ nedosiahnuteľné.
Rozhovory s Uom sa stali pre mňa čarovnou povesťou o nedosiahnuteľnom. Raz ma zavolal k veľkému prístroju. Vysvitlo, že je to kvantový mikroskop a povedaclass="underline" — Takto vyzerá mikrokozmos!
Obraz mikrokozmu, ktorý sa zjavil predo mnou, bol neporovnateľne zložitejší, ako si ho predstavovali pozemskí vedci. Ba ukázalo sa, že aj elektrón, najnepatrnejšia časť hmoty, je zložitou sústavou, ktorá sa skladá z chumáčovitých zhlukov energie, obklopených desiatkami meniacich sa hmotných častíc. Najmenšie z nich mali priemer 10–18 centimetra! Jedna tisícmilióntina tisícmilióntiny centimetra. A tu som si spomenul na slová veľkého mysliteľa Vladimíra I. Lenina:,Elektrón je tak isto nevyčerpateľný ako atóm.’ To však bola hranica delenia hmoty. So zatajeným dychom som pozoroval, ako sa na obrazovke prístroja točil zložitý vnútroelektrónový mikrokozmos. Premietačka akoby spomaľovala rýchly život mikrokozmu trilión miliárd ráz…” Nečakane ma ktosi silno udrel po pleci. Trhol som sa a začervenal.