Za mnou stál Samojlov.
Čo tu robíš? — spýtal sa a podozrievavo si ma prezeral. Uvidel pás vložený do analyzátora a zamračil sa: Do cudzích zápiskov neslobodno bez dovolenia nazerať.
Aby som zakryl rozpaky, zamrmlal som: — Piotr Michajlovič! Vy chcete letieť do Uovej krajiny?
Prestal mraštiť tvár a spýtal sa: — A ty by si tam nechcel letieť?
Let na časopriestorovom stroji po fantastickom „tuneli” v poli odporu do druhej Metagalaxie! Vari nie som už astronaut!? Akéže ešte pochybnosti?
— Samozrejme! — zvolal som. Ale tu sa ozvalo moje srdce.
Ale najprv by som sa chcel vrátiť do Slnečnej sústavy, aby som rozpovedal pozemšťanom o sebe, o našich objavoch…
A zobral Lidu, chceš povedať, — pokračoval akademik za mňa.
Zahanbene som sklonil hlavu.
— Veď je tam sama v Panteóne nesmrteľnosti. Ak sa nevrátime, relé času ju zobudí o jeden a štvrť milióna rokov. Ocitne sa v nepredstaviteľne vzdialenom období, medzi pozemšťanmi… aj keď krásnymi, ale bez príbuzných a známych. Bude jej ťažko! Veľmi ťažko!
Prvý raz Piotr Michajlovič nezačal žartovať.
— Máš pravdu, — povedal vážne. — Je našou povinnosťou vrátiť sa domov, do vlasti, aby sme priviezli zvesť o Griáde, o vysokej civilizácii Metagalakťanov. Tým skôr, že let na Zem znamená pre obrov asi tolko ako prechádzka za mesto.
Mocne som objal môjho drahého ochrancu a priateľa.
10
Koniec Poznávateľov
Neskoro v noci sa mi konečne podarilo nadviazať spojenie s Viarou.
Jej hlas bolo ledva počuť, obraz sa takmer strácal.
Nad Trozou vytvorili ionizovanú bariéru, ktorá ruší rádiové vlny, — vravela Viara. — Kruhy majú podozrenie, že medzi podmorskými mestami a niektorými obyvateľmi Trozy existuje rádiové a televízne spojenie. Z Trozy odletieť nemôžem, pretože výstupný tunel otvoria len na Elcov rozkaz. Od Džirga som sa dozvedela, že ste na Juhozápadnom ostrove. Pomôžte zabrániť zničeniu Lezy!
— Chcú zničiť Lezu? — spýtal som sa znepokojený.
Včera prijali Kruhy toto rozhodnutie. Nejaký zradca oznámil Elcovi, že Griádoidi získavajú vedomosti. Rozhodli sa zničiť Lezu ako ohnisko nebezpečia.
Živo som si predstavil milióny nič netušiacich Griádoidov a striasol som sa od úžasu. Bolo treba hneď niečo podniknúť.
— Co najskôr sa vyzveď, kde leží hlavný elektrónkový mozog energetických staníc, — žiadal som Viaru.
— To pôjde ťažko, — povedala zamyslene. — Ale pousilujem sa. Čakaj výzvu.
Vďaka Viare sme sa dozvedeli, že hlavný elektrónkový mozog leží v neprístupnej krajine na severozápade centrálneho svetadielu. Je obklopený premeneným priestorom a mocnými silovými pólami. Pochybujem, že by sa tam dalo preniknúť. Ale Uo nás ubezpečil, že „Samojlovova zóna” hravo prenikne do elektrónkového mozgu.
O niekoľok hodín si Piotr Michajlovič náhlivo strkal do vrecák mikrofilmy, zápisníky, magnetofón, elektroanalyzátory. Uo mu posunkom naznačil, že sa nemusí náhliť a že má z vrecák všetko vyhádzať. Zarazený akademik sa podrobil jeho pokynu. Potom Metagalakťan vyniesol z rakety kreslo, stôl, celú debničku s potravinami a všetko uložil na plošinku z modrého kovu, ktorú pripravili akiste ešte včera.
— Tu je plošinka, okolo ktorej sa vytvorí pásmo, — stručne vysvetlil Uo. — Sadni si do kresla, hneď zapneme prístroje.
Mocne som potriasol Samo j lo vo vi ruku a poradil som mu, aby bol opatrný. Dohovorili sme sa, že len čo sa Piotrovi Michajlovičovi podarí rozlúštiť princíp programovania elektrónkového mozgu, nadviažeme spojenie s Griádoidmi a s Viarou a dáme im signál k činnosti.
Teraz som na vlastné oči videl rozprávkovú moc Metagalakťanov nad prírodou. Uo a ja sme vošli do astroplánu. Pri hlavnom pulte manipulovali dvaja obri, ktorí sledovali červené oko generátora poľa. Generátor vyzeral ako obrovský elipsoid a zaberal celú hornú časť gule. Od ústredne ho oddeľovala dvojmetrová masívna priehradka, cez ktorú prenikal tichý vibrujúci bzukot. Na obrovskej obrazovke som jasne, ako na pár krokov, videl akademika. Sedel v kresle a zvedavo si obzeral guľu. Náhle červené oko generátora zažiarilo oslepujúcim modrým svetlom a dunivý hukot generátora prešiel do ledva počuteľného bzukotu. A v tom sa Piotr Michajlovič čudne zmeniclass="underline" priestor, ktorý sa okolo neho uzatváral, zabraňoval prúdeniu svetelných lúčov. Na krátku chvíľu vyrástol akademik do veľkosti slona, potom sa zmenšil, začal sa rozplývať, až úplne zmizol z očú.
„Ako ho budeme teraz sledovať?” pomyslel som si. Uo sa usmial, ako keby uhádol moje myšlienky, a zapol tmavú obrazovku, vmontovanú do priehradky generátora. Chvíľu obrazovka matne svetielkovala, napokon sa na nej zjavili tenké modré obrysy Piotra Michajloviča a predmetov okolo neho. Obraz pôsobil takým zvláštnym dojmom, že som nevdojak Samojlova prirovnal k záhrobnej mátohe. Všimol som si, že na stolíku pred sebou má neveľkú okrúhlu obrazovku, na ktorej sa takými istými priezračnými čiarami črtala časť pultu a Uo so mnou.
Uo dal znamenie a ktorýsi obor zapol druhý prístroj. Plošinka, na ktorej sedel akademik, sa plavne zdvihla do výšky a stále rýchlejšie letela smerom na severozápad. Samojlov nám zakýval rukou.
Neodchádzal som od obrazovky ani na krok. Zmenšený modrastý obraz akademika, plošinky a pásma, ktoré ho obklopovali, sa priblížil tesne k cieľu. Súčasne pracovala aj obzorová obrazovka; Samojlova na nej nebolo vidno, ale zato sa pred nami v plnej nádhere farieb otvorila horská krajina, v ktorej bol ukrytý hlavný elektrónkový mozog — srdce celej Griády, kto ré prináša svetlo a vzduch podmorským mestám, energiu strojom v ptuinských baniach, najrafinovanejšie slasti Poznávatelom. Okolo sa týčili vysokánske horské reťaze, porastené lesmi. Striedali sa s niekoľkokilometrovými stržami, zahalenými hmlou.
A vtom sa za ostrým končiarom, ktorý sa dvíhal do desaťkilometrovej výšky, zjavila hlbokánska kotlina, obkolesená horskými stenami. Na jej dne žiarila obrovská priezračná kupola. Elektrónkový mozog! Nad kotlinou sa akosi divne vlnil vzduch.
To je priestorový oblak, — povedal Uo presvedčivo, keď pozrel naň. — Cez oblak neprejde žiaden prístroj, nikto. Je tam najvyššie napätie energie, aké Griáďania dokázali vytvoriť: miliarda kilowattov na kubický meter priestoru!
A akademik? — pozerám znepokojene na opar, víriaci nad kupolou.
Uo povedal, že Samojlov sa nemá čo báť. Teraz sa celá naša pozornosť sústredila na tmavú obrazovku. „Samojlovova zóna” nehybne visela nad vlnami premeneného priestoru. Na tmavej obrazovke vyzeral tento priestor ako rozvlnené zelenofialové more. Občas sa po ňom prehnala tmavočervená vlna — zaiste výbuch energetického maxima.
— Vytvoríme vstupný tunel, — povedal Uo a začal na pulte prepínať pákové vypínače.
„Samojlovova zóna” sa naraz zahalila do oslepujúco modrého oblaku, ktorý hneď dostal tvar kužeľa napoly ponoreného do zelenofialového mora. O chvíľu sa „zóna” pomaly zasunula do ústia hyperboloidu a… zmizla z očú. Na obrazovke sa začal zúrivý tanec príšerných vírov. Potom všetko stíchlo. Na obyčajnej obrazovke sa ako predtým vlnil lahký opar.
— Hotovo, — vydýchol si Uo. — Už je za bariérou. Znovu prepínal. Na tmavej obrazovke sa zjavila silueta Piotra Michajloviča, teraz už nie modrá ale hnedozelená. Uo mi podal ploské slúchadlá, v ktorých som začul Samojlovov slabý hlas: — Som na kupole mozgu. Voveďte plošinku ďalej. Na tmavej obrazovke sa tenkými čiarami črtala kupola centrály a „Samojlovova zóna”, ktorá sa primkla tesne k nej. Uo zasa prepol celý rad gombíkov a „zóna” vošla ako nôž do masla do hmoty kupoly. Na obyčajnej obrazovke sa na celej ploche zjavila vnútorná hala s radmi gigantických elektrónkových prístrojov, ktoré v polkruhu obklopovali obrovský pult, podobný pódiu v tvare mušle. Okolo pultu chodili služobníci. Naraz začali znepokojene pobiehať po centrále, živo gestikulovali a rozprávali sa. Na pulte, na vstupných blokoch budovy, pod strechou, zamihali stovky rôznofarebných indikátorov. Vo chvíli, keď „Somojlovova zóna” prenikala cez priestorovú bariériu do vnútra centrály, akiste všetky signalizačné prístroje zaznamenali nečakané zmeny v energetickej rovnováhe.