— Kde je vlastne centrála? Kto pozná cestu? — skríkol som.
— Ja! — začul som Viarin hlas. Silne mi stisla ruku povyše lakťa.
— Teda vpred!
Okolo sa rozlahol dupot, bolo počuť akési nezrozumiteľné výkriky, zo všeobecného hurhaja sa ozývali jednotlivé slová. Džirg dával príkazy, ostatní mu odpovedali. Celkom blízko bolo počuť Viarin hlas; čosi vysvetľovala Griádoidom.
— Služobníci Kruhov! — zakričal náhle ktosi nad mojou hlavou.
Z obrovského stupňa osemstena Kruhov bolo počuť treskot, zablýskali modrasté výbuchy. Pri ich svetle som rozoznal v tme hlúčky Griáďanov, ozbrojených takými istými zbraňami, aké som videl u Griádoidov. Čoskoro sa celé okolie naplnilo hurhajom a výbuchmi. Potom znovu akoby sa spustila čierna záclona, zavládla tma.
Vtom neďaleko mňa čosi vybuchlo. Z tmy sa vynorila svietiaca guľa a nehybne zostala visieť nad našimi hlavami. Stupne, na ktorých stáli Griádoidi, zalievala mŕtvolným belasým svetlom. Zo stupňov Kruhov mnohotvárnosti zaznel tiahly krik. Pozrel som tam a uvidel som Griáďanov v žltočervených oblekoch, ako vystupovali na budovu Kruhov po gigantických pohyblivých schodoch. Zrejme Poznávatelia dostali posilu.
Lievik vchodu neprestajne chrlil nové a nové oddiely Griádoidov, ktorí ako prstenec obkolesovali Kruhy mnohotvárnosti a zaberali všetky blízke stupne.
Zúril krutý boj a zachvátil rozľahlé priestranstvo. Kdesi v južnej časti mesta Džirgov a Viarin oddiel útočil na energetickú centrálu — ozýval sa o dtiaľ hluk a rev: bitka akiste vrcholila.
O hodinu sa prvé oddiely Griádoidov prebojovali na krajné stupne severnej fasády Kruhov. Bol som medzi nimi. Lietali a padali zbrane, predné rady hrdinov hynuli, skosené gravitačnými žiaričmi. Ich miesta zaujímali druhí. Svietiaca guTa Poznávatelov dohorela, zhasla a opäť sme sa ponorili do atramentovej tmy, do chaosu.
Táto tma zachránila nejedného útočníka. Zúfalý krik Poznávatelov bolo počuť už kdesi pod samou strechou. Zaiste žiadali novú svietiacu gulu.
Ktosi ma silno šťuchol do boka a zakričaclass="underline" — To som ja, Ger, — a zatiahol ma do širokého priechodu, ktorý viedol do horných poschodí budovy. Ktosi kričal, ale nič sme nerozumeli, iba sme leteli ďalej v mohutnej lavíne rozgurážených Griádoidov. Potom nás pritisli k stene. Hore v tme sa začal velký boj.
Čosi tíško vrazilo do steny nad mojou hlavou.
Na tvrdom povrchu klenby sa objavil hviezdicovitý otvor. Ešte dva razy dopadli gravitačné strely neďaleko mňa. Ger ma schytil za ruku: — Rýchlo dolu, kým nezapália novú osvetľovaciu gulu!
Vrhli sme sa dolu po pohyblivých schodoch, do neprenikutelnej tmy, v ústrety revú a kriku bojujúcich. Zovrel ma húf útočníkov a pri svetle modravých výbuchov som rozoznal veľkú sálu — tú istú, v ktorej nás Elc odovzd ával biopsychológom.
Rozľahli sa zvučné výkriky: „Služobníci ustupujú!” Prichádzali odkiaľsi zhora. Narazil som na čosi mäkkého a začul som chrapľavý ston, ale výkriky „Vpred!” ho zahlušili. Ešte hustejšie sa rozsvecovali modrasté výbuchy. Tma sa rozstúpila a uvidel som tváre okolostojacich Griádoidov, rozhorúčené a spotené, nazlostené a sústredené, so široko otvorenými veľkými očami, v ktorých planul plameň nadšenia a blízkeho víťazstva. Vedia mňa bola práve tvár akéhosi starca. Ešte dlho potom sa mi marila vo vesmírnych priestoroch. Starec, stisnutý zo všetkých strán plecami priateľov, prestrelený gravitačným lúčom, bol mŕtvy. Ale zostal stať so široko roztvorenými očami.
Bojový hurhaj zostupoval čoraz bližšie do dolných poschodí Kruhov.
Krik a dupot už oslabol. Pod nohami som zacítil akési telo, potkol som sa a spadol som. Vzápätí som vyskočil a zamieril vpred. Gravitačné lúče prevŕtavali priestor okolo mňa, vnikali do stien a vpíjali sa do tiel.
Znezrady sa ocitol vedľa mňa mládenec s dvoma žiaričmi v rukách.
Jeden dal mne a, vyskočil na posledný stupeň, za ktorým sa už otvárala nekonečná panoráma trozskej „arény”, slabo osvetlená ďalekými guľami, ktoré viseli nad energetickou centrálou. Mládenec sa obrátil ku mne a volal ma na stupeň. Potom začal strieľať do Poznávateľov, ktorí utekali k vajcovitým aparátom na plošine Kruhov. S výkrikom „Smrť Poznávatéľom!” sa pripravil na ďalší výstrel. A naraz sa mi zazdalo, že mládencovo hrdlo sa začalo topiť. Teplý prúd sa mi lial na ruku. Žiarič v mládencových rukách znehybnel, ale ešte vždy vysielal lúče. Chvíľu Griádoid stál so slávnostne vážnou tvárou, potom sa pomaly naklonil, kolená sa mu podlomili a mŕtvy sa zvalil na zem.
Zmocnila sa ma túžba po pomste. Predbehol som zo desať Griádoidov, vrhol som sa k vajcovitým aparátom a posielal som smrtonosné lúče priamo do zástupu Poznávateľov, ktorí sa hrnuli k vchodom prístrojov.
Vtom sa celé mesto zachvelo ako pri zemetrasení a rozľahol sa hromový rachot. Zacítil som horúci vzduch z priestorov Griady. Ozval sa cvengot rozbitého polaroidu, zrútili sa steny ozrutných budov; mocná vzduchová vlna, ktorá sa pri valila z juhu, nás pritlačila k zemi.
— Džirg vyhadzuje do vzduchu vchod do energetickej centrály! — z akričal mi do ucha Ger a zubami si zaväzoval obväz okolo pleca.
O hodinu prišla bolestná zpráva od Džirga. Jeho smutná tvár sa zjavila na obrazovke môjho prístroja vo chvíli, keď poslední Poznávatelia z Kruhov skladali zbrane a Griádoidi na vajcovitých aparátoch naháňali pár utečencov, ktorí sa pokúšali uniknúť z Trozy cez výstupný tunel.
Energetická centrála je v našich rukách, — Džirg namáhavo vytláčal slová zo seba. Hrdlo mu zvierali vzlyky. — Služobníci sa pokúšali zničiť Trozu a založili do riadiaceho elektrónkového prístroja rozkaz, zostavený Poznávatelmi. Nepodarilo sa im to… V poslednom okamihu Viara prenikla do centrály a uzavrela vedenie hlavných transformátorov… Ale… je mŕtva…
Rýchlo! — zakričal som v úžase. — Rýchlo s jej telom do aparátu a letíme na Velký juhozápadný ostrov! Uo ju vzkriesi!
Teraz už Viaru nikto nevzkriesi, — ledva poču teľné povedal Džirg.
— Prečo? Obri majú zázračný prístroj na oživenie!
— Viara jednoducho neexistuje… ona… sa premenila na obláčik ionizovanej hmoty.
Akoby sa mi ťažká guľa vtlačila do hrdla. Rozplakal som sa bez ohľadu na okolostojacich.
Nad oslobodenou Trozou zažiarili svetlá energetickej centrály.
O boji pri brehoch Veľkého juhozápadného ostrova rozpovedia budúcim pokoleniam Griádoidov a Erobsov najlepšie mikrofilmy. Metagalakťania ich venovali Informatóriu novej Griády. Píšem len o tom, čo som videl na reportážnej obrazovke, keď som sa vrátil do kozmoplánu.
Kým sme sa my zhromažďovali na lesklej rovine k útoku na Trozu, Metagalakťania dokončovali posledné prípravy na skorý let do Vesmíru. Piotr Michajlovič sedel v hlavnom elektrónkovom mozgu Griády. Poslali sme mu na pomoc šiestich chápavých Griádoidov, ktorí sa učili v tajných lezských školách. Vďaka Samojlovovi, ani jeden gulodisk Poznávateľov neprenikol silovú bariéru do Vesmíru. Neskiôr všetky guľodisky obsadili povstalci.
… Signálna obrazovka Modrej gule poplašné zablikala. Uo, ktorý kontroloval synchronizáciu elektromagnetických a mezónových polí hlavného motora, spozornel. Obrazovka neprestávala blikať, zaznela zlovestná melódia, ktorá signalizovala nebezpečie. Uo hneď zapol obzorovú obrazovku a uvidel, že vody Fialového oceánu pri brehoch Juhozápadného ostrova sú posiate tisíckami lodí. Plávali zo všetkých strán ako súvislý múr. Od masy obyčajných elektromagnetických osobných lodí sa odlišovali zvláštne konštrukcie neobyčajne veľkých rozmerov — čosi ako veže alebo kupoly. Len neskôr sme sa dozvedeli o prameni obrovskej energetickej moci Poznávateľov, ktorú sústredili na Uov astroplán v poslednej bitke. Dali do činnosti všetky zásoby ekarónia, nahromadené za tisíce rokov. Na každej lodi, ktorá priplávala k brehom Juhozápadného ostrova, bol transformačný motor, ktorý z ekarónia odčerpával všetku energiu. Akademik vypočítal, že len v obrovských kupolovitých konštrukciách (ukázalo sa, že to boli silové generátory), sa sústreďovalo toľko energie, koľko vyrobili všetky energetické stanice Griády za sto rokov.