— Nadišiel čas, — hovorí a ide k pultu. Prístroje spievajú víťaznú pieseň. Stále vyšší a vyšší je zvuk štartovacích motorov. Všetky obrazovky sú zapnuté. Vidíme, ako sa ďaleký oceán čerí od prúdu spätnej energie. Úplne nečuj ne a plavne sa Modrá guľa, veľká ako poriadny asteroid, odlepila od povrchu Griády, kde stála šesťsto rokov. Zrýchlenie vôbec necítiť — to je čosi inšie ako na fotónových raketách, kde čertovské preťaženie možno vydržať len pomocou špeciálnych ochranných zariadení.
Nemôžeme sa naposledy pokochať ani ohromujúcou oblohou Griády, ani Fialovým oceánom. Stále ešte trvá obdobie hmiel a búrok: nebo je zatiahnuté nepreniknuteľnými mračnami, oceán má farbu olova a rastlinstvo je šedočervené, fádne a neprívetivo. Ale to nie je zlé. Hmly a búrky prejdú a život na Griáde rozkvitne všetkými farbami!
A už sme v horných vrstvách atmosféry. Pred nami sa zjavil zvyčajný, milióny rokov známy obraz Vesmíru. Na ľavej obrazovke visí chladná biela guľa — Griáda. Ustato si prikladám ruku na čelo.
Piotr Michajlovič hľadí na mňa a chápavo sa usmieva. Na spánku má tmavú okrúhlu škvrnu — dôsledok gravitónovej strely.
Uo, náš dobrý priateľ, usilovne pracuje pri pulte. Nalaďuje kozmoplán na krížnikový poriadok. Smer — tretie špirálové rameno Galaxie, rodná Slnečná sústava, Zem, na ktorej sme neboli stáročia.
— Pripraviť sa k elektromezónovej forme letu, — rozkazuje Uo. Naozaj to nie je rozprávka? Sme prví ľudia, ktorí budú prekonávať časopriestor úplne novým spôsobom, ako ozajstní vládcovia Vesmíru!
Piotr Michajlovič horúčkovito nastavuje magnetofón, analyzátory, prevracia celé hŕby mikrofilmov: zrejme sa chystá zachytiť všetko, čo sa bude s nami diať.
— Netreba, — mávol naňho Uo. — Aj tak nebudeš nič vidieť a vnímať.
Či elektróny a mezóny cítia?
Ako to mám chápať? — čuduje sa Samojlov.
Spoľahni sa na naše prístroje…
Na bočnej stene sa roztvorili dvere do kabíny. Lesknú sa neznámymi kovmi a prístrojmi. Uo nás posunkom vyzýva, aby sme zaujali dve prostredné kabíny. Robí posledné pohyby na pulte: zaiste prepína kozmoplán na režim automatického riadenia a organizovania pochodov. Mocne hudie hlavný motor, melódia prístrojov mu kontruje. Pieseň elektromezónového generátora rastie. Na obrazovkách sa už dávno prelievajú svetelné efekty Dopplerovho posúvania spektrálnych čiar.
Vchádzam do kabíny a ponáram sa do mierne nakloneného kresla, stavaného pre Metagalakťanov. Uo starostlivo spúšťa na kreslo akýsi zvon z mliečnej zlatistej hmoty. Zasvietilo jemné modré svetlo, rozžali sa aparáty na protiľahlej stene. Uo ešte raz kontroloval synchrónnosť prístrojov a upokojujúco mi kýva hlavou. Zavreli sa ťažké dvere a prešlo niekoľko únavných minút. Tichá pieseň polí, ktorá prenikala cez hrubé steny, prechádza do mohutnej symfónie, ako keby neznámy vládca Rozum slávil víťazstvo nad odvekými, človeku nepriateľskými silami Vesmíru. Symfónia stále mocnie, rozrastá sa do hĺbky i do šírky. A už otriasa celým astroplánom. Začínajú v nej prevládať stále vyššie tóny. Stále tenšie, vyššie, jemnejšie. Cítim, ako mi telo zachvacuje nevysvetliteľná únava, neopísateľná ľahkosť a zároveň ťažoba.
Postupne hasne moje vedomie, rozplývam sa v nejestvovaní.
… Odkiaľsi sa linie tichá pieseň rodiaceho sa života, ledva ju počuť, skoro ju ani necítiť. Vedomie pracuje veľmi zvláštne, akoby v pomalých nárazoch. Prejdú dvetri myšlienky, potom nastane medzera, myšlienky sa zastavia. A znovu. Spolu so silnejúcou piesňou mocnie aj moje vedomie.
Horkoťažko otváram oči, s námahou si uvedomujem, že som v kabíne kozmoplánu. Prístroje pokojne hudú. Pokúšam sa vstať, ale nemôžem. Cítim sa slabý ako novonarodeniatko. Oddychujem asi polhodinu. Každou minútou mi pribúda síl. Roztvorili sa dvere a vidím usmievavú Uovu tvár. Dvíha priezračný voz a vedie ma do sály ústredne. Nohy sa mi podlamujú. Obzerám si Ua, ale ten vyzerá znamenite. Je to prirodzené: elektromezónový stav je pre ich organizmy celkom bežný.
Zjavil sa Piotr Michajlovič a smiešne prižmuruje krátkozraké oči: jeho „teleskopy” sa bohvie prečo nevzkriesili. Rozplynuli sa v elektromezónovom nejestvovaní. Daromné sa hrabe vo vreckách. Zrejme sa bude musieť až po najbližšiu lekáreň na zemeguli bez okuliarov zaobísť.
Teda vyšli sme z „tunela Sin” na kraji Slnečnej sústavy? Naše nebo! — vykríkol som, len čo som pozrel na obrazovky.
Za uplynulý milión rokov sa postavenie hviezd značne zmenilo, ale predo mnou ležala nová, starostlivo vypočítaná mapa zmenených súhvezdí.
Piotr Michajlovič sa úporné díva na obrazovky, potom pristupuje tesne k nim a tiež sa radostne usmieva Chladne, ale milo sa trblietajú hviezdy Veľkého voza, Orla, Južného kríža. Pozerám na univerzálne hodiny: prešli práve dve hodiny odvtedy, čo som si ľahol do kabíny. Tridsaťtisíc svetelných rokov — za dve hodiny! Toto je skutočná vláda nad Vesmírom.
V pravom rohu obrazovky svieti zelenkastý disk. „Veď je to Pluto,” rozmýšľam, ale o chvíľu sa ma zmocňujú pochybnosti. Uo prehlbuje ohnisko obrazu a vidím kvitnúce roviny pod priezračnými strechami, lesy, obrobené polia, továrne a závody, mestá a cesty.
Veď Pluto bola ľadová púšť, úplne mŕtvy svet! — čudujem sa. — Čo je tu teraz? Nová Zem?
To bolo pred milión rokmi, keď sme tadeto leteli na „Uránii”, — prip omína mi Piotr Michajlovič. — Ale dnes si rozum človeka istotne pokoril najvzdialenejšie kúty Slnečnej sústavy a prispôsobil ich pre život.
Modrá guľa znižuje rýchlosť na päťdesiattisíc kilometrov za sekundu.
Nebojí sa meteorov, a preto si môže dovoliť takú rýchlosť vnúti Slnečnej sústavy. Počas niekoľkých hodín preplávali po obrazovkách ústredne obrovské planéty: Neptún, Urán, Saturn, Jupiter.
A je tu Mars, na ktorom sa kedysi so mnou lúčil Voloďa. Na Marse vidíme obraz takého istého kvitnúceho sadu, akým sa stal Pluto.
— Pozri! — ukazuje Piotr Michajlovič na hornú obzorovú obrazovku.
Na obrazovke čoraz väčšmi rastie modrastozelená guľa, ktorá hrá striebristými vlnami. Srdcia sa nám rozbúšili od radosti. Zem! Kolíska ľudstva! Vlasť…
Preleteli sme nezmerateľné diaľky priestoru, gigantické časové vzdialenosti, aby sme sa dotkli jej materinských pŕs a aby sme ako Anteus nabrali ďalších síl k veľkolepej ceste do druhej Metagalaxie.
Namiesto epilógu
— Naozaj sme prežili milión rokov?
Lida sa šťastne usmieva. V očiach má slzy. Odhŕňa si neposlušné zlaté vlasy.
— Keď si ma vyviedol z Panteónu nesmrteľnosti a uvidela som prekrásnych, silných, veselých ľudí… neobyčajnú Modrú guľu, visiacu nad strechou Panteónu… trojmetrových Metagalakťanov — myslela som si, že je to halucinácia, podivný sen. A potom ten pomník s vašimi portrétmi a nápis, ktorý vraví, že civilizácia na Zemi prežíva už druhý milión rokov. Ako dlho si tu nebol! Už po neviem koľký raz jej rozprávam o našej ceste do stredu Galaxie, o ďalekej Griáde, o Metagalakťanoch.
Sedíme objatí a dlho mlčíme. Čarovný svieži vánok umelej atmosféry kozmoplánu nám ovieva rozhorúčené tváre.
Neďaleko nás stojí milý starček Samojlov, trochu zmätený, a tvári sa, že nás nevidí. Hádže potravu rybám, plávajúcim po bazéne; sme v obrovskom krytom parku kozmoplánu, kde je všetko: umelý rybník, kvety a stromy, neobyčajné vtáky, ktoré vyspevujú svoje večné piesne.
Piotr Michajlovič je iste spokojný. Keď pozemšťania rozlúštili jeho mikrofilmy a zápisky, ktoré urobil na Griáde a v knižnici Metagalakťanov, pripravili akademikovi veľkolepú oslavu v Meste vedomostí. Zhromaždili sa na nej vedci celého sveta. Nová fyzikálna teória, založená na výdobytkoch Metagalakťanov, osvetlila najzamotanejšie miesta zemskej fyziky, pozdvihla ju na nový stupeň rozvoja. Rozriešili sa mnohé zložité otázky poznania, ktoré boli hádankou aj pre tisícročnú zemskú vedu. Neoceniteľné služby preukázali pozemšťanom aj Metagalakťania.