Dôkladne som sa s ním začal oboznamovať už na druhý deň po našom prílete na Hlavný mesačný kozmodróm. Ozrutná štartovacia estakáda ohromila moju fantáziu: bola dlhá dvanásť kilometrov a výstupný oblúk sa končil až v osemkilometrovej výške, opretý o najvyšší končiar Apenín. Tristometrový trup „Uránie”, ktorý pripomínal skamenelého rybojaštera, spočíval na tridsiatich šiestich rozjazdových vozíkoch. Obyčajné atómové reaktívne motory na tekuté palivo dajú vozíkom na konci rozbehu rýchlosť troch kilometrov za sekundu. Takáta rýchlosť stačí na vzlietnutie „Uránie” z Mesiaca. Potom začne pracovať gravitónový reflektor astroplánu., V porovnoní s kolosmi fotónových rakiet, na ktorých som predtým lietal, sa „Uránia” zdá byť bábätkom. No vedel som už, že toto bábätko je ťažšie ako pradávne pancierové lode. Osemdesiatdvatisíc ton váži táto krásna konštrukcia. Pri pomerne neveľkých rozmeroch rakety sa mi jej váha zdala neuveriteľne veľkou.
Akademik Samojlov zahnal moje rozpaky: — Takú obrovskú váhu rakety spôsobil neutronit. Veď si už o ňom počuclass="underline" neutronit zaujíma v Mendelejevovej tabuľke osobitné miesto. Neutronitové atómy obsahujú len neutróny a iné elektricky neutrálne častice. Neutronit je po každej stránke zázračný prvok. Neutronit — to je akoby stĺp, ktorý rozdeľuje svet obyčajnej hmoty a svet antihmoty, plushmoty a mínushmoty.
Má fantastické vlastnosti. Je príšerne ťažký: jeden kubický centimeter neutronitu váži štyri tony! Je to najtvrdšia, najpevnejšia, najtrvanlivejšia hmota vo Vesmíre. Pre ňu nie sú nebezpečné hviezdne teploty, pretože sa topí len pri dvanástich miliónoch stupňov tepla. V neutronitovom skafandri by sa dalo žiť na Slnku! Neutronitové brnenie astroplánu znesie aj nárazy veľkých meteorov, neprepúšťa ani najmocnejšie kozmické žiarenie.
— To je úžasné! Dúfam, že naše skafandre sú z neutronitu?
— Žiaľ nie, — odvetil akademik. — Za posledných desať rokov celý atómový priemysel Východnej pologule pri najväčšom vypätí síl stačil vyrobiť len sedemnásťtisíc kubických centimetrov neutronitu, pretože jeho výroba je neobyčajne zložitá a potrebuje vela energie. Vyrobené množstvo ledva stačilo na stavbu „Uránie”. Dúfajme, že keď sa vrátime, neutronit sa nebude vyrábať ťažšie ako titan.
— Sedemnásťtisíc kubických centimetrov neutronitu — to sú približne dve vedrá, samozrejme, ak by ho bolo možno naliať do vedra. Stačilo toto množstvo na obal trupu rakety? — zapochyboval som.
Úplne stačilo! Ba ešte i zostalo na pokrytie povrchu gravitónového reaktora, kvantového transformátora a tryskového kanála. Veď hrúbka neutronitového obalu „Uránie” je neuveriteľne malá: stotina milimetra.
Letmo som si v duchu vypočítaclass="underline" keď jeden kubický centimeter neutronitu váži štyri tony, potom „dve vedrá” — šesťdesiatštyritisíc ton. To je váha dvoch veľkých oceánskych lodí, vtesnaná do tenučkého povlaku, ktorý pokrýva raketu.
Zásoby gravitónového paliva vážili okolo osemnásťtisíc ton. Mechanizmy, prístroje, drobnosti a kostra rakety vážili len sto ton, lebo boli zhotovené zo superľahkých a pritom supertvrdých zliatin. — Podľa výpočtov Akadémie príťažlivosti, — povedal Samojlov, — z ásoby gravitónového paliva stačia na desaťnásobný rozbeh rakety po svetelnú rýchlosť a na opätovné brzdenie na rýchlosť päťdesiat kilometrov za sekundu. Fotónová raketa by musela byť dlhá od Moskvy po New York, aby mohla nahradiť našu „Urániu”.
— Tak môžeme na nej letieť hoci na kraj Vesmíru! — zvolal som.
— Aj ďalej! — zažartoval akademik.
Mesiac, určený na oboznámenie sa s,Urániou”, prebehol, ani sme sa nenazdali ako. Akademik prežil celý tento mesiac na nekonečných vedeckých poradách, na ktorých prejednával s vedcami, astronómami, konštruktérmi a inžiniermi podrobnosti letu do stredu Galaxie, program zrýchlení a spomalení, spôsoby orientácie a hľadania spiatočnej cesty k Slnku. Stále ho obkolesovali matematici a programovací, ktorí prevádzali vedecké rozhodnutia do strohých čísel programových rozkazov pre elektrónkové prístroje a roboty. Ja som študoval vnútorné vybavenie astroplánu, riadiace prístroje a funkcie robotov. V tejto zázračnej rakete bolo všetko také. neobyčajné a zaujímavé, že som už za ničím nebanoval. Zapáčil sa mi najmä neveľký útulný salónik, ktorý slúžil zároveň za jedáleň i spálňu. Jedna stena salónu pripomínala včelí plást: v hlbokých úzkych bunkách, prikrytých priezračnými príchlopkami z umelej hmoty, bola osobitná výživná pôda pre mikroskopické vodné rastliny. Vodné rastliny predstavovali umele vypestovaný druh chlorely — vodnej rastliny, schopnej neobyčajne živo fotosyntezovať. Chlorela i pri svojich mikroskopických rozmeroch tvorila povlak, ktorý sa maximálnou plochou stýkal s okolitou výživnou pôdou. Pohlcovala teda veľké množstvo kysličníka uhličitého a vylučovala vo veľkých množstvách volný kyslík. Okrem toho sa tieto vodné rastliny mohli v najhoršom prípade použiť ako strava.
Protiľahlá stena, tiež s bunkami, slúžila ako informatórium: v stovkách zásuviek boli uložené mikrofilmy, na ktorých boli zachytené najvýznamnejšie výdobytky súčasnej ľudskej kultúry, vedy a techniky. Stačilo vložiť mikrofilmy do premietacieho prístroja a na plátne sa zjavili texty vedeckých kníh, obrazy prístrojov so sprievodným zvukovým komentárom, farebné obrazy veľkých maliarov, umelecké filmy alebo koncerty vynikajúcich umelcov.
Zdola zo steny sa vyťahovali dve skladacie postele. V strede salóna stál okrúhly stôl s kreslami. Dvere vpravo viedli do laboratória, úplne zaprataného prístrojmi, nástrojmi a rôznym zariadením. Do stien salónu boli zamontované portréty veľkých vedcov, ktorých objavy pomohli ľudstvu ovládnuť Vesmír. Medzi nimi bol Lobačevskij, Lorentz, Ciolkovskij, Einstein. Vtom som si spomenul, že mám malý portrét Lidy, a rozhodol som sa, že ho zavesím v laboratóriu.
Dvere vľavo viedli do anabióznej miestnosti. V nej boli dve anabiózne vane. V starých typoch anabióznych vaní sa používal obyčajný prechladený fyziologický roztok s dosť nepresným dávkovaním žiarenia. To nedovoľovalo byť v nej dlhšie ako päť rokov bez obnovenia roztoku. V našich vaniach sa používal osobitný anabiózny roztok, ktorý obsahoval ťažký vodík.
Životodarné vlastnosti ťažkého vodíka poznali už v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, ale iba celkom nedávno sa ľudia naučili presne dávkovať jeho mikroroztoky. Ťažký vodík akoby „konzervoval” ľudský organizmus na tom stupni, v ktorom sa práve nachádza. Keď „prespíme” v takejto vani päťdesiat — sto rokov, zostarneme najviac o tri— štyri roky. Osobitné žiarenie, ktoré prežaruje vane, vyvoláva rezonanciu kmitania atómov ťažkého vodíka a mikročastíc tela. Tým zabezpečuje uchovanie všetkých funkcií organizmu.
Časové relé spojené s rádiovými hodinami bude podlá potreby zapínať prebúdzací aparát astronauta, ležiaceho v anabióznej vani.
Pri predchádzajúcich krátkodobých letoch som sa nedostal do styku so zariadením takého typu a spýtal som sa akademika: — Pracuje časové relé spoľahlivo? Preberie nás zo stavu „večného spánku”?
— Myslím, že hej, — odvetil Samojlov krátko. Pokýval som nedôverčivo hlavou. Inžinierelektrofyziológ, ktorý nás sprevádzal, sa rozosmiaclass="underline" — Všetko je vyskúšané, — upokojil ma. — Môžete to skúsiť na sebe hoci aj hneď.
Pokračovali sme v prehliadke. Bližšie k prednej časti rakety bola najdôležitejšia miestnosť rakety — neveľká riadiaca centrála, presnejšie navigačná kabína s rozmerným riadiacim pultom, veľkým ako koncertný klavír, a so širokou obrazovkou astrotelevízora. Namiesto obyčajných okrúhlych okienok tu boli radarové a infračervené lokátory.