Hadie Srdce
Výber zo sovietskych fantastických a dobrodružných poviedok
I. JEFREMOV
V. ŽURAVĽOVOVÁ
V. SAPARIN
V.SAVČENKO
Preložila Marta Ličková
Doslov a odborná konzultácia Juraj Bober
Preložené z ruských originálov: Doroga v sto parsekov, Molodaja gvardija, Moskva 1959, a I. Jefremov: Jurta vorona, Molodaja gvardija, Moskva 1960.
Obálku a väzbu navrhol Jozef Baláž.
I. Jefremov
HADIE SRDCE
Cez hmlu zabudnutia, zastierajúcu vedomie, prenikla hudba… „Nespi! Ľahostajnosť je triumfom Entropie čiernej!..“ Slová známej árie prebudili obvyklé asociácie pamäti a viedli, ťahali za sebou jej nekonečnú reťaz.
Život sa vracal. Obrovský koráb sa ešte otriasal, ale automatické mechanizmy bezpečne pracovali ďalej. Okolo každého z troch ochranných zvonov prestali krúžiť neviditeľné víry energie. Zvony, podobné veľkým úľom z matného zeleného kovu, ostali ešte niekoľko sekúnd v pôvodnej polohe, potom znenazdajky a súčasne odskočili dohora a zmizli v otvoroch povaly, medzi zložitou spleťou rúr, priečok a drôtov.
Dvaja ľudia nehybne sedeli v hlbokých kreslách, obkolesených obručami — základmi zvonov, čo sa práve vzniesli do výšky. Tretí opatrne zodvihol ťažkú hlavu a zrazu ľahko potriasol hustými, tmavými vlasmi. Vystrel sa v hlbokej, mäkučkej izolácii, sadol si a naklonil sa dopredu, aby mohol prečítať údaje, ktoré ukazovali prístroje. Týmito prístrojmi bola posiata šikmá svetlá doska veľkého pultu, ktorý sa tiahol naprieč celou miestnosťou pol metra od kresiel.
— Vyšli sme z pulzácie! — rozľahol sa pevný hlas. — Vy ste sa zase zobudili prvý, Kari? Ideálne zdravie pre astronauta!
Kari Ram, elektrónový mechanik a astronavigátor hviezdnej lode Tellur, sa v okamihu zvrtol a stretol sa s ešte zahmleným pohľadom veliteľa.
Mut Ang, ktorý sa spočiatku namáhavo pohyboval, zastal pred pultom a s úľavou si vydýchol.
— Dvadsaťštyri parsekov…[1] Minuli sme hviezdu. Nové prístroje sú vždy nepresné. Lepšie rečeno, neovládame ich. Môžete vypnúť hudbu, Tey sa zobudil!
Zavládla tíšina a Kari Ram počul len nepravidelný dych druha, ktorý sa práve prebudil.
Riadiace centrum hviezdnej lode pripomínalo dosť veľkú okrúhlu sieň, spoľahlivo skrytú v útrobách gigantického korábu. Nad pultmi a prístrojmi a nad hermetickými dverami obklopoval miestnosť prstenec modravej obrazovky. Vpredu, na centrálnej osi korábu, bola premietacia plocha vykrojená a trblietal sa tam krištáľovopriezračný kotúč radaru o priemere, ktorý sa rovnal asi výške dvoch chlapov. Obrovský kotúč akoby splýval s kozmickým priestorom, odzrkadľoval sa v svetielkujúcich prístrojoch a pripomínal čierny diamant.
Mut Ang len trošku pohol prstom a traja ľudia si naskutku skoro rovnakým pohybom zastreli oči. Vľavo zažiarilo na obrazovke obrovské oranžové slnce. Jeho svetlo, oslabené mohutnými filtrami, bolo takmer neznesiteľné.
Mut Ang pokrútil hlavou.
— Ešte kúsok, a boli by sme preleteli cez korunu hviezdy. Nabudúce už nebudem držať presne priamy kurz. Omnoho bezpečnejšie je obísť okolo.
— To je práve strašné na nových pulzačných motoroch, — ozval sa z hlbokého kresla Tey Eron, zástupca veliteľa a hlavný astrofyzik. — Výpočty urobíme my, ale potom sa koráb ženie naslepo, ako výstrel do tmy. A my sme tiež mŕtvi a slepí vo vnútri ochranných vírivých polí. Nepáči sa mi tento spôsob letu do vesmíru, aj keď je najrýchlejší zo všetkých, čo ľudstvo vymyslelo.
— Dvadsaťštyri parsekov! — zvolal Mut Ang. — A pre nás akoby bola uplynula len chvíľa…
— Chvíľa spánku podobného smrti, — namietol pochmúrne Tey Eron. — A zatiaľ na Zemi…
— Na to radšej ani nemyslieť, — vystrel sa Kari Ram, — že na Zemi uplynulo vyše sedemdesiatosem rokov. Mnohí z priateľov a blízkych sú mŕtvi, všeličo sa zmenilo… Čo bude, keď…
— Tomu sa nevyhneš pri nijakom systéme diaľkového korábu, — odvetil pokojne veliteľ. — Na Tellure plynie pre nás čas mimoriadne rýchlo. A hoci ešte nik neprenikol do vesmíru tak ďaleko ako my, vrátime sa skoro nezmenení.
Tey Eron pristúpil k počítacím prístrojom.
— Všetko je v poriadku, — povedal po niekoľkých minútach. — Je to Cor Serpentis alebo, ako ho nazývali starí arabskí astronómovia, Unuk al Chaj — Hadie srdce.
— Ale kde je jeho blízky sused? — spýtal sa Kari Ram.
— Zastiera ho pred nami hlavná hviezda. Vidíte, spektrum K-nula. Z našej strany je zatmenie, — odvetil Tey.
— Vypnite všetky svetlá! — prikázal veliteľ.
Obklopila ich bezodná tma vesmíru. Zdala sa ešte o to hlbšou, že vľavo a za nimi planulo oranžovozlatým svetlom Hadie srdce, čo zatemnilo všetky hviezdy aj Mliečnu cestu.
Len dolu s ním tvrdošijne súperila žiarivá hviezda.
— Epsilon hada je celkom blízko, — povedal nahlas Kari Ram. Mladý astronavigátor očakával od veliteľa pochvalu.
Ale Mut Ang mlčky hľadel napravo, kde planula čistým bielym svetlom ďaleká a jasná hviezda.
— Ta odletela moja predošlá loď Slnce, — prehovoril pomaly veliteľ, cítiac spýtavé mlčanie za svojím chrbtom, — na nové planéty…
— To je teda Alfekka v Severnej Korune?
— Áno, Ram, alebo, ak chcete podľa európskeho názvu, Gamma… No, ale už je najvyšší čas chytiť sa do práce!
— Zobudiť ostatných? — spýtal sa ochotne Tey Eron.
— Načo? Keď zistíme, že máme voľnú cestu, urobíme jednu-dve pulzácie, — odvetil Mut Ang. — Zapojte optické prístroje a rádioteleskopy, prekontrolujte stav pamäťových prístrojov. Tey, zapnite jadrové motory. Zatiaľ pôjdeme na nich. A zvýšte rýchlosť.
— Na šesť sedmín svetelnej?
Keď veliteľ mlčky prikývol, Tey Eron rýchlo vykonal príslušné manipulácie. Loď sa ani len nezachvela, hoci na celej obrazovke vyšľahol oslepujúci dúhový plameň a úplne zaclonil slabé hviezdy poniže trblietavej Mliečnej cesty. Medzi tými hviezdami bolo aj zemské Slnko.
— Máme k dispozícii niekoľko hodín, kým prístroje dokončia pozorovania a štvornásobne ich skontrolujú, — povedal Mut Ang. — Treba sa najesť. Potom sa každý z nás môže utiahnuť a trochu si oddýchnuť. Vystriedam Kariho.
Astronauti vyšli z centrálneho oddelenia. Kari Ram si presadol do otáčavého kresla v polkruhu. Astronavigátor zatvoril kontrolné prijímače, a plameň jadrových motorov zmizol.
Ohnivé Cor Serpentis sa naďalej odzrkadľovalo na chladnom povrchu lesklých prístrojov. Kotúč predného radaru ostával naďalej ako čierna bezodná studňa, ale astronavigátora to neznepokojovalo, ba naopak, tešilo ho to: výpočty, na ktorých pracovali šesť rokov najlepšie hlavy a výskumné prístroje na Zemi, boli zrejme bezchybné.
Tellur, prvú pulzačnú hviezdnu loď Zeme. zamerali do širokého koridoru vo vesmírnom priestore, kde neboli hviezdokopy a tmavé mračná. Tento typ strojov, pohybujúcich sa v nulovom priestore, mal zaletieť omnoho hlbšie do galaktickej sústavy ako predošlé, jadrovo-raketové, anamezónové, ktoré leteli rýchlosťou päť šestín a šesť sedmín svetla. Pulzačné motory boli založené na princípe stlačenia času a boli tisícnásobne rýchlejšie. Ale ich nebezpečnou stránkou bolo to, že loď vo chvíli pulzácie nebola ovládateľná. Ľudia mohli pulzáciu zniesť len v bezvedomí, skrytí vo vnútri mohutného magnetického poľa. Tellur sa pohyboval akýmisi prudkými skokmi, pričom zakaždým starostlivo preskúmal, či je voľná cesta pre nasledujúcu pulzáciu.